TANEČNICA |
TANEČNICA |
Fanúšikom tanečného umenia iste Loie Fuller predstavovať netreba. Pre tých ostatných – táto húževnatá dáma sa ráta medzi najinšpiratívnejšie a najoriginálnejšie tanečníčky, choreografky, ale aj priekopníčky javiskovej techniky v dejinách. Jej meno sa spája s mnohými originálnymi patentmi, od reflektorov, až po jej povestný tanec „Serpentine“.
Francúzsko-belgicko-český koprodukčný film Tanečnica sa však pokúša priblížiť Loie najmä ako súkromnú osobu – komplikovanú aj priamu, plachú aj neoblomnú, chladnú aj zaľúbenú. Na film, v ktorom žiari francúzska speváčka Soko (známa najmä románikom s Kristen Stewart) sa rozhodne nepozerá zle. Bohužiaľ ale mnoho zaujímavých námetov z Fullerovej životopisu vôbec nevyužil a priestor radšej venoval melodramatickej fikcii a pikantným špekuláciám.
Marie-Louise Fuller vyrastala na severoamerickom vidieku druhej polovice 19.storočia a, pokiaľ môžeme veriť filmu, žila striedavo pri svojom darebáckom francúzskom otcovi a upätej americkej matke. Nech už však jej život prechádzal akýmikoľvek turbulenciami, nikdy nezabúdala na svoj veľký sen – stať sa herečkou. V konkurencii mladších, štíhlejších, krajších a povoľnejších dievčat si ale cestu k splneniu svojho sna razila márne. Pochopila, že uspeje jedine tým, čo jej sokyniam chýba – originalitou a vynaliezavosťou.
A tak sa zrodil jej slávny tanec, ktorý spočíval v nevídanej „motýlej“ choreografii, ladne vlajúcej bielej róbe a čarovnej hre svetiel, ktoré na tanečnicu počas vystúpenia vrhali efektné farby. K receptu na úspech však chýbala ešte jedna zásadná ingrediencia – pokrokové publikum. A kde inde by mohla nádejná avantgardná tanečnica na začiatku 20.storočia nájsť svoje obecenstvo, ako v úchvatnom Paríži?
Film Tanečnica nám ponúka (veľmi voľne spracovanú) umeleckú verziu príbehu o tom, ako sa z nenápadnej Marie-Louise stala ikonická Loie. Dozvieme sa, čo všetko pre to musela urobiť, ale aj v čom sa podriadiť odmietala. Spoznáme jej najvernejších podporovateľov - skrachovaného šľachtica Louisa (charizmatický Gaspard Ulliel) a lojálnu pobočníčku Gabrielle (sympatická Mélanie Thierry). Ako aj mladučkú sokyňu a nemenej slávnu tanečnicu Isadoru Duncan (hrá ju Lily-Rose Depp, ktorá nezaprie genofond svojich slávnych rodičov Johnnyho a Vanessy Paradis). Ale budeme tiež svedkami toho, ako si na tele Loie začínajú vyberať roky fyzickej driny krutú daň...
Príbeh a osobnosť Loie Fuller si filmové spracovanie priam pýtali –zaujímavosťou hlavnej hrdinky, dramatickosťou jej osudu, estetickým potenciálom jej tvorby, ale aj spoločensko-historickým kontextom, v ktorom mala svoje nezastupiteľné miesto. Nie všetky tieto aspekty sa ale debutujúcej režisérke a scenáristke Stéphanie Di Giusto podarilo do filmu naplno preniesť. Začnime teda tým, čo jej vyšlo – a čo je, napokon, pre film o tanečnici možno aj najdôležitejšie.
Fullerovej tanečné čísla film sprostredkováva naozaj podmanivo a divák ani dnes, bezmála 90 rokov po tanečnicinej smrti, nemôže o jej vizionárstve pochybovať. Nakoniec, choreografiu pre film robila Američanka Jody Sperlingová, ktorá je vo svete považovaná za najfundovanejšiu pokračovateľku Fullerovej štýlu. Treba však povedať, že je v snímke tanečných čísel len málo a všetky sú pomerne krátke. Fanúšikom tanca to môže prekážať, poteší to, naopak, tých, ktorí na film prišli skôr zo zvedavosti na Fullerovej životný príbeh a osobnosť.
Tomu poslednému ale, žiaľ, film robí skôr medvediu službu. Napriek tomu, že išlo evidentne o mimoriadne šikovnú, priebojnú, inteligentnú a akčnú ženu (ako inak by sa z chudobnej americkej farmy dostala až na javisko parížskej opery?), snímka ju nástojčivo vykresľuje vo svetle jej nedostatočnej sebadôvery, nezrelých emócií a zmätenej sexuality. Aj jej nekonečné odhodlanie pôsobí skôr ako zúfalé bláznovstvo, než ozajstná viera v to, čo robí.
Vlastne by divákovi nik nemohol vyčítať, ak by veľkým úspechom tohto uzlíka nervov ani nechcel uveriť. Príjemne neopozeraná Soko pritom hrá celkom sugestívne a iste by nás o skutočnej „sile“ svojej postavy presvedčiť dokázala – len ak by jej to scenár dovolil...
Večná škoda, že film úplne odignoroval aj šancu zasadiť príbeh do širšieho umelecko-spoločenského kontextu vtedajšieho Paríža. Hovoríme predsa o „Belle Époque“ a k Fullerovej priateľom či priaznivcom sa počítali aj také osobnosti, ako Auguste Rodin, Henri de Toulouse-Lautrec, Marie Curie, bratia Lumièrovci či posledná rumunská kráľovná, Mária. Toto ale film očividne vôbec nezaujíma a miesto toho nás zahlcuje jej nikam nevedúcimi pletkami s fiktívnym šľachticom (postava Louisa, a s ňou aj historka o tom, ako Loie postavila kariéru na peniazoch, ktoré mu ukradla, je celkom vymyslená) a horko-sladkým vzťahom s Duncanovou, ktorý sa tiež zakladá viac na špekuláciách, než realite.
Zľahka nad priemer šablónovitých kostýmových biodrám film o Loie Fullerovej teda nakoniec posúvajú len príjemné herecké výkony, pôvabné tanečné čísla a príťažlivá výprava, ktorú podtrhuje zručná kamera Benoîta Debieho (Vojdi do prázdna).
La danseuse (Francúzsko, Belgicko, Česko, 2016, 108 min.)
Réžia: Stéphanie Di Giusto. Scenár: Stéphanie Di Giusto, Sarah Thibau, Thomas Bidegain. Hrajú: Soko, Gaspard Ulliel, Lily-Rose Depp, François Damiens, Mélanie Thierry, Louis Garrel, William Houston, David Bowles, Petra Bučková, Frans Boyer, Amanda Plummer