SKAFANDER A MOTÝĽ

Baubyho príbeh predstavuje podľa môjho názoru veľmi lákavý námet pre filmových tvorcov - skutočné príbehy s výraznou výpoveďou o sile ľudského ducha mávajú radi aj diváci a podobným filmom sa často nevyhýbajú ani rôzne filmové ocenenia. Len si treba dať pozor a neskĺznuť k pátosu a lacnému gýču. Toto našťastie nie je Schnabelov prípad, ktorý sa pátosu vyhol takmer úplne a svoj film naviac zaobalil do úžasného vizuálneho hávu.

Na tomto mieste nejde nespomenúť prácu Spielbergovho dvorného kameramana Janusza Kaminského, ktorého robota má leví podiel na celkovej pôsobivosti Skafandra a motýľa. Začiatok filmu (v podstate celú prvú tretinu) je nám zobrazovaný „subjektívnou kamerou“, kde všetko sledujeme očami Jeana-Do. Hmlisté videnie počas zobúdzania, zašívanie pravého očného viečka, rozostrenosť spôsobená slzami, žmurkanie, to všetko je až mrazivo realistické a divák má skutočne pocit, že je akosi prepojený s postavou. Identifikácia s postavou naberá nevídané rozmery, a to napriek tomu (alebo možno práve preto), že ju nevidíme a ani nevieme, ako presne vyzerá.

Obrat v koncepte snímania nastane práve vtedy, keď sa udeje aj obrat v postoji hlavnej postavy - keď sa prestane ľutovať a akceptuje svoj stav. Odvtedy sa kamera od Jeana-Do odpútava a dianie už sledujeme „objektívnymi“ očami. Táto nadobudnutá „sloboda“ však Kaminskému vôbec neubližuje a jeho práca nestráca nič na svojej pôsobivosti a sugestívnosti.

Fyzicky (alebo aj mentálne) postihnuté postavy sú väčšinou veľkou výzvou aj pre hercov, ktorí ich stvárňujú, ale často to dopadá priam fantasticky (spomeňme si len na Daniela Day-Lewisa v My Left Foot, Toma Cruisa v Narodený 4. júla či Dustina Hoffana v Rain Man). Prípad Baubyho je ale aj v tomto veľmi špecifický, keďže jeho telo je okrem očného viečka nehybné a aj záchvevy mimického svalstva sa dejú len zriedka. Amalricovi teda ostáva hrať viac-menej len hlasom (celý film je sprevádzaný jeho vnútorným monológom, často príjemne ironickým) a jedným okom, „kompletne“ celým telom len v krátkych flashbackoch. V takýchto podmienkach sa nedá ani príliš excelovať, ani to veľmi pokaziť (no bol by som nesmierne zvedavý, ako by sa s úlohou pohral Johnny Depp, ktorý mal pôvodne Baubyho hrať), ale Amalric mal určite bližšie k prvej možnosti.

Tohtoročný Projekt 100 ponúka relatívne pestrú nádielku vynikajúcich filmov a Skafander a motýľ na svojich konkurentov kvalitatívne veľmi nestráca. Je dokonca dosť možné, že je z projektovej desiatky vôbec divácky najprístupnejším titulom. A ani ja nemôžem nijak inak, len ho odporúčať.