3 KRÁT O PÁNOVI PRSTEŇOV

Jano Hušťák:

Ktovie ako sa Peter Jackson cítil, keď zistil, že naozaj natočí Pána prsteňov. Vo chvíli, keď mu niekto z New Line Cinema, či odkiaľ povedal: "Je to odklepnuté, ide sa na vec." Vedel si aspoň zhruba predstaviť, aký kopec roboty ho čaká? Myslím, že na to by potreboval obrovskú predstavivosť, priam tolkienovskú...

Zdá sa však, že pán Jackson takúto predstavivosť má, a okrem nej kvantá energie, vytrvalosti, pevnej vôle a ktoviečoho ešte. Dôkazom je prvý diel trilógie, ktorý práve prichádza do našich kín. Je to monumentálny film, prepracovaný do najmenších detailov. Skutočne vidno, že X ľudí mu venovalo Y rokov života (presné čísla určite uvádza niekto z mojich kolegov :-). Iste, nie je to bezchybné dielo, tak ako žiaden ľudský výtvor, ale stovky miliónov priaznivcov Stredozeme si môžu pokojne vydýchnuť: príbeh Prsteňa dostal dôstojnú filmovú podobu.

Ospevovať všetky kladné stránky filmu nemá význam, každý komu nie je cudzia fantastická tematika urobí chybu, ak ho neuvidí. Obmedzím sa preto na chybičky krásy. Všetky, ktoré som ja osobne našiel, sú jednoznačne dôsledkom úpravy predlohy pre film. Toto je sféra, kde zrejme každému divákovi bude niečo konkrétne chýbať (hlavne Tom Bombadil), no film trpí aj jedným subtílnejším nedostatkom.

S kolegami sme sa zhodli, že zhruba prvá hodina príbehu (zmiznutie Bilba a nasledujúce udalosti až po boje v hlbinách Morie) je akosi nedostatočne dynamická. Počas jej sledovania má divák napriek úchvatnosti záberov a presvedčivosti hercov pocit, že niečo chýba a dej sa akosi vlečie. Po dlhšom rozmýšľaní som dospel k paradoxnému záveru: film pôsobí staticky preto, lebo dej uteká príliš rýchlo.

Mám pocit, akoby mal Peter Jackson pri filmovaní neustále v ruke zoznam dôležitých udalostí z knihy, a z tohto zoznamu akoby stále odškrtával jeden bod za druhým: " Tak Roklinku by sme mali, ... čo ide ďalej?" Jeden príklad za všetky: pokus o prechod Caradhrasom obsahuje kľúčovú scénu rozhodovania, ked Frodo rozhodne, že sa pôjde cez Moriu, ale mnohohodinový zápas s horou, ktorý tomuto momentu predchádzal, je zrazený na možno 30 sekúnd (aj to asi preháňam). Paradoxné je, že týmto náhlením sa ľahko nakazí aj divák a vzniká onen pocit nedostatočného napredovania.

Tento nedostatok by sa dal odstrániť jedine tak, že by namiesto 3 filmov bolo natočených 6 alebo viac, čo asi nie je reálne. Navyše po onej prvej hodine sa až do konca filmu takmer nestačíte nadýchnuť, takže všetko si dôkladne vynahradíte... Jednoducho, Pána prsteňov je určite lepšie raz (dva razy, tri razy ...) vidieť než o ňom stokrát čítať. Myslím, že neoľutujete.

Matej Oravec:

Lístok kúpený štyri dni dopredu na premiéru PP som nosil všade so sebou v peňaženke a cítil som sa akoby som mal pri sebe 5000 korún. V deň premiéry som sa všetkými zmyslami snažil nemyslieť na to, čo ma čaká po polnoci. V sále čislo jedna v brnenskom Ster Century sa začalo zotmievať a mne bolo chvíľu dokonca až ľúto, že práve teraz začne niečo, na čo som sa tešil viac ako rok. Doslova som si zakázal hľadať chyby a knižné rozdiely. New Line Cinema uvádza ... videl som to množstvo vojakov na začiatku, Hobitov, jazdy kamery, cítil tú atmosféru a vedel som, že majú vyhrané. V momente som bol v deji a hltal a hltal a hltal. Keď sa na scéne objavil Aragorn, ktorý vyzeral ešte lepšie ako v mojich predstavách, už nebolo návratu. Ale nebolo všetko iba biele. Trápil som sa, kde vzal znovu Gandalf svoju palicu po tom ako utiekol (celá scéna úteku mi pripadala pritiahnutá za vlasy), a v závere som mal pocit, že sa pozerám na strašne veľké utrpenie, nariekanie a plač a to všetko dokreslené šialenou a až rušivou hudbou. A vtedy som vedel, že sa blíži koniec prvej časti. To ma mrzelo. To, že budem musieť rok čakať na pokračovanie, ktoré je už dávno natočené. Po odchode som nebol ani sklamaný, ani príliš nadšený. Ale pôjdem si toto dielo vychutnať ešte niekoľkokrát.