ROZHOVOR S TVORCOM FILMU NICKYHO RODINA

To bol teda rozhodujúci impulz pre vznik filmu Nickyho rodina, ktorý ste začali nakrúcať v roku 2006. Prečo ste sa rozhodli použiť formu dokumentárneho filmu s hranými rekonštrukciami?

Pri práci na Wintonových filmoch sa my, tvorcovia, sami stávame divákmi a sme prekvapeni, čo sa to vlastne deje. Pred premiérou filmu Sila ľudskosti v New Yorku usporiadatelia neskrývali obavy. Premiéra sa totiž konala v Symphony Space na Broadway s kapacitou 1 100 miest, a oni si boli istí, že takto veľkú sálu nikdy tento film nemôže zaplniť, a tak všetky vstupenky dali do priameho predaje. Lenže v New York Times vyšla veľmi dobrá kritika s informáciou, že sa na premiére zúčastní sám pán Winton. Za dve hodiny sa po vstupenkách len zaprášilo a orgánizátori zrazu nemali lístky pre veľvyslancov, exprezidenta Billa Clintona a starostu New Yorku Michaela Bloomberga. Nikdy nezabudnem na ten víťazoslávny výraz, keď mi oznámili, že vyriešili problém, čo s Bloombergom – usadia ho na miesta hasičov, kam sa zmestí aj so svojou ochrankou.  Z tých miest síce nie je nič vidieť, ale aspoň sedia, nemusia stáť... Viete, keď majú organizátori také starosti s vaším filmom, je to pre vás rajská hudba. Hlavne, keď nakrútite malý film, s ktorým ste nespájali ani najmenšie  očakávanie.

A prečo sme sa pustili do tretieho wintonovského filmu? Asi sme naozaj len diváci a vývoj udalostí nás samotných prekvapuje.

Všetko sa začalo naším rozhodnutím, že tému Winton ukončíme druhým filmom (ja osobne celý život túžim nakrúcať komédie á la Woody Allen a Winton je len odbočkou v tom, čo ma baví robiť, teda zábavné filmy). Lenže… Naše predchádzajúce wintonovské filmy spustili reťaz udalostí. Objavili sa neuveriteľné nové príbehy a desiatky nových „Wintonových detí“. Mladí ľudia pod vplyvom Wintonovho príbehu začali konať dobré skutky, začali sa objavovať novodobí Wintonovia. Okrem toho, pán Winton v máji tohto roku oslávi 102 rokov a možnosť získať na toto všetko, čo sa deje, jeho reakciu, je vzrušujúca. A bol tu i čisto filmársky dôvod. V roku 2002 sme film Sila ľudskosti premietali v New Yorku, Harvey Einsteinovi v štúdiu Miramax. Ten povedal, že tento film musia všetci vidieť a že ho vezme do americkej distribúcie. Hneď sa začalo pracovať na zmluve, ale ukázalo sa, že vec má malý háčik. Náš film bol iba hodinový a na kinodistribúciu sme potrebovali 90 minút. Keď sme sa film snažili akokoľvek rozšířiť,, jeho kúzlo prestávalo fungovať. A tak sme sa s americkým HBO nakonec dohodli na televiznej distribúcii. No a potom sa stali všetky tie zvláštne veci a my sme si uvedomili, že teraz máme vzrušujúci materiál aj na dva celovečerné filmy. Hrané rekonštrukcie sú spôsob, ako sa dnes v dokumentárnej tvorbe pracuje a ja navyše rád nakrúcam hrané filmy.  

Takže filmom Nickyho rodina chceme celý Wintonov cyklus konečne uzavrieť. Chceme definitívny obraz všetkého, čo sa stalo, dostať do kín po celom svete.

Ako na tento nápad reagoval sir Nicholas Winton?

S pánom Wintonom spolu s Patrikom Paššom máme veľmi priateľský vzťah, vždy má radosť, keď sa stretneme. Ale bol by radšej, keby sme so sebou nemali kameru... Myslím si, že ho teší, koľko nových „Wintonových detí“ sa našlo a že jeho príbeh inšpiruje mladých ľudí. To napokon uvidíte vo filme.

Vo filme Nickyho rodina sú uverejenené doposiaľ neznáme peripetie unikátnej záchrannej akcie a tiež osudy novo objavených „Wintonových detí“. Ako sa vám podarilo nájsť tieto fakty?

