HRANICE OVLÁDANIA

Ako príklad môžu poslúžiť momenty, keď sa objavia „nové“ postavy. Vďaka tomu, ako sú snímané (a často aj hudobnému sprievodu), máme dojem, že v danej chvíli ovládajú celé plátno. Ich nástup je väčšinou vizuálne natoľko výrazný (tvorcovia využívajú aj efekt spomaleného pohybu), že im od prvých chvíľ pobytu v rozprávaní prisudzujeme nesmierne dôležitú pozíciu či funkciu. Až keď sa toto zopakuje druhý - či tretíkrát začíname chápať, že to je súčasťou veľkej hry, kde my sami nehýbeme figúrkami, ale musíme aj ako diváci pristúpiť na jej špecifické pravidlá. Iba tak sa Hranice ovládania dajú uchopiť ako celok. Musíme prijať výzvu, akceptovať ponúkaný filmový spôsob myslenia a vyjadrovania a otvoriť sa v maximálnej možnej miere. (To by sa dalo povedať prakticky o akomkoľvek filme, no Jarmusch a spol. nie sú na rozdiel od mnohých iných v tomto ohľade voči publiku - príliš ústretoví.)

Tak ako v predchádzajúcich autorových počinoch, aj tu je veľmi dôležitá hudobná zložka. Tvoria ju  skladby japonskej noise-rockovej formácie Boris a ich amerických drone metalových kolegov Sunn O))), ale aj The Black Angels, LCD Soundsystems a o niekoľko kúskov sa postarala aj formácia, v ktorej hrá aj Jarmusch osobne – Bad Rabbit. Nech to znie akokoľvek „nezávisle“ či pseudo-intelektuálne, netreba sa vopred obávať. Kapely vytvorili zopár príjemných hypnotických motívov, ktoré sú opätovne variované a vo všeobecnosti vytvárajú zaujímavú (mierne psychedelickú) kulisu diania na plátne.

Na záver som si nechal zmienku o hereckých výkonoch. „Samotára“2 stvárnil Isaach de Bankolé (u Jarmuscha si už zahral predtým: taxikára v Noci na Zemi či zmrzlinára v Ghost Dog). Ako je u režiséra a scenáristu zároveň zvykom, úlohu mu napísal priamo na telo. A Bankolé sa mu za to odvďačil vynikajúcim výkonom. Jeho prejav je pokojný, vyrovnaný, v istom zmysle až „asketický“ (scenár mu nepredpisoval veľa dialógov a vystačí si prakticky s jemnými odtienkami jediného mimického výrazu, napriek tomu, že sa objavuje takmer v každom zábere). Vo vedľajších úlohách sa objavia známe (Tilda Swinton, Gael García Bernal, Bill Murray) aj menej známe (Youki Kudoh, Paz de la Huerta) tváre. Všetci zúčastnení dotvárajú svojím pobytom v tomto svete jeho charakter, prinášajú doňho niečo svieže, nové. Každý to robí úplne inak, no rovnako zaujímavo. 

Veľmi, veľmi subjektívny verdikt znie: najlepší film, čo som tento rok videl v rámci našej distribúcie. Jarmusch veľa z toho, čo ponúka, spravil už predtým (najmä v 80. rokoch, ale aj neskôr). Napriek tomu pre mňa osobne Hranice ovládania nie sú iba kompilátom overených a vyskúšaných postupov, autorský rukopis sa tu predsa len badateľne vyvíja. Ak režiséra poznáte a máte radi vďaka jeho filmom starším ako 20 rokov (a tie vás bavia), nemali by ste byť sklamaní. Ak ste sa s ním začali zoznamovať až v ostatnom období a čakáte niečo na spôsob Zlomených kvetín, mohli by ste zažiť v kine (nepríjemné) prekvapenie. No a pre tých z vás, čo majú napozeraného Jarmuscha odpredu dozadu a naspäť, hádam ani netreba dodávať, že návšteva kina je povinnosťou...

P.S.: Po druhom pozretí som si ešte výraznejšie uvedomil, že Hranice ovládania sú mimoriadne uzavreté do seba, resp. do kreatívneho a myšlienkového sveta svojho autora. Viem si celkom dobre predstaviť námietky o „autorskom ukájaní vlastného ega“ či „prázdnom manierizme“ a v istom zmysle sú istotne aj oprávnené. Ja osobne som však tomu neodolal a Jarmusch ma napriek všetkému opäť dostal. Aj vďaka veľmi špecifickému humoru, ktorý prestupuje celým filmom (uznávam, smial som sa v kinosále skoro úplne sám, no o to radostnejšie).