AMERIKÁNKA

Často sa stretávam s názorom, že v kinách sa hrá stále to isté a väčšina filmov je na jedno brdo. Očakávané zápletky, očakávaná forma, očakávané riešenia. Či už ide o umelecky ambiciózne projekty alebo mainstream. Kvalitatívny rozdiel je akurát v schopnostiach daných tvorcov. Tento úvod nemá za úlohu tvrdiť, že nový kúsok Viktora Tauša (Klauni, seriál Zrádci) je niečo, čo ešte nikdy nevzniklo. Má upozorniť na to, že nič podobné sme v našich končinách už dlho nevideli.

Československo, doba komunizmu. Ema sa nepriazňou osudu dostáva do detského domova. Jej jediným snom je dostať sa do Ameriky za svojim otcom. Slávnym boxerom. Život jej ale karty rozdáva inak, než by si priala.

Amerikánka je inšpirovaná skutočnými udalosťami. Tauš sa o príbehu svojej hrdinky dozvedel pred 25 rokmi počas svojho ťažkého životného obdobia. A nezabudol. Príbeh Emy sa stal na dlhé roky jeho vášňou. Do pozornosti sa dostal najmä vďaka divadelnej hre (tú takisto veľmi odporúčam). Existuje vo viacerých podobách aj vďaka projektu Film naživo, ktorý fungoval počas covidového obdobia. A bol ocenený Českým levom za Mimoriadny počin v oblasti audiovízie.

Už v tejto podobe išlo o extrémne zaujímavý počin kombinujúci divadelnú neopakovateľnosť s filmovou estetikou. Aj keď však tento projekt poznáte, nepripraví vás to na to, čo si pre vás Tauš pripravil v oficiálnej čisto filmovej verzii.

Po príbehovej stránke ide o tradičnú sociálnu drámu s trpiacim dievčatkom, zlými inštitúciami, nezodpovednými rodičmi alebo kritikou systému. Dobrou správou je, že aj pri štandardnom formálnom uchopení by išlo kvalitný kúsok. Dejové zákruty sú dostatočne nosné, postavy zaujímavé, myšlienka univerzálne uchopiteľná a vyvrcholenie dostatočne prekvapivé. Scenárista David Jařab (Hadí plyn) sa so zadaním popasoval zodpovedne a suverénne.

Amerikánka však proti štandardnému uchopeniu bojuje na každom fronte. To, čo sa pred vami odvíja sa ťažko popisuje. Tak obrovský gejzír kreativity sa totiž iba tak nevidí. Každú chvíľu ste prekvapovaní originálnymi riešeniami, efektným vizuálom a drsným návalom emócií. Kombinácia surrealizmu, divadelnej poetiky a až určitej rozprávkovosti dáva v kontraste s ťaživým príbehom neopakovateľný zážitok.

Ak by som mal výsledok silou mocou k niečomu prirovnať, tak najviac to pripomína ako keby si vzal na mušku prácu Felliniho, Kusturicu, Malicka prípadne Jakubiska (nech spomenieme tie notoricky známe mená) Baz Luhrmann na drogách. Vo výsledku však ide o originálny tvar s obrovskou dávkou autorského kumštu.

Výrazná farebnosť, využívanie neobvyklých rakurzov a neustály pohyb kamery má za následok, že je stále na čo pozerať. Kameraman Martin Douba (Úsvit) exceluje a servíruje kompozične aj významovo silné obrazy. Výprava, kostýmy a vlastne celkový vizuálny design sú ako z iného sveta.

Skákanie časovými rovinami vyžaduje spočiatku sústredenie, no nie je problém na tento naratív nabehnúť. Celá spleť všetkých tých metafor, náznakov a vypätosti situácií má pevné pravidlá. Rovnako tak sa podarila zvuková stránka podporovaná chytľavou archívnou aj pôvodnou hudbou. A je škoda, že si tu kvôli spoilerom nemôžeme rozobrať prácu s odkazom dvoch slávnych boxerských filmov.

Vypichnúť si samozrejme zaslúžia aj herci. Emu stvárňujú podľa jej veku tri rôzne herečky. Pavla Beretová aj Julia Šoucová (obe môžete vidieť aj v aktuálnom Roku vdovy) podávajú vynikajúce výkony. Najviac pozornosti si ukradla detská herečka Klára Kitto. Jej výkon je úžasný aj bez ohľadu na vek. Monológ "Jsem skála! Jsem útes! Jsem síla, kterou nedokážete zlomit" a to, čo nasleduje po ňom patrí k najstrhujúcejším scénam roku (a nebavíme sa iba o domácej produkcii.)

Zatiaľ to vyzerá, že sa do kín dostáva bezchybný film. Bohužiaľ to nie je pravda. Občas je tá formálna stránka predsa len príliš divoká. V citlivejších pasážach by nebolo odveci spomaliť. Takisto gradácia nie je úplne vyladená a počas finále máte pocit, že to najlepšie sme už videli. Mnoho divákov určite neprijme celkový štýl a bude buď zmätená alebo rovno otrávená. Debata, či je táto forma pre daný príbeh najvhodnejšia bude na mieste. Čo je ale už klasický údel výnimočných kúskov.

Amerikánka je nekompromisný film. Vo svojom formálnom uchopení, vedení príbehu aj vyznení. Je v ňom množstvo scén, ktoré vás donútia vo vytržení sledovať dianie na plátne a zároveň spoľahlivo prevetrá slzné kanáliky. Rovnako tak funguje ako kritika systému a poukazuje na problém ohľadom detských domov. Je to ale projekt, ktorý bude rozdeľovať. Pre niekoho pôjde o zbytočnú exhibíciu alebo rovno o nepozerateľný patvar. Odvahu mu však neodoprie nikto. Pokiaľ chcete vidieť niečo výnimočné, ani chvíľku neváhajte. Minimálne v našich končinách tu veľmi dlho nič podobného nebolo a ani nebude.

P.S. Hodnotenia sa tu budú vzhľadom na unikátnosť projektu pochopiteľne pohybovať na rôznych koncoch spektra. Ja sa ale nebudem báť zaujať jasný postoj. Debatovať o tom môžeme v diskusii.

Amerikánka (ČR/SR/Švajčiarsko, 2024, 110 min.)
Réžia: Viktoru Tauš. Scenár: David Jařab. Hrajú: Pavla Beretová, Julie Šoucová, Klára Kitto, Lucie Žáčková, Klára Melíšková, Tomas Sean Pšenička, Magdaléna Borová, Vladimír Javorský, Zuzana Mauréry, Zuzana Kronerová, Nikola Trojánková