DIANA |
DIANA |
Osobne som pred videním nevedel o rozpätí deja prakticky nič. Film vás nechce prekvapiť, aký veľký záber si zoberie zo života princeznej z Walesu. Sú to iba posledné dva roky, čo túto Dianu posúva do inej roviny. Pletky s dvorom nie sú na mieste, kontakt s deťmi je limitovaný (no vhodne využitý, čo si uvedomíte ku koncu filmu) a na scéne sú iné postavy zo života princeznej, ako poznáte z médií.
Prvá štvrťhodina je plná vážnych emócií. Naomi Watts tlačí na pílu, no v iných momentoch ako by ste ju čakali. Píše sa rok 1995 a Diana je žena stredného veku, ktorá ma veľa za sebou, a nie je najšťastnejšia, hoci možno najmilovanejšia a najznámejšia na svete. Vykresľuje ju s gráciou, zároveň sa spočiatku až príliš snaží. Určitú mieru roztomilosti v neznámych situáciách nemusí chápať každý. Na ploche 110 minút vystrieda Naomi Watts viaceré herecké polohy, celkovo je jej výkon pozitívny, aj keď oscarové výšiny Meryl Streep či snaživú Michelle Williams z roku 2011 nedosahuje.
Keď je Diana na cestách, začne film tlačiť na pílu a nemáte ďaleko od toho, aby ste vyronili slzu. Vtedy film nekladie filter pred zobrazené scény detí bez končatín alebo vážne mienené prejavy na konferenciách. Aj letmá návšteva ženy, ktorá len nedávno prišla o 19-ročného syna, má svoje miesto v deji. Epizódne scény Diany na humanitárnych misiách sa do filmu hodia i napĺňajú jej životný cieľ.
A potom je tu očakávaná rola médií. Akiste závisí od vášho vzťahu k novinárom i bulváru, no uvidíte, že sú momenty, kedy maximálne zasahujú do života človeka – a film nechce vsugerovať myšlienku, že médiá sú banda hajzlov, čo vás nenechajú na pokoji, ale medzi jednotlivými scénami sa zamyslíte, ako možno existovať pri ich neúmornej naháňačke za ďalším obrázkom. Kedy sa s nimi viete dohodnúť, kedy vás dokážu uštvať a či bola Diana iba ich obeťou alebo na nich za toľké roky mohla vyzrieť.
Fakt je, že niektoré línie sú iba načrtnuté, budete na ne klásť otázky, no nemusíte dostať odpovede (Diana ako matka, Diana vs. médiá). Väčší priestor má romanca s kardiochirurgom Hastanom, ktorého výborne stvárnil Naveen Andrews (známy z Anglického pacienta). Pri nej je film obsahovo ľahší, no vďaka nej si môžete všímať, že film je zaujímavo natočený po formálnej stránke. Má nové využitie Vivaldiho Štyroch ročných období i francúzskeho songu na prechádzke. A znepokojivú kameru!
Napríklad jednu scénu uvidíte dva razy – na prvý vidno iba nepokojné prechádzanie z jednej izby do druhej, sledovanie hlavnej postavy tak, že jej do tváre nevidíme. Druhý raz je kamera už vyššie, na hlavnú postavu máme už iný pohľad a preto pôsobí táto scéna snáď ešte intenzívnejšie hoci v repríze.
Diana bola zaujímavá žena – a tento film jej poslúži ku cti lepšie ako Jobs svojmu menovcovi spred dvoch týždňov. Zobral si síce podstatne menší úsek života, no venuje sa mu intenzívnejšie, čím vyznie ako obsahovo i formálne plnší; s výnimkou pomalšieho tempa vybraných scén v prvej polovici pôsobí ako dobrý celok a divákom sa bude pozdávať viac. Nie je to plný životopis, ale na 110 minút zaujme aj neznalcov. A najmä romanticky založené diváčky, ktoré ako prvé spoznajú, že v princeznej bola na konci života zrejme obyčajná snaživá, no nie vždy šťastná žena.
Diana (UK/Belgicko/Francúzsko/Švédsko, 2013, 113 min.)
Réžia: Oliver Hirschbiegel