Je to dobrodružstvo objavovania. Ale na rozdiel od hľadania vecí dávno neživých, v tomto prípade natrafíte na niečo, čo žije, existuje a dokonca priamo ovplyvňuje budúcnosť. Keď sa nájde nové zachránené dieťa, spravidla nasleduje jeho stretnutie s pánom Wintonom. Vzhľadom na , že „Wintonove deti“ počas vojny väčšinou stratili najbližších príbuzných, stáva sa pre nich dnes už takmer 102ročný Winton symbolom akéhosi čestného otca a pre ich deti a vnúčatá zase čestným starkým. A Wintona to dosť často tak trochu otravuje. Mnohokrát mi vravel: „Matej, keď si spískal, že teraz o mne vie toľko ľudí, stále mi píšu, keď sa im narodí vnúča, keď majú problémy, keď sa im žení syn... Mal by si mi platiť nejakú sekretárku, ktorá by tú objemnú korešpondenciu vybavovala.“ Ale verím, že vnútri, v hĺbke srdca, je to pre Wintona veľká radosť a obohatenie života.

Súčásťou filmu sú zábery z cesty dobového vlaku, „Wintontrainu“, ktorý vyšiel z pražskej Wilsonovej stanice 1. septembra 2009 a viezol niekoľko zachránených detí do Londýna, kde ich očakával sám Nicholas Winton. Takúto mimoriadnu akciu bolo určite zložité zorganizovať.

„Wintontrain“ som neorganizoval ja, ale predovšetkým pán Ing. Zbyněk Honys z Českých drah. Ten sa po zhliadnutí Sily ľudskosti tak nadchol, že so svojimi spolupracovníkmi pár rokov pripravoval jazdu spomienkového vlaku, ktorý napokon skutočne vyrazil 1.septembra 2009 z Prahy do Londýna a symbolicky sa stal tým posledným vlakom, ktorý pred sedmdesiatimi rokmi s 250 deťmi neodišiel, pretože sa začala vojna. „Wintontrain“ bol uctením si pamiatky týchto detí a ich rodičov. Príjazd vlaku do Londýna bol prekrásny– na stanici to vyzeralo, ako keby sa Michael Jackson stretol so svojimi fanúšikmi. Všetky hlavné svetové médiá, televízie, stovky reportérov spravodajsky pokrývali túto udalosť. Keď  si uvedomím, že keby sme pred rokmi nenašli Wintonov príbeh a nezverejnili ho, nič podobného by sa neuskutočnilo... možno má filmárčina predsa len nejaký zmysel. 

Koľko času trvala realizácia a aký složitý bol tento proces? Spomínate si na najradostnejší alebo naopak nepríjemný zážitok?

Ako malý chlapec som túžil stať sa archeológom. Chcel som ako Heinrich Schliemann objaviť Tróju a je zaujímavé, že vo filme sa mi to skutočne podarilo. Wintonov príbeh bol pre mňa ako otvorenie Tutanchamonovej hrobky a stále ostáva veľa neprebádaného. Ešte nevieme, kde sa nachádza 400 detí zo zoznamu, ktoré sa nám zatiaľ neprihlásili.

Celkom presne si spomínam na okamžik, keď mi „behal mráz po chrbte“. V septembri 2008 sme sa s vedúcou produkcie a mojou pomocnou režisérkou  Janou Gospičovou pripravovali na nakrúcanie hraných scén filmu. Jedna z tých najdôležitejších sa odohráva na Wilsonovej stanici v roku 1939, keď sa deti navždy lúčili so svojimi rodičmi. Predlohou pre nás bola legenda, podľa ktorej sa jedna z mamičiek nedokázala rozlúčiť so svojím dieťaťom a tesne  pred odjazdom vlaku ho vytiahla  von, objímala ho, plakala a potom, v poslednej chvíli, keď sa už vlak pohol, vrátila dieťa do vagónu, a tak mu zachránila život. Vtedy mi zavolal kameraman Martin Kubala, s ktorým veľmi rád filmujem, má ale jednu chybu - nikdy nemá čas. Tentoraz však práve mal tri voľné týždne, tak sme ešte narýchlo vyrazili do USA, nafilmovať rozprávanie s niekoľkými americkými „Wintonovými deťmi“. Začali sme Alicou Masters vo Washingtone. A ona mi hovorí: „Moja mama na stanici vytiahla moju mladšiu sestru cez okno vagónu, sestra veľmi plakala, mama tiež a ja som vykríkla: Tak si ju nechaj, nechaj si ju! V tom výpravca zapískal na píšťalku a vlak sa dal do pohybu. Bezradná mama bežala i s mojou sestrou za vlakom, nevedela, čo má robiť, a v poslednej chvíli mi sestru vrátila cez okno kupé späť...“  Chápete, normálne ma zamrazilo. Ten príbeh, ktorý som doposiaľ poznal iba ako legendu, zrazu ožil a bol ešte dramatickejší! Akého lepšieho scenáristu, než je sám život, by napadlo, že keď sa ten vlak dal do pohybu, vtedy   rozhodnutie matky dostalo priamo apokalyptický rozmer, v mnohom mi to pripomínalo Sophiinu voľbu. Hned som volal Janu Gospičovú, celú scénu som jej popísal, aby ju pripravila podľa absolútne autentickej reality.

