PÁN PRSTEŇOV: DVE VEŽE

FILM AKO FILM

Čo povedať o kinematografickej stránke Dvoch veží? Zoberte všetko, čo ste videli v Spoločenstve prsteňa a vynásobte to minimálne dvomi, a priblížite sa k Dvom vežiam. Od neuveriteľných hereckých výkonov po „zo sedadla vymršťujúce" scény si Pán prsteňov: Dve veže márne hľadá konkurenciu. Starí herci z prvého dielu nielenže zopakovali, oni až prekonali svoje výkony z prvej časti - Gandalf Biely je akoby ho ani nehral Ian McKellen, jeho zmena je neuveriteľná. Viggo Mortensen ako Aragorn a Orlando Bloom ako Legolas ukazujú, že nie sú len pekné tváre a ich herecké výkony v prvej časti neboli náhodné, kým John Rhys-Davies ako Gimli konečne ponúka toľko žiadané humoristické uvoľnenie (pri niektorých jeho hláškach mi vyhŕkli slzy do očí od smiechu). Elijah Wood dokonale zachytil prsteňom ovládaného Froda, kým Sean Astin ako Sam dostáva stále viac priestoru a stáva sa Frodovi výraznou oporou. O nových tvárach platí to isté, čo o starých v prvom filme - Bernard Hill je Théoden, takisto ako Karl Urban je Éomyr a Miranda Otto je Éowyn. Brad Dourif ako Grima je zlatou trefou, keďže si myslím, že Peter Jackson musel dlho hľadať, kým našiel tak slizkého herca. Jediným čiastočným sklamaním v hereckom ensemble je David Wenham ako Faramir, ktorého skôr vybrali na túto úlohu kvôli jeho podobnosti so Seanom Beanom (Boromir), ako kvôli jeho hereckému umeniu.

Nakoniec sa mi nedá nezmieniť o Gollumovi. Na opis jeho animácie nebudem plýtvať slovami - ILM sa môže ísť pozrieť, ako má vyzerať CGI charakter, pretože tvrdiť o Gollumovi, že je najlepší animovaný charakter všetkých čias je skoro urážka. Dokonalosť jeho prevedenia je dychberúca a takisto jeho interakcia s prostredím (vyťahovanie Froda z Dead Swamps, len ako príklad) je na úrovni, aká tu ešte nebola a dlho nebude. Avšak o efektoch som nechcel hovoriť - o všetkom digitálnom v Dvoch vežiach platí to isté - Treebeard (inak nahovorený John Rhys-Daviesom) je rovnako perfektný ako Gollum a Battle of Helm's Deep sa budem venovať ešte neskôr.  Pri Gollumovi musím totiž spomenúť jeho dušu, jeho tvorcu - Andyho Serkisa. Poviem to ešte raz, ako to už povedali viacerí predomnou - dajte tomu chlapovi Oscara za najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe! Akadémia mu ho nedá, ale dajte mu ho aj tak. Gollum je totiž živý - ale nie svojou animáciou, ale hlasom Serkisa, ktorý nielenže v maximálnej dokonalosti zachytil esenciu Golluma, ako ho poznáme z kníh, on mu navyše dal aj dušu. Rozhovory medzi Gollumom a Sméagolom sú hlasovo jedným z najlepších hereckých výkonov, aké som za posledný čas videl resp. počul. Serkis vniesol do Golluma celú tragédiu jeho postavy, jeho utrpenie ako aj jeho zlobu a všetko to dokázal preniesť na plátno až k divákovi. Aj keď je Gollum skôr odporný na pozeranie, divák si nepomôže a začne mu ho byť ľúto, čo je len a len zásluha Andyho Serkisa. Žiaden opis ale nedokáže ani len priblížiť Golluma - jeho treba proste vidieť.

A čo nás ešte čaká v Dvoch vežiach? Fantastické zábery na krajinu, dokonalý príbeh a scény, kedy divák vypadne zo sedadla a lapá po vzduchu - minuloročné Spoločenstvo prsteňa, kde som tiež hovoril o takýchto scénach, bol slabý odvar oproti peklu, ktoré Peter Jackson rozpútal na plátne v druhej časti. A potom príde Helm's Deep ... Samotná bitka trvá „iba" 30 minút, ale predstavuje jednu z najepickejších častí filmu celej kinematografickej histórie. Neuveriteľné efekty sa striedajú s hrdinstvom výnimočne bez pátosu, ktoré je zase vystriedané humornými vložkami. A pri finále behajú divákom po chrbte zimomriavky, slzy úžasu sa vtisnú do očí a každý sa snaží zatajiť už zatajený dych ... Jedna rada - ubezpečte sa, že pod vaším sedadlom na zemi nie je nič lepkavé, lebo tam určite skončí počas Battle of Helm's Deep vaša sánka!

Na začiatku som hovoril niečo o zmenách - tá prvá je najjasnejšia. Tak ako sa amtosféricky zmenila kniha, musel sa zmeniť aj film. Navyše bojujú Dve veže ešte aj s problémom troch príbehov. Keďže je reč filmu iná ako reč knihy a časové prelínanie našich troch príbehov je v deji veľmi dôležité, nemohol si Peter Jackson dovoliť vyrozprávať najskôr celý príbeh Froda a Sama a až potom sa postupne venovať ostatným, tak ako tomu bolo v knihe. Preto sme svedkami vynikajúcej práce filmového editora, keďže film stále „skáče" medzi jednotlivými príbehmi - viem si živo predstaviť, že strihať ho muselo byť peklo. Napriek tomu je odvedená práca hodná Oscara, keďže až na asi 2 strihy, sú všetky prestrihy dokonale prevedené - opúšťame jeden príbeh tak, že ešte chceme vidieť viac, ale stále s pocitom, že sme niečo podstatné už videli, a nadväzujeme na rovnaký koniec v druhom príbehu. Bohužiaľ týmito skomi sa filmu až na pár scén nedarí zopakovať ten nádherný pocit Spoločenstva prsteňa. Tento nedostatok jemnosti, alebo intimity, nie je však len zásluhou skákania medzi príbehmi, ale je aj z väčšej časti daný príbehom - Dve veže sú aj ako kniha omnoho akčnejšie, dobrodružnejšie a aj pochmúrnejšie. Preto treba zabudnúť na nádherné momenty Hobbitonu, Rivendellu, alebo len kochania sa krás Morie, momenty kľudu a len nádhernosti príbehu. Tu, aj keď stále vidíme neuveriteľne nádhernú prírodu Nového Zélandu, sa stále v popredí niečo deje a niečo stále odlákava našu pozornosť ...

Toto možno spôsobí isté sklamanie u fanúšikov prvého filmu, ktorí nečítali knihu - Dve veže v porovnaní hlavne s prvou časťou Spločenstva prsteňa pôsobia skoro ako bez duše. Osobne si však myslím, že toto zdanie je klamlivé, keďže film má rovnakú mieru atmosféry ako prvý diel, len je to atmosféra pochmúrna, temná, plná utrpenia a bolesti - logicky potom diváka nechytí tak, ako krásna a jemná atmosféra Hobbitonu alebo Rivendellu.