PREVIEW: EXPERIMENT |
PREVIEW: EXPERIMENT |
Hľadali spôsob ako ľahko zarobiť peniaze, ale teraz hľadajú spôsob, ako zostať nažive. Aj v simulovanom väzení totiž cena ľudského života závisí od jeho schopnosti prežiť.
Všetko to začalo ako hra v mene vedy. Dvadsať mužov. Dva týždne. Slušná suma peňazí. Výskum agresívneho chovania vo väzení, v ktorom sa z ôsmich stanú dozorcovia a z dvanástich väzni. Väzni sú zatvorení a majú poslúchať príkazy, dozorcovia majú udržiavať poriadok. Ale ak dáte človeku moc, tá ho prinúti robiť nečakané veci. Vezmite človeku hrdosť a slobodu, a to urobí čosi ešte horšie! Každým dňom napätie rastie, velenie musí potláčať vzburu a odplatu s rastúcim násilím, až sa nakoniec hranica medzi skutočnosťou a experimentom úplne stratí.
Keď si novinár Tarek všimne zaujímavý inzerát, hľadajúci dobrovoľníkov na istý vedecký experiment, za ktorý sa ponúka dvetisíc dolárov, prebudí sa v ňom novinársky inštinkt. Navštívi preto doktorku Grimmovú, ktorá mu povie, že ide o simulovanie pobytu vo väzení. Vybraní "väzni" sa budú môcť oslovovať iba svojimi číslami, oslovovať dozorcov "Pán dozorca", nesmú sa rozprávať po večierke, musia vždy úplne dojesť svoje jedlo a okamžite poslúchnuť každý rozkaz dozorcov, zatiaľ čo dozorcovia musia väzňov potrestať za každý priestupok. Tým však nikto nepovedal, aký trest majú zvoliť. Celý experiment mal trvať dva týždne, už po piatich dňoch sa však situácia nečakane zvrtne a dôjde k udalostiam, ktoré navždy zmenia životy všetkých zúčastnených. Lepšie povedané tých, ktorí prežijú.
Hneď po tom, ako režisér Oliver Hirschbiegel prečítal knihu Maria Giordana za jedinú noc, vedel, že našiel námet na svoj prvý veľký film: "Bolo to presne to, na čo som čakal. Neuveriteľne napínavý príbeh, veľmi presvedčivo zasadený do nemeckého prostredia. Nie je potrebné klamať a hrať, že a to odohráva niekde inde. Sila tej knihy je v jej postavách."
Hlavná hviezda filmu, známy nemecký herec Moritz Bleibtreu, neváhal ani chvíľu a prijal hlavnú úlohu Tareka: "Hneď som vedel, že chcem pracovať na tomto projekte. Film sa sústreďuje na tie najdôležitejšie otázky života - ako ľudia spolu žijú, ako sa stavajú k pravidlám, a do akej miery človek berie zodpovednosť za svoje skutky. Presne toto sú mechanizmy, ktoré vedú k vojne. Okrem toho sme ja a Oliver už dlho chceli spolu nakrútiť nejaký dobrý film."
O svojej postave Bleibtreu vraví: "Tarek je novinár, ktorý chce zo situácie v prvom rade získať dobrý príbeh. Zúčastní sa experimentu so skrytými úmyslami a dokonca sa snaží veci trochu rozvíriť. On robí problémy, vyvoláva konflikty, ale časom si uvedomí, že od istého momentu celá vec začala naberať samovoľný spád, ktorý už nedokáže kontrolovať. Takýto experiment je zaujímavý, a ukazuje, čo inak normálni a morálni ľudia dokážu urobiť v extrémnych situáciách."
Keď Beibtreu úlohu prijal, všetky veci pri príprave projektu šli ľahšie. Zohnali sa peniaze a Hirschbiegel si spolu so spoluautormi scenára sadli a pracovali na jeho konečnej podobe: "Sedeli sme nad ním pätnásť hodín denne. Bohlinger mal na starosti štruktúru príbehu, Darnstädt dopracovával charakteristiku postáv, a ja som zodpovedný za podobu experimentu a uveriteľnosť celého príbehu."
Režisér sa už na začiatku rozhodol, že okrem hlavného hrdinu obsadí neznáme tváre, aby divák všetky postavy prijímal rovnako bez predsudkov: "Chcel som, aby sa každá postava odvíjala a odhaľovala postupne pred očami diváka bez toho aby mohol tušiť, kam smeruje. To by známe tváre zrejme nedovolili."
Konkurz prebiehal nie jednotlivo, ale v desaťčlenných skupinách, a režisér dokonca chcel od hercov, aby skúšali rôzne postavy: "Niektorí herci skončili pri úplne inej postave, než s ktorou začínali. Osobitne dôležitá bola postava Dory, jedinej mimo väzenia, ktorá tvorí ženský protipól mužskému prostrediu."
