ČERVENÁ KORYTNAČKA

Už dlhšiu dobu sa hovorí o tom, že japonské celovečerné autorské anime prežíva v súčasnosti krízu. Dvaja najvýznamnejší režiséri, Hajao Mijazaki a Isao Takahata, sú už dôchodcovia v pokročilom veku a obaja ohlásili svoj odchod do dôchodku. Mijazaki sa síce napokon k réžii vrátil, ale je otázkou, koľko projektov ešte bude schopný vytvoriť. Dôstojného nástupcu za seba nenašli ani v osobe Mijazakiho syna Góra a ani v ďalších nádejných tvorcoch, ako Hiromasa Jonebajaši alebo predčasne zosnulý Jošifumi Konda.

Štúdio Ghibli sa teda rozhodlo riešiť situáciu s absenciou nástupcu angažovaním zahraničného tvorcu. Režisérom filmu sa stal tvorca oceňovaných krátkych animovaných filmov Michael Dudok de Wit. De Witove filmy sa svojou vizuálnou jednoduchosťou, relatívne realistickou kresbou a dospelejšími motívmi silne podobajú na tvorbu Isaa Takahatu. Biele miesta a prázdno na plátne, spolu so zaujatím pre prírodné cykly výrazne približujú De Witta ku japonskej estetickej tradícii.

Snímka zobrazuje v podstate jednoduchý, ba priam až banálny príbeh o stroskotancovi, ktorý sa snaží prežiť na opustenom ostrove. Počas celého filmu nepočujeme ani jedno slovo, hoci je zrejmé, že hlavný hrdina nie je nemý. Dokonca ani presne netušíme v akom časovom období, či kde konkrétne sa nachádzame. Režisér si navyše namiesto košatého, dramatického a doslovného rozprávania, zvolil rozprávanie obrazové, cyklické a repetitívne. Opúšťa tu dokonca aj zaužívané „stroskotanecké naratívy“, v ktorých sa človeku podarí pretvoriť prírodu na svoj obraz a napokon aj šťastne uniknúť. Snímka totiž sleduje súžitie, nie boj človeka s prírodou. Ďaleko od civilizácie s jej stresom a uponáhľanosťou.

Na druhú stranu tu však nesledujeme nejaké doslovné objavenie „strateného raja“. Okolitá príroda dokáže byť drsná a krutá. Zároveň však aj podmanivo krásna a upokojujúca. Ako vždy, keď nad ňou človek nemá moc, stáva sa predmetom úžasu i strachu. V súlade s tým znovuzískava aj svoju „mágiu“. Tak ako sa v mýtoch objavujú obri, trpaslíci či vlkodlaci, tak sa aj tu zjavuje červená korytnačka, z ktorej sa ako Venuša z mušle „vyliahne“ žena.

Môžeme to vnímať ako ďalšiu predstavu zúfalého muža, akéhosi Wilsona, ako zázrak, ale aj ako symbolickú oslavu prírody (nezamýšľať sa nad logikou). Hrdina tu už nestojí nad, alebo pod prírodou, ale v prírode. To sa prejavuje aj v štýle. Niektoré zábery nesledujú nijakú postavu a opájajú sa lyrickými pohľadmi na prírodu. Figurálne necentralizované celky a veľké celky zasa mimoriadne často zasadzujú postavu do kontextu s okolitým prostredím.