PARFUM: PRÍBEH VRAHA

Tom Tykwer je autor sviežej Loly. V krátkych, takmer klipovitých obrazoch a v prelínaní deja, času a formy vystrihol priam kultové dielko, ktorým tak trochu vrátil nemeckú kinematografiu na mapu súčasného mladého kinodiváka.

Stretnutie Tykwera, Sűskinda a „Žaby“ v šere (pomerne plnej) kinosály, mohlo byť jedným z magických a rozhodujúcich zážitkov tejto kino sezóny. Nehovoriac, že začiatky roka patria v našich končinách tradične k najsilnejším častiam sezóny. Stačí si pozrieť výsledky prvých mesiacov minulého a predminulého roka. Mohlo byť výnimočným zážitkom, no podľa mňa nie je. Vzhľadom na knihu, by sa dokonca mohlo hovoriť až o veľkom sklamaní, ale to by nebolo fér. Pozrime sa na Parfum, ako na film. Na film, ktorý statočne bojoval s náročnosťou témy.

V súčasnosti je veľmi populárne hovoriť o niektorých témach, ako o nesfilmovateľných. Pri Parfume to platí dvojnásobne, a je to dané najmä výrazným vnútorným svetom hlavného hrdinu. Zatiaľ čo vonkajší svet špinavého Paríža, parfumérskej dielne a svetlého a voňavého vidieku, sú spracované veľmi pekne a réžii a kamere patrí veľké ocenenie, vnútro hlavného hrdinu zostáva tak trochu zahalené. Ben Whishaw je vizuálne veľmi zaujímavý, jeho tvár zvláštne hraničí medzi krásou a podivnosťou, no nemám pocit, že by herecky svojej postave pomáhal. V prvom finále na námestí plnom popravy-dychtivých ľudí som mal z neho veľmi rozpačitý pocit. Ako keby neprežíval svoj vrcholný triumf, ale rozpačito rozhadzoval rukami... V žiadnom prípade sa nevyrovná vždy výbornému Rickmanovi a skvelému Hoffmanovi. Títo páni majú svoje postavy odžité a veril som i každé popotiahnutie nosom. 

Je zrejmé, že Tykwer si bol vedomý možností kamery a obrazu a preto v značnej miere využíval sprievodný hlas, ako spôsob komunikácie s divákom. Napriek jeho rozsahu mi nevadil, naopak pomáhal mi najmä v prvej časti snímky (ktorú považujem za veľmi dobrú) dotvoriť emóciu. Zvyšok filmu zostal pre mňa žiaľ prekvapivo chladný, neosobný a nedotiahnutý. Ak má mať správny parfum tri zložky, z ktorých druhá pôsobí silnejšie a tretia dokonca dlhodobo, tak mám pocit, že práve tieto esencie sa nevydarili.

Z pre mňa omnoho uvoľnenejšej, svetlejšej, ale i fádnejšej druhej polovice sa ako zázrakom dvíha scéna, ktorá mi mimoriadne učarovala. Je to útek otca (Alan Rickman) s dcérou Laurou (Rachel Hurd–Wood) pred svojou nemesis. Tento fatálny úsek, keď človek robí všetko čo môže, rozhoduje sa správne a aj tak musí čeliť neľútostnému osudu, mi najsilnejšie predstavil neľútostnú, „materiálnu nenásytnosť“ Grenouilla po ľudskom „materiáli“. V tomto momente (svetelného záblesku) prichádza pre mňa finále filmu a následné scény nielenže nedokázali vybudovať pocit katarzie, ale režijne i herecky mi prišli takmer smiešne. A to je škoda.

Na prvé pričuchnutie veľmi intenzívna a zaujímavá vôňa, ktorá sa možno stane nakrátko populárna. Jej najdôležitejšie esencie však veľmi rýchlo vyprchajú a zostáva iba surovina. Dielo majstrov sa rozhodne nekoná.

Perfume: The Story of a Murderer (SRN/Fran./Špan., 2006, 147 min.)
Réžia: Tom Tykwer. Scenár: Andrew Birkin, Bernd Eichinger, Tom Tykwer. Kamera: Frank Griebe. Hudba: Reinhold Heil, Johnny Klimek, Tom Tykwer. Hrajú: Ben Whishaw, Dustin Hoffman, Alan Rickman, Rachel Hurd-Wood