|
ANNA KARENINA |
ANNA KARENINA |
Otvára sa scéna, počuť skúšku divadelného orchestra...
Zasadenie, miesto, lokalizácia deja zohrávajú niekedy vo filme symbolickú úlohu. Bratia Karamazovovci (podľa Dostojevského predlohy) dokázali, že divadelné dosky prinášajú iný – dvojitý rozmer. Za oponu sa tentoraz vracia nová verzia legendárneho románu od iného ruského realistu v spracovaní britského režiséra Joea Wrighta (ktorý je na literárne klasiky tak trochu odborník). Rozhodol sa ho však využiť nie ako spôsob minimalizmu – ale dokonca naopak – ako prostriedok vizuálneho megalomanstva s hviezdnym obsadením. Je však pravda, čo povedal v rozhovore pre Empire, že: „Dekorácie a scény sú v skutočnosti vybudované okolo postáv a ich hereckých výkonov.“ Alebo – ako mu mnohí kritici vyčítali – odvádza formou pozornosť od obsahu príbehu?
V diaľke sa ozýva prichádzajúci vlak...
|
|
Doteraz najkontroverznejšie vnímaným Wrightovým filmom bola akčná Hanna, v ktorom rozprávkový boj dobra a zla (s niekoľkými citáciami na príbehy bratov Grimmovcov) režisér zabalil do napínavého trileru o vzťahu rodičov a detí. Anna Karenina podobne spracúva niekoľko rovín. Na jednej strane stojí ohromujúce vizuálne spracovanie (za ktoré sa oplatí doplatiť cenu vstupenky), na strane druhej rozumne spracovaný scenár. Jeho autor, Tom Stoppard, ktorý mimochodom získal Oscara za Zaľúbeného Shakespeara (a je tiež oceňovaným divadelným dramatikom), dokázal starostlivo previesť 900 stranovú predlohu do vyše dvojhodinového filmu. Videl som inscenáciu Anny Kareniny v SND s dvojnásobnou stopážou a predsa nevyzdvihla tak trefne niektoré knižné motívy ako Stoppardova verzia. Tempo rozprávania nestíha spomaliť, čomu pomáha atmosférická hudba Daria Marianelliho.
(Nasledujúce odseky môžu obsahovať spoilery)
Niekomu sa film môže zdať melodramatický, ale nevnímal som ho ako citovo vydierajúci. Zaujímavé negatívum Wrightovi vytkol redaktor amerického New Yorkera: „Problém spočíva v tom, že film je príliš romantický. Tolstoja viac ako príbeh lásky, zaujímali jej extrémne následky. V knihe oproti filmu je cit skôr prekliatím ako požehnaním. Niekedy je totiž krutý, nebezpečný.“
|
|
Áno, je zrejmé, že režisér chcel nakrútiť inovatívny romantický film, otázne je, či mu unikajú morálne dilemy nevery a či sa im dostatočne venuje. Anna v štandardnom podaní Keiry Knightley neponúka jednoznačnú interpretáciu tohto problému. Diváci ju môžu vnímať ako nešťastnú ženu, dohnanú k samovražde, alebo ako odsúdeniahodnú hriešnicu, ktorá opustila muža a syna – ba dokonca ako nevinnú, rozlietanú dušu, neskúsenú v citoch. Vlastne, ako sa v závere ukazuje, Anna a Vronsky si svoj vzťah pokazia sami – čo znamená, že Wright zrejme nechcel len lacno dojímať osamelých divákov. Všetky postavy totiž do istej miery trpia – čo si herecky vychutnávajú zúčastnené hviezdy.
Myslím, že by Tolstoja potešil spôsob, akým Wright jeho dielo spracoval. Nie je totiž samoúčelným prídavkom (ako mu niektorí vyčítajú), ale dopĺňa jeden z hlavných motívov knižnej predlohy. Ruská spoločnosť 19. storočia totiž v Tolstojovom videní veľkým divadlom bola. Dokonale načasovaná ako dramaturgické tanečné vystúpenie, ohromne kúzelná navonok ako pompézne kulisy, ale zvnútra prázdna škrupina pretvárky a klamstva. Zvláštne tiež je, že túto umelosť a gýčovosť vníma iba divák – postavy sú jej súčasťou. Stačí si všimnúť, v ktorých scénach film divadelné priestory opustí – milenci užívajúci si piknik na tráve, Kosťa vychutnávajúci si prácu na poli. Mestská spoločnosť znamenala putá, obmedzenia jednotlivca - podmienky, v ktorých každý musí hrať svoju vopred vybratú úlohu – manželky, politika, mladého pytača. A čo sa stane, ak sa jej vzoprieme?
Anna Karenina (Veľká Británia, 2012, 130 min.)
Réžia: Joe Wright. Námet: Lev Nikolajevič Tolstoj – rovnomenný román (1877). Scenár: Tom Stoppard. Kamera: Seamus McGarvey. Strih: Melanie Oliver. Hudba: Dario Marianelli. Hrajú: Keira Knightley, Jude Law, Aaron Taylor-Johnson, Domhnall Gleeson, Alicia Vikander, Matthew Macfadyen, Kelly Macdonald, Oskar McNamara, Emily Watson
