ROZHOVOR O FILME LOST IN TRANSLATION

Ten hotel Park Hyatt, v ktorom ste bývala, je ten istý, ktorý sa objaví vo filme, je to tak?

S.C.: Áno… hoci som tam nebývala, keď som bola mladšia, pretože to bolo drahé…(smeje sa)… Ale bývala som tam niekoľkokrát neskôr. Na tom hoteli je niečo špecifické a zvláštne. To mesto je chaotické a naraz sa ocitnete v tomto tichom plávajúcom ostrove uprostred Tokia. Majú tam tzv. newyorský bar a francúzsku reštauráciu, ale je to japonská verzia.

Sofia, prišli ste do Japonska napísať scenár alebo ste sem prišli pre ďalšiu inšpiráciu?

S.C.: Nenapísala som to v Japonsku. Skôr som tam bola viackrát a mala som fotografie. V skutočnosti som na mnohých miestach, ktoré sa objavujú vo filme, už predtým bola sama. Môj kamarát Charlie Brown mi vždy robí sprievodcu. Ale to je len jeho prezývka - v skutočnosti sa volá Fumihiro Hajashy. Zoznámila som sa s nim už dávno. Vlastní v Japonsku módny časopis. Tiež sa objaví v Lost in Translation a spieva tam God Save the Queen - to spieva vždy. A to bol jeden z takých prvých symbolov, na ktorých som chcela založiť nejaký budúci film. Išla som s priateľmi do Japonska rok pred natáčaním a natočili sme na video všetko, čo nám pripadalo zaujímavé a potom sme pracovali na scenári. Napríklad sme do scenára dali to, ako sme bývali v hoteli a pozerali sa na Aquaaerobics v bazéne a jedli v štýle shabu-shabu. Potom v Japonsku máte také reklamné kampane, kde americkí herci podporujú výrobky a je im to trochu trápne. Robím si z toho srandu, ale nepozerám sa na to pokrytecky. Je to jednoducho dosť čudné byť v Japonsku a vidieť Brada Pitta, ako na billboarde robí reklamu na kávu alebo na jeho tvár narazíte, keď si kupujete v automate malinovku. To je jedna z tých nepochopiteľných záležitostí, na ktoré v Japonsku narazíte…alebo tie ich ´francúzske kaviarne´.

Tento film bol nakrútený výhradne v Japonsku. Ako sa čisto americký filmársky tím pripravuje na také dobrodružstvo v neznámom prostredí? Zvlášť, keď ide o nezávislý celovečerný film s menším rozpočtom?

S.C.: Áno, bolo to veľké dobrodružstvo. Jedna z vecí, ktorú milujem na Tokiu je to, že sa tak líši od európskych veľkomiest. Je omnoho čudnejšie a odlišnejšie, keď to porovnáte z jazykovej stránky a životného štýlu. V Tokiu je jednoducho všetko ináč - stačí, keď si do potravín idete kúpiť niečo na jedenie - všetko tam má iné pravidlá a iný štýl. A vy sa to tak učíte za pochodu. Išli sme dopredu. Bolo nás osem Američanov a tí ostatní boli Japonci. Rešpekt a úcta sú pre japonskú kultúru hlavné. Chceli sme to urobiť viac japonsky. Nie prísť a povedať: "Pozrite sa, takto sa to jednoducho robí v Amerike." Ale pamätám si, že keď sme boli v reštaurácii shabu-shabu, mali sme dovolené nakrúcať len do štvrtej poobede. Pretiahli sme čas asi o 10-15 minút a majiteľ reštaurácie nám vypol svetlá. Urazili sme ho, pretože sme neskončili načas. A človek, ktorý mal na starosti miesta na nakrúcanie, sa tiež urazil.

Mali ste nakrúcania obmedzené len na 27 dní vrátane 6 dní za týždeň?