Zaujímavé je, že mnohé z toho, čo divák vo filme uvidí, pôvodne vôbec nebolo súčasťou scenára. Mnohé najlepšie scény jednoducho vznikli až počas nakrúcania na pľaci a vyplynuli z improvizovaných rozhovorov s hercami. Režisér dokonca príbeh konzultoval so psychológmi a psychiatrami, a preberal s nimi možný vývoj postáv v klaustrofobickej situácii: "Všetky situácie vo filme museli byť uveriteľné a presvedčivé."
Na dosiahnutie takejto presvedčivosti sa Hirschbiegel rozhodol pri nakrúcaní používať nie obvyklé filmárske osvetlenie, ale reálne svetlo scény väzenia, ktorú postavili v pivnici istej továrne v Kolíne nad Rýnom. Keď sa nakrútili exteriéry v meste, štáb sa premiestnil do podzemia. Od začiatku bolo jasné, že scény vo väzení sa budú nakrúcať v chronologickom poradí, prinajmenej kvôli realistickému zachyteniu zarastania tvárí hercov.
"Počítal som samozrejme aj s účinkom hermetického uzavretia hercov v jednom priestore. Ak štrnásť hodín denne nevidíte okolo seba nič iné len mreže, nastane zvláštna situácia. Ak dlho nevidíte slnečné svetlo, úplne stratíte pojem o čase. Všetci herci mali na sebe svoje uniformy a samozrejme nemali hodinky. Stále sa nakrúcalo vo veľkej skupine s mnohými ľuďmi. Inokedy herci pracujú s dvomi tromi inými hercami, a potom sa načas rozídu. Teraz však všetci boli celý čas naraz na mieste. Veľmi zaujímavé bolo sledovať vývoj medzi samotnými hercami, a všimol som si, že z väzňov a dozorcov sa nakoniec naozaj stali dve oddelené skupiny, ktoré napríklad po čase jedli oddelene!"
Hirschbiegel zakomponoval do príbehu aj malú kameru, skrytú v okuliaroch hlavného hrdinu príbehu Tareka: "Tá kamera v pôvodnej knihe nebola. Čítal som nejaký článok o malej kamere v okuliaroch, ktorá sa používa v chirurgii či pri špionáži. Vtedy mi napadlo, že by takú mohol mať práve Tarek, pretože je to v prvom rade novinár a zúčastňuje sa experimentu hlavne kvôli svojmu článku. Vo väzení nemôže používať žiadny nástroj, ani pero, takže takáto kamera je pre neho ideálna. Moritz sa ju musel naučiť používať, a tie zábery, ktoré vidíte vo filme, sú skutočne ním nakrútené scény."
Režisér pokračuje: "Kamera je ale pre mňa len nástroj. Mnohí režiséri sú veľmi orientovaní na techniku a efekty, ja radšej pracujem s hercami. Pri nakrúcaní som im niekedy len stanovil úlohy a potom sledoval, čo sa na scéne bude diať. Niektorá scéna mala trvať len tri minúty, ale ja som ich nechal hrať ďalej, občas niečo prikázal vysielačkou a nechal kamery bežať bez toho, že by o tom herci vedeli. Bolo zaujímavé sledovať ich správanie, pretože videli pohyb kamier, ale nevedeli, čo sa deje, len to, že sú v zábere a musia scénu nejako dohrať." V samotnom filme sú z tohto materiálu len asi tri minúty, ale viac z neho si možno pozrieť tu
Stieranie hraníc medzi fikciou a realitou ovplyvnilo aj samotné nakrúcanie, keď režisér Hirschbiegel s prekvapením videl, že tresty, ktoré dozorcovia na jeho požiadanie vymýšľali, boli často tvrdšie, než aké boli napísané v scenári. Napriek tomu, že 90 percent filmu sa odohráva v uzavretom priestore, je zaujímavé, že film sa nakrúcal v dvoch mestách a dvoch štátoch. Po 30 dňoch nakrúcania v klaustrofobickej atmosfére väzenia sa totiž štáb presunul do holandského mesta Zandvoort, kde sa nakrútili posledné scény vo veľkej vile.
Hirschbiegel vraví: "Po nakrúcaní by som sa podobného experimentu určite nezúčastnil, ale predtým určite. Veľmi ma zaujíma hranica medzi fantáziou a realitou. Všetci to vieme - keď sa chlapci hrajú na kovbojov a indiánov či policajtov a zlodejov, hra sa rýchlo stane skutočnou. A to platí aj na dospelých! Rád rozprávam napínavé príbehy, v ktorých ľudia prechádzajú určitým vývojom. Rozprávanie príbehov je najstarším remeslom ľudstva, siaha tisíce rokov dozadu, keď sme ešte sedávali okolo ohňov."
Das Experiment (Nemecko, 2001, 120 min.)
Réžia: Oliver Hirschbiegel. Scenár: Don Bohlinger, Christoph Darnstädt, Mario Giordano, Oliver Hirschbiegel, Friedrich Wildfeuer. Kamera: Rainer Klausmann. Hudba: Alexander Bubenheim. Hrajú: Moritz Bleibtreu, Christian Berkel, Oliver Stokowski, Wotan Wilke Mohring, Stephan Szasz, Polat Dal, Danny Richter, Ralf Müller, Markus Rudolf