Občan K žije na vidieku v Severnom Rusku blízko Barentsovho mora. K životu nepotrebuje veľa – fľašu vodky a opravovňu áut vedľa domu, v ktorom žije s manželkou a synom. Na periférii poetického obrazu pobrežia s mrazivými vlnami narážajúcimi na útes by sa odohrávali malé rodinné drámy, keby do príbehu nevstúpil zákerný starosta túžiaci po jeho pôde. Režisér Zvyagintsev vo filme Leviatan voľne prerozprával biblickú Knihu Jóbovu, kde boh dovolí satanovi obrať zabezpečeného smrteľníka o majetok a blízkych. Pekelníka vo filme zastupuje nemorálny byrokrat.
Postava starostu Vadima je dokonca zloduch par excellence. Taký, ktorý si monštruóznosť svojho konania ani neuvedomuje – pohodlne usadený v okruhu známostí a vedomia svojej nadradenosti. Ak by som si vo vlastnej fantázii mal vymyslieť jeho minulosť, uvidel by som človeka, ktorý roky narážal na nespravodlivé krivdy, kým frustráciu prijal ako samozrejmosť a naučil sa bezprávie využiť vo vlastný prospech. Tým, že Vadim systém pokoril - verí, že si moc zaslúži. Tak, ako geniálne bol tento diabol vyvolaný v scenári, je rovnako geniálne na plátne prevtelený do herca Romana Madyanova.
KINEMAVIDEO3336.
Postavený voči takémuto protivníkovi, je obyčajný občan Kolia konfrontovaný aj s kafkovskou absurdnosťou úradníckych dier vyhĺbených korupciou. V beznádejnom boji mu pomáha priateľ z vojny, moskovský advokát Dimitri, ktorého motívy sú však tiež otázne. Vráti sa nakoniec boh na Jóbovu stranu? Odpoveď nájdete v ruskom kandidátovi na cudzojazyčného Oscara. Film pôsobí ako odtlačok všetkých znepokojivých pocitov, ktoré nám média prinášali tento rok z krajiny jeho vzniku. Nie je ťažké ho vnímať ako otvorenú kritiku putinovskej spoločnosti spolu s odkazom na kapelu Pussy Riot v jednom zo záberov.
Režisér Andrei Zvyagintsev to doplnil v rozhovore pre The Guardian: „Mám vyše 50 rokov a nikdy som nebol voliť. Pretože som si absolútne istý, že je to zbytočné,.., je to ako žiť na mínovom poli,“ tvrdí prekvapený rozhodnutím poslať jeho dielo ako reprezentáciu Ruska do oscarovej súťaže. Odhliadnuc od stručne načrtnutej politickej myšlienky a všetkých jeho ostatných kvalít, môže na Leviatanovi najviac prekážať štýl rozprávania, ktorý pri jeho dĺžke (142 minút) pôsobí spomalene, miestami až uspávajúco – zjavne zámerne, aby diváka neskôr prebral niektorou z jeho šokujúcich scén.
Bez ohľadu na to, že krutosť stvárnenia ruskej spoločnosti môže divák pri odchode z kina spochybňovať, nie je náročné nájsť rovnako bezcitné prípady zneužitia moci na Slovensku – konkrétne napríklad v kauze Hedvigy Malinovej. Ak si porovnáme scény súdnych procesov s tou z tohtoročného dokumentu Mira Rema, Comeback, možno zistíme, že Leviatan stelesňuje aj strachy občana slovenského. Rovnaké zimomriavky predsa vzbudzujú filmy Zuzany Piussi, stačí si spomenúť na príbehy, cez ktoré skúmala pomery našej justície v Nemoci tretej moci.
Akoby mimo diania súboja s Goliášom stojí v Leviatanovi neskrotná príroda, ktorá hrdinom poskytuje útočisko pred nepriazňou osudu. Sú to práve zábery na opustené útesy, veľrybie pozostatky, nekonečnosť horizontu a zem nasiaknutú morskou soľou, ktoré otvárajú a uzatvárajú tragický príbeh. Ich význam je jasný – pretože (a teraz mi odpusťte, lebo použijem parafrázu výroku z filmu Interstellar) - príroda síce môže byť mocná, hrôzostrašná, či desivá ale nikdy nie zlomyseľná. Na rozdiel od ľudí.
Hodnotenie : 8/10