S.C.: Lance a ja sme už boli v Tokiu a obom sa nám páčilo mesto z vizuálnej stránky. To mesto má určitú spontánnosť a my sme sa snažili ju vo filme zachytiť - chcela som určitú neviazanosť, ktorá vzniká, keď beháte po meste a fotíte si pre radosť. Pamätám si hlavne ten druh záberov. Lance chcel byť rýchly a nenásilný a chcel sa obísť bez osvetlenia. Tiež sme počítali s ľuďmi na uliciach, čo bol náš hlavný komparz. Používali sme veľmi malú prenosnú kameru. Stále sme boli v pohybe - získať tieto zábery bola úloha pre mňa a Lanca a tiež pre Scarlett a ďalšie dve osoby. Veľa záberov sme "ukradli" na uliciach. Ale jedného dňa môj brat Roman, ktorý natáčal s inou skupinou, narazil na japonskú mafiu Yakuzu. Tí nám povedali, že ten záber musíme zaplatiť, pretože tá štvrť patrí im. A to bol koniec natáčania v tejto štvrti. Potom nám asistenti pomohli vyhnúť sa ďalším štvrtiam, ktoré ovládala Yakuza.

Veľa nezávislých filmových tvorcov by si vybralo DV alebo HD. Ale vy ste zostali verní klasickému filmu. Ako ste sa na tom dohodli?

S.C.: Odporúčali ná DV (digitálne video), ale my sme ten film chceli pojať viac romanticky - a to dokáže len tradičný film. Vďaka vysokorýchlostnému ukladaniu filmu (Kodak 5263), ktorý sme používali, sme mohli natáčať kdekoľvek. Nemuseli sme nič osvetľovať - dalo sa hneď natáčať. Klasickému filmu už možno odzvonilo, tak sme ho chceli použiť, kým je ešte šanca. Má nostalgickú a romantickú náladu minulosti. Tak si to aspoň pamätám z filmov a fotiek. Klasický film má takú nenásytnú náladu, čo sa blíži k charakteru spomienky. Video je moderné, ale chýba mu tá nostalgia.

Ako prebiehala tá komunikácia s Japoncami, ako ste spolu vychádzali?

S.C.: Pripomínalo to scénu, kde Bill natáča reklamu a zaberie desaťkrát dlhší čas len kvôli prekladu. My sme sa stále ponáhľali, takže len dohovoriť sa s nejakým posledným komparzistom bol veľkou úlohou.

Sofia, nezáobchádzate výborne režisérsky len s Murrayom, ale tiež s mladými herečkami a dostala z nich maximum.

S.C.: Pri záberoch, kde je Scarlett sama v miestnosti, som sa snažila, aby tam bolo čo najmenej ľudí. Išlo mi o zachovanie intimity a fotografického charakteru. Viem natočiť dievča, ktoré sedí v spodnej bielizni - nie je to vulgárne, pretože nie som chlap. Rozumeli sme si, pretože ja som mala tiež dvadsať.

Aké bolo pracovať s Billom Murrayom?

S.C.: V ničom ma nesklamal. Bolo zábavné byť s ním v Tokiu. Je nadšený, skvele jedná so štábom a so všetkými sa spriatelí. Skvelo improvizuje a scénam dáva niečo naviac.

Giovanni Ribisi s vami predtým pracoval ako rozprávač vo filme The Virgin Suicide.

SC.: Áno, a vždy som chcela niečo natáčať. Mne pripadá, že je v tejto úlohe zábavný, pretože obvykle hrá vážnejšie úlohy. Je to jeden z mojich obľúbených hercov.

Čo ste povedali Giovannimu a Scarlett o manželstve ich postáv?

S.C.: Trochu sme skúšali v L.A., aby sa zoznámili a počas skúšok sme sa o tom spoločne rozprávali.

Aké ste dali parametre Billovi a Scarlett pre priateľstvo Boba s Charlotte? Je to len priateľstvo?

S.C.: Má to byť romantické, ale na hrane. Také tie vzťahy, čo máte v skutočnom živote - trochu viac než priatelia, ale nie úplne romantický vzťah. Poznajú sa a flirtujú. Obaja vedia, že to k ničomu nevedie. Mne to pripadá dosť nesexuálne, nevinné a romantické a naviac priateľské.