SKAFANDER A MOTÝĽ |
SKAFANDER A MOTÝĽ |
Podobne ako ďalšia osobnosť, ktorej dielo nám tento rok prináša Projekt 100 - Alejandro Jodorowsky, ani Julian Schnabel nie je primárne filmovým režisérom. Tento newyorský rodák je predovšetkým výtvarníkom. Bol novátorom, no čerpal z Picassa i Pollocka, v 80-tych rokoch patril k vedúcim osobnostiam amerického neo-expresionizmu, až sa v strede rokov 90-tych rozhodol, že skúsi šťastie aj s filmom. Produktom tohto rozhodnutia sa stala výborná biografia iného predstaviteľa neo-expresionizmu - Jeana-Michela Basquiata. Životopisným snímkam zostal verný aj naďalej, Kým sa zotmie rozpráva o kubánskom básnikovi Reinaldovi Arenasovi a najnovší a Schnabelov doteraz najambicióznejší projekt Skafander a motýľ (ovenčený okrem iného cenou z Cannes za najlepšiu réžiu, dvomi Zlatými glóbusmi a štyrmi oscarovými nomináciami) sa zameriava na Jeana-Dominiquea Baubyho, bývalého šéfredaktora francúzskej verzie časopisu Elle.
Jean-Do (Mathieu Amalric), ako ho prezývajú priatelia, sa dlho mohol považovať za šťastného človeka. Bol úspešný, inteligentný, bohatý, dobre vyzeral, mal tri deti (o ktoré sa síce príliš dobre nestaral, ale aj tak ho mali radi), ženy mu padali k nohám a viedol populárny módny magazín. Proste idylka. Do cesty sa mu ale postavila mozgová mŕtvica, ktorá ho najskôr uvalila do kómy a po prebudení mu spôsobila kompletnú paralýzu tela. Okrem ľavého očného viečka nevedel pohnúť ani milimetrom svojho tela. Našťastie (zo začiatku mu to ale prišlo skôr ako „bohužiaľ“) jeho intelekt a mozgová aktivita zostali nepoškodené, takže dokázal vnímať v plnej miere.
V prvej fáze precitnutia ho samozrejme zavalila depresia, pocit beznádeje a nechuť k životu (prvé slová, ktoré odkomunikoval, zneli „Chcem zomrieť“), no vlastnou vnútornou silou a pomocou duševnej podpory starých i nových priateľov sa z toho dostal a snažil sa zo svojho bezútešného stavu vydolovať čo najviac „života“. S okolím komunikoval veľmi špecifickou (a pre neho jedinou možnou) metódou - predčítavali mu abecedu a on vždy mrkol, keď odznelo ním žiadané písmeno. A tak dokola, až z jednotlivých písmen vznikli slová a vety. Týmto spôsobom sa rozhodol aj pretlmočiť svoj osud verejnosti a napísal (resp. „odmrkal“) autobiografiu, ktorú nazval Skafander a motýľ.
Baubyho príbeh predstavuje podľa môjho názoru veľmi lákavý námet pre filmových tvorcov - skutočné príbehy s výraznou výpoveďou o sile ľudského ducha mávajú radi aj diváci a podobným filmom sa často nevyhýbajú ani rôzne filmové ocenenia. Len si treba dať pozor a neskĺznuť k pátosu a lacnému gýču. Toto našťastie nie je Schnabelov prípad, ktorý sa pátosu vyhol takmer úplne a svoj film naviac zaobalil do úžasného vizuálneho hávu.
Na tomto mieste nejde nespomenúť prácu Spielbergovho dvorného kameramana Janusza Kaminského, ktorého robota má leví podiel na celkovej pôsobivosti Skafandra a motýľa. Začiatok filmu (v podstate celú prvú tretinu) je nám zobrazovaný „subjektívnou kamerou“, kde všetko sledujeme očami Jeana-Do. Hmlisté videnie počas zobúdzania, zašívanie pravého očného viečka, rozostrenosť spôsobená slzami, žmurkanie, to všetko je až mrazivo realistické a divák má skutočne pocit, že je akosi prepojený s postavou. Identifikácia s postavou naberá nevídané rozmery, a to napriek tomu (alebo možno práve preto), že ju nevidíme a ani nevieme, ako presne vyzerá.
Obrat v koncepte snímania nastane práve vtedy, keď sa udeje aj obrat v postoji hlavnej postavy - keď sa prestane ľutovať a akceptuje svoj stav. Odvtedy sa kamera od Jeana-Do odpútava a dianie už sledujeme „objektívnymi“ očami. Táto nadobudnutá „sloboda“ však Kaminskému vôbec neubližuje a jeho práca nestráca nič na svojej pôsobivosti a sugestívnosti.
Fyzicky (alebo aj mentálne) postihnuté postavy sú väčšinou veľkou výzvou aj pre hercov, ktorí ich stvárňujú, ale často to dopadá priam fantasticky (spomeňme si len na Daniela Day-Lewisa v My Left Foot, Toma Cruisa v Narodený 4. júla či Dustina Hoffana v Rain Man). Prípad Baubyho je ale aj v tomto veľmi špecifický, keďže jeho telo je okrem očného viečka nehybné a aj záchvevy mimického svalstva sa dejú len zriedka. Amalricovi teda ostáva hrať viac-menej len hlasom (celý film je sprevádzaný jeho vnútorným monológom, často príjemne ironickým) a jedným okom, „kompletne“ celým telom len v krátkych flashbackoch. V takýchto podmienkach sa nedá ani príliš excelovať, ani to veľmi pokaziť (no bol by som nesmierne zvedavý, ako by sa s úlohou pohral Johnny Depp, ktorý mal pôvodne Baubyho hrať), ale Amalric mal určite bližšie k prvej možnosti.
Tohtoročný Projekt 100 ponúka relatívne pestrú nádielku vynikajúcich filmov a Skafander a motýľ na svojich konkurentov kvalitatívne veľmi nestráca. Je dokonca dosť možné, že je z projektovej desiatky vôbec divácky najprístupnejším titulom. A ani ja nemôžem nijak inak, len ho odporúčať.
Le scaphandre et le papillon (Francúzsko/USA, 2007, 112 min.)
Réžia: Julian Schnabel. Námet: Jean-Dominique Bauby – rovnomenný román (1997). Scenár: Ronald Harwood. Kamera: Janusz Kaminski. Hudba: Paul Cantelon. Strih: Juliette Welfling. Hrajú: Mathieu Amalric, Emmanuelle Seigner, Marie-Josée Croze, Anne Consigny, Patrick Chesnais, Niels Arestrup, Olatz López Garmendia