9.0

Filmová recenzia

„Bol som vo svojej kancelárii v Madride, kreslil storyboardy pre svoj film, keď mi kamarát – producent poslal správu: Videl som práve The Artist, je to nemé, čierno-biele a vyvolá to veľký ohlas,“ španielsky režisér Pablo Berger tvrdí, že v tom okamihu takmer hodil svoj telefón o stenu. Pracoval práve na vlastnom „zamilovanom liste“ pre nemý film – novej verzii klasickej rozprávky o Snehulienke. The Artist v priebehu niekoľkých mesiacov suverénne pozbieral najprestížnejšie ceny a Blancaniéves sa s porovnateľnou kvalitou nedostala ani do užšieho výberu na cudzojazyčného Oscara. Zdá sa, že čaro umenia niekedy závisí od reklamnej kampane.

V aktualizovanom príbehu sa slávny a bohatý toreador Antonio Villalta zobúdza v nemocnici. Dozvedá sa, že následkom zranení v aréne zostane paralyzovaný na vozíčku a milovaná žena mu umrela počas počatia ich dcéry. Znechutený životom sa vzdáva malej Carmen a podľahne zvodom zákernej sestričky Encarny.

Ostrý čiernobiely kontrast zachytáva atmosféru príbehov bratov Grimmovcov (ktoré sú často veľmi „grimm“) lepšie ako hollywoodska konkurenčná dvojica spred roka. Temnota dopĺňa niekoľko odpudivo desivých scén a svetlo umožňuje precítiť rozprávkové dojatie. Herci prispôsobujúc sa nemému filmu prehnane gestikulujú a zdôrazňujú emócie – čo pomáha fantastickej povahe deja. Hudobná skúška orchestra počas úvodných titulkov naznačuje divadelnosť a fantazijnosť. Jablko nahradil býk, čarovné zrkadlo noviny, z macochy – čarodejnice je sadomasochistická sociopatka a vysnívaný princ ustúpil vzťahu dcéry a otca. Zámeny v deji udržiavajú diváka v napätí a pozornosti.

Niekomu môže chýbať téma večnej lásky a nadpozemskej krásy – poetická dvojznačnosť záveru by však mala uspokojiť aj romanticky založeného diváka. „Myslím si, že filmy nikdy nie sú dokončené, až do chvíle, kým sa stretnú s publikom, .., každý by si mal nájsť vlastnú interpretáciu a spôsob, ako dej prepojiť s vlastným životom,“ vysvetľuje scenárista/režisér v rozhovore pre magazín Interview. Zatiaľ, čo americká Snehulienka a lovec si v aktualizovaní príbehu pre moderného diváka pomohla celou škálou digitálne vytvoreného zverstva, Bergerovi na zdynamizovanie obrazov stačila jedna býčia aréna.

Hovorené slovo zmizlo na úkor výraznej hudby – miestami pompéznej, výpravnej, dramatickej, inokedy melancholickej - ovplyvnenej španielskym folklórom a rytmami flamenca. Sprevádza nás filmom takmer neustále, dotvára atmosféru, opisuje náladu. Soundtrack španielskeho skladateľa Alfonsa de Villallonga je v tomto prípade natoľko majstrovský, že by dokázal dej potiahnuť aj bez pomoci monológov, ktoré občas brzdia tempo. Snímka je zároveň ódou na krásy Andalúzie – k slnečným pohľadniciam, ktoré zachytila kamera si farbu môže divák dotvoriť v predstavivosti.

Na rozdiel od The Artist (ktorý sa zameriaval na Hollywood), Berger vyjadruje úctu európskemu nemému filmu, hlavne francúzskemu režisérovi Abelovi Gancemu – a jeho dielam J´accuse, La Rue, Napoleon. Slovo Snehulienka sa v deji takmer neobjaví, hlavná postava prevzala krstné meno zrejme z opery Georgesa Bizeta – Carmen a cirkusové postavy unikli z kontroverzného diela Toda Browninga Freaks (1932), ktorý je režisérov obľúbený. Berger tiež priznal inšpiráciu fotkou zo série España Oculta, na ktorej trpaslíci bojujú s býkom. Snehulienka: Iný príbeh s akokoľvek vysokými umeleckými ambíciami však prišla neskoro – na to, aby mohla konkurovať komerčným blokbastrom a neskoro aj na to, aby oživila poetiku nemého filmu. Napriek tomu, že si The Artist ukradol ovácie, sympatická toreadorská rozprávka by mu v aréne s rovnakým počtom divákov bola dôstojným súperom. Olé!

Blancanieves (Španielsko/Francúzsko/Belgicko, 2012, 104 min.)
Réžia: Pablo Berger