10

Filmová recenzia

(aneb proměna člověka v prach za pětasedumdesát minut)

Scenár filmovej adaptácie rovnomennej novely Ladislava Fuksa zvýrazňuje psychologické základy fašizmu. Analyzuje ľudský charakter, ktorý nebránil hlavnému hrdinovi pri páchaní ohavných a nehumánnych činov. Úvodné idylické scény Kopfrkingla s rodinou vystrieda nepriame rozprávanie o zmene jeho osobnosti. Spalovač mrtvol je temnou, nanajvýš štylizovanou štúdiou o premene človeka na zviera. Analyzuje prejavy úchylného človeka, otca rodiny, ktorý pod vplyvom priateľa s prvej svetovej vojny, nachádza v sebe vlohy a talent na súbežníka a vraha.

Dej je vedľajší a slúži výlučne na podanie myšlienky. Odohráva sa na konci 30. rokov. Karel Kopfrkingl pracuje ako zamestnanec krematória. Je to citlivý človek, ktorý ma rád umenie, miluje svoju manželku a deti a vzorne sa stará o rodinu. Je abstinent a dokonca aj nefajčiar. Učaroval mu Tibet a budhistické učenie o reinkarnácií. Smrť berie ako samozrejmosť, veď je s ňou denne konfrontovaný.

,,Citliví lidé milují hudbu. Ubozí chudí, kterí umírají aniž by poznali krásu Schubrta nebo Liszta...
...Já mám pocit že pro vás ďelám stašně málo. Snad jen ten náš byt jsem zařídil. Ale to je taky všechno. Né drahá, já se musím o vás starat."

Pod vplyvom svojho priateľa Waltera podlieha ideológií, ktorá však nie je nijak špecifikovaná. Žiadne symboly, žiadne pozdravy. Jedine snaha Kopfrkingla nájsť vo svojej krvi aspoň kvapku nemeckej prezrádza o akú ideológiu sa jedná. A tak postupne odhaľuje svoje predispozície, stáva sa psychopatom, maniakom, vrahom. Presvedčenie o jeho nemeckom pôvode ho ženie dopredu. Vyhlási sa za Nemca a stáva sa udavačom. Spolupracuje na stavbe obrovského zariadenia na spaľovanie ľudí.

"Je to v podstatě zařízení na urychlené spalování co největšího počtu lidí, aby se co nejvíce duší vymanilo z okovu tohto bití, vzlétlo do vesmíru, rozplynulo se v éter. Myslím že je to veliká příležitost. Protože v mém krematóriu trvá dokonalá proměna nebožtíka v prach 75 minut a každý má vlastnou pec. Víte, kdyby byly takové obrovské společné pece, kam by se jich vešlo najednou 100, 500, 1000. Dalo by se dělat třeba za 10 minut. Takové celé haly, které by byly ve stálém provozu. To by se moc ušetřilo. Z jedné strany by se dávala těla -nejlépe po sto kusech- z druhé by se sypal popel. On by se smísil , ale to by nebyla vada protože v popele není rozdíl. A hoře by se valili osvobozené duše. Takhle by šlo velmi rychle osvobodit celé lidstvo, celý svět..."

Dá zlikvidovať svojho šéfa a nastupuje na jeho miesto. Miesto riaditeľa krematória. Zavraždí svoju manželku, syna lebo sú infikovaní židovstvom. Svojich podriadených dá zatknúť, alebo ich doženie až k samovražde. Vo svojom povolaní vidí možnosť spasiť ľudí.

Nosnými bodmi sú atmosféra, prostredie, hudba a zvláštny pocit prázdnoty nesúci sa celým filmom. Príbeh je veľkej časti podaný z pohľadu hlavnej postavy. Toto sa prejavuje rýchlym sledom detailov častí tvárí, priestoru. Ďalšiu zásluhu na strašidelnosti majú prvky trikovej montáže. Samotného Kopfrkingla často vidíme z nezvyčajných uhlov nadhľadu, podhľadu a deformovaného použitím rybieho oka. K úžasným prvkom patria aj trikové skoky v časopriestore, keď sa Kopfrkingl pozerá priamo do kamery (väčšinou točené z nadhľadu), jeho tvár vidíme v detaile. Počas vety sa zmení prostredie a my sa ocitneme v úplne iných reáliách.

Dej plynie v myšlienkovom slede, nadväznosti a tempe myslenia a rozprávania Karla Kopfrkingla v podaní Rudolfa Hrušínského. Jeho stvárnenie fanatického psychopata tvorí vrchol hereckého umenia. Kopfrkingl totiž prechádza a zároveň neprechádza premenou. Bezo sporu je psychopat, podivný už od začiatku filmu. O jeho postojoch sa dozvedáme výhradne prostredníctvom jeho myšlienkového, ale aj verbálneho monológu. Akékoľvek gestá a mimika sú zredukované na maximálne možné minimum. Hrušínský využíva iba dve tváre. Buď mierny, nútený až syntetický úsmev, alebo apatický nezáujem bez akéhokoľvek citového prejavu.

Vedľajšie postavy (možno s výnimkou rodiny a priateľa Waltera) preňho netvoria plnohodnotných partnerov na rozhovor a nijako nezasahujú do vývoja deja. Sú iba všadeprítomné anonymné tváre veľkomesta a súčasťou deja. Jeho výpovede a monológy sú adresované priamo divákovi.

Celú neprirodzenú, mŕtvolnú atmosféru filmu podčiarkuje hudba Zdeňka Lišku, ktorá v určitých pasážach pripomína Verdiho Zbor Židov.

Ďalším absurdným bodom sú mená postáv. Každá výraznejšia postava síce meno má, ale pre dej ani pre diváka nie sú dôležité. Rovnako to vidí aj pán Kopfrkingl , ktorý sa nechá oslovovať Roman (pretože je romantik a má rád krásu) hoci jeho skutočné meno je Karel. Manželku Máriu nazýva čarokrásnou, nebeskou a Lakmé.

"Hrají Dvořákovo Largo pane Dvořák. Za 75 minut se slečna Čárská promění v popel a naplní urnu. Ale duše ne. Ta do urny nejde. Ta se provtělí jak říkají Tibeťané. Vzlétne do éteru."

Z Hrušínského prejavu sa nedajú zistiť žiadne nálady, stavy a už vonkoncom nie smer, ktorým sa príbeh bude ďalej uberať. Celý čas rozpráva rovnako láskavo, i keď mierne monotónne. Či už kŕmi mačku, alebo sa chystá obesiť svoju ženu. Ako som už spomenul, Kopfrkingl aj prechádza aj neprechádza zmenou. Vystupovanie je nemenné v celom filme. Menia sa však názory a k tejto zmene dochádza akosi prirodzene, nenásilne, skrátka nepovšimnuto.

Spalovač mrtvol (Česko, 1968, 95 min.)
Réžia: Juraj Herz. Námet: Ladislav Fuks - novela. Scenár: Ladislav Fuks, Juraj Herz. Kamera: Stanislav Milota. Hudba: Zdeněk Liška. Hrajú: Rudolf Hrušínský, Vlasta Chramostová, Jana Stehnová, Miloš Vognič, Ilja Prachař, Zora Božinová, Jiří Lír