8.0

Filmová recenzia

Pri Aronofského záľube v špirálach, v ktorých sa odvijajú životy hlavných postáv jeho filmov, by ma vôbec, ale vôbec neprekvapilo, keby jedného dňa prišiel s nejakým objavom na poli genetiky. Pravdepodobne by ho podal ďaleko najpútavejšie zo všetkých a prekonal by všetku vedu a vedcov akých ste kedy videli, a to aj Nasha, ktorého si mnohí predstavujú ako prihrbeného Russela Crowa (a že matematici nie sú sexy).

Pretože, ak sa Aronofského filmom niečo nedá uprieť, je to podmanivý, pod kožu zaliezajúci štýl a až obsesívna presnosť a pozornosť v každej ich zložke. V krátkom okamihu dokážu upútať pozornosť všetkých zmyslov tak, že ich možno nielen vidieť a počuť, ale i cítiť, preciťovať a vnímať ich chuť. A neprestávajú, pokým si diváka úplne nepodmania spôsobom, akým sa nechávajú postavy Aronofského filmu podmaniť vlastným obsesiám a (deštruktívnej) túžbe po dokonalosti.

Čierna labuť, je látkou stvorenou pre takéto uchopenie. Prostredie baletu ako priestor pre ambície, odhodlanosť, tvrdosť (k sebe). Dokonalosť a drina prezentované na javisku s neuveriteľnou ľahkosťou a gracióznou presnosťou pohybu. A ešte je tu Nina (Natalie Portman), snívajúca o hlavnej role labutej kráľovnej v novopripravovanej inscenácii Labutieho jazera. Krehká, krásna, precízna. Svojím spôsobom dokonalá, no zároveň nedokonalá v tejto dokonalosti, držiaca pod kontrolou každý svoj pohyb, ale i emócie a vášne, ktoré potrebuje uvoľniť pre senzuálny protipól bielej labute. Čierna labuť v nej driemajúca sa zatiaľ iba prediera na povrch. Stačí len, aby sa prestala brániť, aby si prestala stáť v ceste. Pomocnú ruku (peru) podáva nielen režisér (mrazivo magnetický Vincent Cassel), ale i Lily (Mila Kunis), v ktorej Nina nachádza cestu k temnejšiemu ja.

Čierna labuť sa pohybuje na hrane hviezdice vytvorenej predchádzajúcimi Aronofského filmami. Hrdinka ponorená do svojho sveta, prenasledovaná halucináciami, idúca za svojím snom ako nočný motýľ priťahovaný svetlom, hoci si dobre uvedomuje jeho nebezpečnosť. Pevne a s jasnou predstavou uchopená príbehová línia je aj tentoraz ozvláštnená precízne volenými a na emocionálnu stránku výborne hrajúcimi vizuálnymi a zvukovými finesami, od nepríjemného monotónneho hučania v ruchoch po re-komponovaného Čajkovského v hudobnej stope.

Obdobne, ako sa vo Fontáne obraz pohrával s hviezdou, možno v Čiernej labuti sledovať komponovanie čiernej a bielej, ale i hry so zrkadlami motivované prepínaním medzi realitou a Nininou „realitou“ (teda halucináciou). Ani jedno nepôsobí umelo či násilne, ale podporuje túto štúdiu rozpadu hmotnej i duševnej osobnosti Niny. Je navyše viac než príjemné sledovať, ako film dokáže do seba pojať priestor divadla, jeho zákulisie, baletné sály, šatne, javisko, najmä však tanec, ktorému spôsob snímania dodáva neuveriteľnú silu a podmanivosť. Na druhej strane však Čiernej labuti chýba vnútorná životnosť či živelnosť.

Nie, Čierna labuť nie je „art“ a v konečnom dôsledku je veľmi jednoduchá, priama, ale je nakrútená spôsobom, ktorý vás privedie k rozhodnutiu vykašľať sa na tieto prívlastky, zvyčajne vnímané ako negatíva. Je ukážkou toho, ako to vyzerá, keď film robia ľudia, ktorí presne vedia, čo chcú a ako to chcú a navyše vedia zladiť svoje predstavy medzi sebou a aj vo vzťahu k výsledku. Či už ide o výbornú prácu s hercami (nehovoriac o ich voľbe), snímaním, alebo zvukom a hudbou, dokáže ich Čierna labuť zapojiť veľmi zvodným a pútavým spôsobom emočne silného kolotoča, miestami spôsobujúceho závrate, miestami šoky (dlho som si myslela, že skackajúcu chladničku z Requiem za sen nič neprekoná). Rozhodne neodporúčam, ak vás obchádzajú smútky, alebo v zádumčivejšom rozpoložení rozjímate nad rôznymi aspektmi vlastnej osobnosti.

Black Swan (USA, 2010, 101 min.)
Réžia: Darren Aronofsky. Námet: Andrés Heinz. Scenár: Mark Heyman, Andrés Heinz, John McLaughlin. Kamera: Matthew Libatique. Strih: Andrew Weisblum. Hudba: Clint Mansell. Hrajú: Natalie Portman, Mila Kunis, Vincent Cassel, Winona Ryder, Barbara Hershey, Benjamin Millepied