SVETOZÁR STRAČINA

Medzi tradičné témy dokumentaristu Pavla Barabáša patria najmä vysoké hory, panenská príroda a zabudnuté kultúry tradičných kmeňových spoločenstiev, ktoré sa pod tlakom dnešnej urýchlenej doby ocitajú na pokraji vlastného zániku.

Životopisný portrét hudobného skladateľa Svetozára Stračinu, ktorý Barabáš do kín v týchto dňoch uvádza, sa na prvý pohľad v tomto portfóliu môže javiť trochu nepatrične. Pri jeho sledovaní ale divák súvislosti veľmi rýchlo pochopí. Barabáš vo svojom filme totiž nehovorí len o samotnom Stračinovi, ale najmä o jeho celoživotnej vášni, ktorou bol autentický slovenský folklór.

Svetozár Stračina sa vraj najskôr chcel stať stolárom. No nakoniec sa, našťastie, stal muzikológom a hudobným skladateľom. Keď v roku 1996 zomrel, zanechal po sebe stovky jedinečných kompozícií pre filmy, televízne inscenácie aj folklórne umelecké telesá. Ako bytostne zanietený folklorista celý život neúnavne pátral po koreňoch slovenskej ľudovej hudby.

Pedantne a metodologicky zaznamenal dlhé hodiny nedoceniteľných nahrávok autentického folklóru tak, ako ho poznali skutoční rodáci z Oravy, Tatier či Liptova od svojich starých rodičov. A teda tak, ako dnes už prakticky existuje len na tých jeho nahrávkach.

Rýdze piesne a melódie zo slovenských dedín Stračina neskôr svojimi vlastnými, predlohou poučenými kompozíciami obohatil o pridanú hodnotu dramatickosti a umeleckej emócie. Chtiac-nechtiac, iste aj vďaka režimu, ktorému motív ľudového umenia akosi zapadal do vyššieho plánu, nemal o príležitosti na sebarealizáciu núdzu. A tak ak ste aj meno Svetozára Stračinu dosiaľ veľmi neregistrovali, jeho hudbu nepochybne poznáte.

Komponoval pre Lúčnicu, SĽUK, ale aj filmárov - iste ste jeho tvorbu neprepočuli v snímkach Noční jazdci (1981), Sváko Ragan (1976), Rysavá jalovica (1970) či Pacho, hybský zbojník (1975). Bez ohľadu na to, či vám osobne folklór niečo hovorí, Stračinove zanietenie je vysoko nákazlivé a jeho zásluhy nemožno neoceniť. Je nepochybne dobre, že sa ostrieľaný a uznávaný dokumentarista, ako je Barabáš, jeho filmového portrétu ujal. Tak, ako vďaka Stračinovi neupadnú do zabudnutia tradičné folklórne piesne, neupadne aj vďaka Barabášovmu filmu do zabudnutia ani samotný Stračina.

Hlbšie než “záznamové” hodnoty ale v snímke veľmi nebadať. Dokument je po formálnej stránke celkom štandardnou kolážou archívnych záberov, úryvkov z filmov a “hovoriacich hláv“ Stračinových kolegov, priateľov a súčasníkov. Len tu a tam formát ozvláštňujú melancholické zábery tatranských končiarov efektne zahalených do oblakov – iste z bohatého archívu samotného Barabáša.

Film sa (najmä v úvode) pokúša zhutniť a zaobaliť vlastnú látku hľadaním podstaty samotného folklorizmu. Potrebu, či priam nevyhnutnosť človeka poznať vlastné kultúrne korene potom nepriamo posúva do paralely so Stračinovým osobným životom, s jeho celoživotným smútkom za nikdy nepoznanou matkou, ktorá zomrela krátko po jeho narodení. Tento nie nezaujímavý dvojmotív, ktorý dáva akýsi nový kontext aj prepojeniu samotného Barabáša s touto témou, žiaľ, film podáva trošku kostrbato a suchopárne. Nedarí sa mu veľmi “predať” ho divákovi ako ústredný koncept, a tak zostáva skôr akousi bočnou líniou.

Veľmi decentne a opatrne film pootvára aj skladateľove trináste komnaty - povesť konfliktného človeka a náročného spolupracovníka, neschopnosť či neochotu vzdať sa cigariet a alkoholu ani tvárou v tvár vážnej chorobe. Sú to však všetko len akési čriepky, ťažko si z nich pred očami vyformovať predstavu skutočného človeka z mäsa a kostí.

Stračinovu tvorbu už snímka predstavuje o poznanie podrobnejšie, najmä vďaka fundovaným vstupom etnomuzikologičky Alžbety Lukáčovej, hudobného redaktora Juraja Dubovca a ďalších osobností, ktoré dokážu význam jeho profesionálneho snaženia obhájiť aj pred úplne laickým divákom.

Snímka Svetozár Stračina pripomína skôr televízny formát, než film určený pre veľké plátna. Hoci sa divák po jeho vzhliadnutí nepochybne cíti obohatený o nové poznatky a informácie, ťažko sa dá v prípade takto striedmeho a formálne neinvenčného dokumentu hovoriť o hlbšom filmovom zážitku.

Svetozár Stračina (Slovensko, 2019, 68 min.)
Réžia: Pavol Barabáš.