HLBOKO |
HLBOKO |
"Najhoršie to bolo v okamihu, keď som si uvedomil, že som sám...“
Islandský režisér a scenárista Baltasar Kormákur sa po filmoch Dýchaj a Kontraband, ktoré nakrútil v Amerike, vracia na rodný Island, aby sa námetom pre jeho zatiaľ predposledný film Hlboko - stala legenda o rybárovi Gullim, ktorý v deväťdesiatych rokoch ako jediný z posádky zázrakom prežil potopenie lode v Severnom ľadovom oceáne a poprel tak všetky dovtedajšie lekárske poznatky.
Vo filme sa plne prejavil Kormákurov rukopis, drsný severan využíva estetiku škaredosti a zobrazuje krajinu objímanú islandskou tmou, kde muži pracujú v ťažkých životných podmienkach, zápasia s rozbúreným morom a pred mrazivou osamelosťou sa zohrievajú alkoholom. Umiernený herecký prejav hlavného predstaviteľa Ólafura Darri Ólafsona je jednou z domén filmu Hlboko, avšak povrchnosť vo vykreslení charakterov postáv bráni divákovi naplno sa ponoriť do deja.
Formálna štylizácia retrospektívnych záberov má vintage nádych, menej podarené je rámovanie obrazu. Obe dejové línie sú tematicky príbuzné, zobrazujú nevyspytateľnosť prírody a jej dopad na Gulliho, na obyvateľov ostrova. Najväčším problémom filmu je neexistujúca zápletka, ktorá je potlačená hlboko do úzadia. V sľubnej expozícii nás film oboznámi s postavami no naznačený konflikt je potopený rovnako ako posádka rybárskej lode, čo je veľkým mínusom, pretože si ho táto „dráma“ pýta skutočne ako soľ. Zápletka neprichádza ani po tom, ako sa stroskotanec po nehode vracia do mestečka, ani vtedy, keď lekári objasňujú jeho záhadné prežitie a dokonca ani v momente stretnutia sa s manželkou nebohého priateľa, postavy, u ktorej je možný potenciál rozpornosti s Gullim opäť iba podprahový. Rozvláčne kĺzanie sa po povrchu jednej udalosti sa stáva pre diváka po čase únavným a od absolútneho ochabnutia pozornosti ho ochráni azda len minutáž filmu a sympatie k hlavnej postave.
Nevyspytateľná príroda je jediným antagonistom príbehu, jej sila rozhoduje o osudoch ľudí. Pred rokmi bol Gulli vyhnaný z rodného ostrova sopečnou erupciu a po návrate je Gulli, vtedy ešte dieťa, predurčený na prácu rybára, pretože knihy a školu pochoval popol. Jeho prežitie v ľadovej vode oceána je nevysvetliteľným prírodným úkazom, šancou na nový, plnohodnotnejší život, no po jeho návrate domov sa okrem znásobenia osamelosti nemení nič. O Gulliho snoch do budúcnosti sa dozvedáme v rozhovore s čajkou, jeho vízie sú zhmotnené obrazom, tieto zábery však len duplikujú repliky postavy.
Gulli mal obrovské šťastie, no jeho návrat do života zostáva smutným konštatovaním, že ani takáto príučka ho nedokáže primäť k akejkoľvek zmene, čo potvrdzuje záver filmu, kedy Gulli opäť nastupuje na rybársku loď. Veď mŕtvemu námorníkovi je najlepšie pochovanému v hlbinách mora.
Neexistencia základného znaku drámy, konfliktu, núti eliminovať zhrnutie výpovednej a umeleckej hodnoty filmu na strohé konštatovanie skutočnosti s plytkým zásahom do psychológie postáv. Pôsobnosť filmu Hlboko zostáva niekde na hranici hraného dokumentu a snahy o pravdivé vykreslenie jednej tragickej udalosti, bez ambícií o hlbší prienik do postáv a deja.
The Deep (Island, 2012, 95 min.)
Réžia: Baltasar Kormákur