FANNY A ALEXANDER - PROJEKT 100

Podvoľujeme sa teda aj my, diváci a začíname s ním hrať hru s jasnými pravidlami, avšak bez predom určeného protihráča. Nevieme ako sa to skončí a či vôbec prežijeme. Vzhľadom na jeho predchádzajúce filmy (ako boli napr. Mlčanie - 1963, Šepoty a Výkriky - 1972 či Jesenná sonáta - 1978) riskujeme naozaj veľa.
   
Sme jeho filmami ovplyvnení a čakáme kde sa pre tento krát objaví Bergmanová hranica únosnosti, za ktorú nechce prejsť ani len myšlienkou.
   
Film Fanny a Alexander natočil Ingmar Bergman v roku 1982, opäť doma, vo Švédsku, po návrate z niekoľkoročného dobrovoľného exilu. Epickým rozmerom nás pozýva do prepychového meštiackeho sveta rodiny Ekdahlovcov, konkrétne do roku 1907.
   
Je to svet popretkávaný niťou lásky a porozumenia jednotlivých členov rodiny, vrúcne prežívajúcich všetky sviatky a slávnosti. Je spoločenstvom mužov a žien, kde ako to už býva v Bergmanových filmoch, hnacou silou tohto prostredia sú ženy. Konkrétne bohatá vdova, babička 10 ročného Alexandra a 8 ročnej Fanny, Helen Ekdahl (Gunn Wallgren).
 
"Mám pocit, že ženy vždy skôr odhalia všetko, čo skrýva pravú tvár reality" - dodáva Bergman. A presne taká je aj Helen. Vytuší problém, nájde riešenie.
   
Všetko dokonale funguje, všetko sa riadi nepísanými pravidlami. To je prvý, navonok fungujúci pohľad do rodiny Ekdahlovcov. Postupne nám však Bergman, očami malého Alexandra odhaľuje hnilobnú pretvárku ich vzťahov.

Alexander (Bertil Guve), so svojou sestrou Fanny (Pernilla Allwin) sú nútení žiť v svete dospelých. Vo svete, v ktorom detské vysvetlenie stráca význam. Vo svete plnom neukojeného mimomanželského sexu, pretvárky, či napokon lásky.

Ich strýko, Gustav Adolf (Jarl Kulle) sa pod mužskými predsexuálnymi sľubmi stýka so slúžkou Maj (Pernilla August). So ženou, ktorá je pre Alexandra akýmsi zosobnením vášne a túžby.

Otec Oskar (Allan Edwall) nie je príliš talentovaný herec, ale o to je oddanejší divadlu. Čo sa mu aj stáva osudným. Prepadne ho náhla nevoľnosť pred očami svojej ženy Emilie (Ewa Froling) a detí, priamo na javisku počas skúšky Shakespearovho Hamleta, kde hrá postavu Ducha. Otec onedlho zomiera.

Alexander idúci za rakvou svojho otca nenávistne opakuje slová: "hovno, prdel, sračka, hovno…"
  
Smrť manžela dáva príležitosť mladej vdove byť zraniteľnejšou. Príme svadobnú ponuku protestantského biskupa Edvarda Vergerusa (Jan Malmsjo). - meno Vergerus sa v Bergmanových starších filmoch - Hadie vajce a Tvár spojovalo s osobami zasvätenými zlu. (pozn.)

Emilia pod vidinou lásky a príťažlivosti podľahne nástojčivej žiadosti svojho nového manžela a presťahuje sa s deťmi do jeho panstva. Do sveta, kde náboženské pojmy a kategórie stratili význam.

Deti žijú v neosobnom, cudzom prostredí, s ktorým nedokážu nadviazať kontakt. Musia sa zriecť všetkého čo majú v živote radi. Tak dôležité veci, ako hračky, v ich novom domove nemajú miesto. Ich novými "kamarátmi" sú drsné metódy a zásadová výchova nového otca a jeho sestry.
 
Bergmanové rozprávanie a Alexandrové spoznávanie svojho otčima si v ďalšom plynutí deja podávajú ruky. Ide o vedomé hľadanie minulosti, hodnôt, Boha, svojho života... Je hľadaním detailov i udalostí, z ktorých sa tento život skladá. Je hľadaním samého seba cez spoznávanie či autorské "znovuzrodenie" svojich rodičov. Toto hľadanie je pre Bergmana zároveň akoby hrou so sebou samým, hrou, ktorá ho ako autora, filmára, dramatika neobyčajne baví.

"A tak sa hra stáva hnacou pružinou hry. Je to ako v detstve, stačí pootvoriť obidve dvierka na skrinke s hračkou a nechať sa unášať tajomstvami skrytými vo veciach. Niet nič jednoduchšieho."

A preto Bergmanov pohľad na svojich rodičov je síce nekompromisný, ale zároveň láskavý a plný pochopenia.

Aj Alexander neúprosne a zároveň láskavo hľadí na ducha svojho mŕtveho otca, ktorý sa mu zjavuje podobne ako v Hamletovi, v jeho závažných životných situáciach. Súboj dobra a zla, videní detskými očami sa nemôže skončiť inak, než víťazstvom dobra.
   
Záhadná, magická sila dopomôže dobru preraziť medzi ľudí. A navždy tým potlačiť diabla v ústraní? Diabol je síce zničený, ale jeho dieťa sa narodí. Aj sám Bergman je na pochybách. Vkladá najstaršej žene rodu Ekdahlovcov, Helen, do úst slová zo Strindbergovej Hry snov:

"Všetko je možné a pravdepodobné. Čas a miesto neexistujú. Fantázia pradie a tká nové vzory na bezvýznamnom podklade  skutočnosti."
   
Pre celú umeleckú tvorbu Ingmara Bergmana a hlavne pre jeho filmy je príznačné čisté prelínanie reality a snov. Ani film Fanny a Alexander nie je výnimkou. Prvá časť je vyrozprávaná realisticky s trochu ironickým nadhľadom, druhá dáva nahliadnúť do sveta fantázie, snov a tajomnej mágie.
   
Celý príbeh sa vyznačuje voľným tempom, s dôrazom na stretávanie kontrastných situácií. Jeho hranica únosnosti však zostáva neprekonaná. Neposúva sa ďalej ako mnohí z nás očakávali. Voľne v závese len dobieha a potichu zhasne.
   
Bergman s nami hral poctivo. Hral hru, kde všetci prežili. Len diabol zomiera. Boh konečne prehovoril!

Fanny och Alexander (Švédsko/Francúzsko/Nemecko, 1982, 189 min.)
Réžia: Ingmar Bergman. Scenár: Ingmar Bergman. Kamera: Sven Nykvist. Hudba: Daniell Bell. Benjamin Britten - Suity pre violončelo op. 72, 80, 87. Robert Schumann - klavírny kvintet F dur. Hrajú: Gunn Wallgren, Allan Edwall, Ewa Fröling, Börje Ahlstedt, Christina Schollin, Jarl Kulle, Mona Malm, Pernilla Allwin, Bertil Guve, Harrriet Andersson, Mats Bergman, Gunnar Björnstrand, Stina Ekbald, Erland Josephson, Sonya Hedenbratt, Jan Malmsjö