Spomínam si ešte na jeden príbeh, ktorý vo mne vyvolal silné emócie. Prvých dvadsaťpäť detí odletelo do Švédska, a tak sme hľadali švédske zachránené deti. A naozaj som jedno „Wintonovo dieťa“ vo Švédsku našiel – Hanuša Webera. Bol  veľmi rád, dohodli sme nakrúcanie a Hanuš začal rozprávať o matke Ilze Weberovej, o jej rozprávkach. Bola totiž skvelá spisovatelka detskej literatúry. Hovoril o tom, ako v Terezíne skladala pre deti pesničky, pretože to bolo to jediné, ako im mohla pomôcť. A keď deti z detského bloku zaradili do transportu do Osvienčimu, dobrovoľne sa aj s Hanušovým mladším bratom prihlásila, tak sa o ne bála. Po príchode do Osvienčimu ich hneď poslali do plynu. Vo väzenskom komande, ktoré malo na starosti odpratávanie mŕtvol, pracoval ich rodinný priateľ. Keď sa vyzliekali, pani Weberovej povedal: „Toto je plynová komora. Prosím, až budete vnútri, sadnite si do kúta a začnite spievať, pri speve sa viac nadýchate plynu a zomriete rýchlejšie, a nie s takými bolesťami.“ A ona s deťmi v tej plynovej komore začala spievať Wiegalu – uspávanku, ktorú napísala v Terezíne. Za dramatických okolností, po vojne, sa táto skladba v Terezíne našla. Potom mi Hanuš uspávanku svojej mamy v interpretácii Liv Migdal pustil. A ja som sa prestal ovládať, nedokázal som nič povedať, ostali len slzy… Tá nádherná hudba a text, to bola skutočná správa z pekla.

Počas nakrúcania na Slovensku, v Českej republike, Kambodži, Kanade, Izraeli, Dánsku a Maďarsku vzniklo 450 hodín filmového materiálu. Aká  bola práca v strižni, keď  ste museli vyberať z mnohých záberov tie najlepšie?

Práca v strižni bola doslova strašná. Keby som okolo seba nemal tím skvelých strihačov - Alenku Spoustovú, Roba Cupríka a predovšetkým šéfstrihača Patrika Pašša (ktorý je aj producentom a spoluscenáristom filmu a strihal také filmové skvosty ako Tisícročnú včelu, Perinbabu), tak by som sa v tom množstve materiálu doslova utopil. Dalo by sa z neho postrihať niekoľko ďalších filmov o Wintonových deťoch, o ich zážitkoch z komunizmu apod. Ale asi to už bude bezo mňa...
A ešte pár faktických čísiel: Nakrúcali sme 6 rokov a ak počítam aj  staršie vstupy, tak je to celkovo 10 rokov. V strižni a zvukovýrobe sa film
spracovával neuveriteľných 4 000 hodín. To je 167 celých 24 hodinových dní!

Ktorá fáza vás osobne najviac baví – písanie scenára, vyberanie lokácií a hercov, samotné nakrúcanie...?

Baví ma všetko, pretože inak by človek ten filmársky život nemohol zvládnuť. Stále ste v tlaku času, hovoríte si, keby tak na to či ono bolo viac času, ako by sa to dalo skvelo urobiť... My filmári vpodstate pracujeme pod tlakom pomyselného biča, čo sú termíny dokončenia.  Na druhej strane vlastne práve termínom vďačíme za to, že sa filmy vôbec dokončia.
 
Do akej miery sa s pribúdajúcim nakrúteným materiálom menila pôvodná verzia scénára?

Pôvodný nápad, ktorý sa zrodil v lietadle, keď sme sa s Patrikom Paššom vracali z Londýna od Nickyho Wintona, sa vlastne nikdy nezmenil. Od začiatku sme chceli ukázať, ako z tragických udalostí, päťdesiat rokov kompletne zabudnutých, môže vzniknúť príbeh pre súčasnosť, ktorý bude ľuďom pomáhať tvoriť búducnosť.

Podľa akého kľúča ste vyberali herecké obsadenie do hraných scén filmu?

Chcel som obsadiť nie veľmi známe tváre, aby diváci, keď vidia Wintona, verili, že je to Winton, keď vidia rodičov, verili, že sú to rodičia a nie naše herecké celebrity. V jednom prípade som sa veľkej herečke nevyhol – Kláre Issovej, ktorá hrá matku do poslednej chvíle osudovo váhajúcu, či má vrátiť svoje dieťa do už odchádzajúceho vlaku alebo nie. Ak mám byť uprimný, neviem si u nás predstaviť nikoho iného, kto by sa tejto role zhostil tak bravúrne ako práve Klára Issová. 

Rodina zachránených „Wintonových detí“ a ich potomkov sa stále rozrastá, s koľkými z nich ste v kontakte?

V kontakte som asi s päťdesiatimi, a vďaka práci na filmoch dnes asi viem o ich príbehoch najviac. Zakaždým, keď sa objaví nové „dieťa“, máme veľkú radosť. Jeden taký prípad bol veľmi emotívny. Na festivale v San Diegu v USA som po projekcii filmu Sila ľudskosti ako zvyčajne diskutoval s divákmi. Jeden z nich sa ma pýtal, že on tiež ako polročný v roku 1939 odcestoval vlakom do Anglicka, ale vlastne o tom nič nevie a či by som mu neporadil, kde by mohol získať nejaké informácie. Povedal som mu, že niečo môžeme zistiť hneď. Otvoril som Wintonov zoznam a naozaj som tam našiel jeho meno, dátum narodenia a ďalšie údaje. Akonáhle som ich prečítal, muž sčervenal a celý bez seba  zrazu vybehol z miestnosti. Stretli sme sa až druhý deň pri obede, ospravedlňoval sa mi, že to preňho bolo obrovské prekvapenie a on nechcel pred divákmi plakať ako malé dieťa. Zavolali sme Nickyho Wintona, ktorému sa pán poďakoval za svoju záchranu a početná Wintonova rodina sa zase rozrástla....  

V čom vy sám vidíte zásadné posolstvo príbehu, ktorý vo filme rozprávate?

Nemám rád slová, ako je posolstvo, pretože to zaváňa patetizmom. Filmári príliš často viac premýšľajú o posolstve, než o samotnom príbehu. A pritom som si všimol, že každý dobrý príbeh má v sebe posolstvo zakódované. Pozrite sa na biblické príbehy, napríklad o Adamovi a Eve a prvotnom hriechu. Môžete ho interpretovať tisícimi spôsobmi, ale príbeh je skvelý a bude ľudí inšpirovať donekonečna. Takže pre mňa ten oblúk vo filme, že Wintonov príbeh žije i dnes a motivuje ľudí, ako tvoriť budúcnosť, je predovšetkým dobrým príbehom a verím, že ľudia si v ňom nájdu inšpiráciu.

V súvislosti s odozvou na Wintonov čin hovoríte o „víruse dobra“, ktorý nakazil touto krásnou infekciou mnoho ľudí. Ktorý z konkrétnych skutkov vám najvýraznejšie ostal v pamäti? 

Viete, dobro sa nedá merať. Keď dievčatko venuje svoje vlasy na paruku pre deti trpiace rakovinou alebo mladí ľudia zachránia deti v krajinách tretieho sveta pred istou smrťou, čo je viac? Každý dobrý skutok sa počíta a vás napĺňa, že to, čo robíte, má zmysel. Ešte by som rád povedal jednu podstatnú vec. Keď si pustíte televízne správy, vyrojí sa na vás plno negatívnych informácii. Zo všetkých strán sa na vás valí, ako sú ľudia zkazení, zlí... Myslím, že je to do značnej miery falošný obraz. Väčšina ľudí je dobrých a chce robiť dobré veci. Väčšina ľudí  vám pomôže vstať, keď na ulici spadnete. Ľudia sú vo svojej podstate viac dobrí než zlí, lenže je tu určitý problém. Tým, že mladí ľudia z médií stále počujú, že všetci sme zlodeji a naničhodníci, zákonite strácajú ideály, sú znechutení a ničomu neveria. A preto si myslím, že je potrebné vystúpiť proti tomuto trendu. Nakrúcať také filmy, po ktorých zhliadnutí nemáte chuť spáchať sebevraždu (to sú tie veľmi umelecké a strašne depresívne), ale robiť filmy, ktoré nás v živote budú posilňovať, napĺňať nádejou a odhodlaním.