DRIVEWAYS

Pod rúškom noci sa slobodná matka Kathy s maloletým synom Codym snažia dostať do opusteného domu, ktorý obývala jej staršia sestra. Neboli si veľmi blízke, ale o pozostalosť sa treba postarať. Nehnuteľnosť chce dať do poriadku, zreštaurovať verandu a následne cez realitnú agentúru pohodlne predať.

Čaká ich však veľa práce, nakoľko zosnulá sestra zvykla zhromažďovať obstojné množstvo zbytočností. Popri postupnom vypratávaní bojuje Cody so samotou. Spoznáva zopár miestnych detí, ale introvertné chlapča to má ťažšie, než by sa zdalo. Spoločnú „reč“ nájde so starým susedom Delom. Začne sa formovať veľmi netradičné kamarátstvo, z ktorého si Cody odnesie veľmi cenné lekcie do života.

Ako prvé sa v hlave mihne úžasné Gran Torino. Formovanie puta medzi dvomi diametrálne odlišnými generáciami je však jediným výrazne spoločným rysom eastwoodovky a Driveways režiséra Andrewa Ahna. Film má úplne odlišný tón. Prím v ňom hrajú formy osamelosti dvoch vekovo rozdielnych postáv a ich vzájomný vplyv.

Na jednej strane máme maloletého chlapca, ktorý sa celé dni hrá hru na konzole a jeho spoločnosťou je len mama Kathy. Kamarátov si hľadá ťažšie a prsty v tom má aj rodinné zázemie, i keď sa scenár o jeho otca obtrie len úplne okrajovo. A potom je tu vojnový veterán Del. Žena mu dávno zomrela, večeria sám a okrem vysedávania na terase pred domom chodieva za kamarátmi hrávať Bingo. Všetci pospolu, v šiltovkách s nápisom Korea, túžobne očakávajú to správne číslo a s pachuťou „čo keby?“ spomínajú na staré časy a životné rozhodnutia.

Pre podobné festivalové snímky je typické pomalé tempo. Ako výseky z bežného života, na ktorý dopadla ťarcha reality sa nemajú kam ponáhľať a servírujú zožierajúcu bolesť každodennosti. Driveways má taktiež podobný rytmus, takže nevybočuje zo zabehnutých koľají (aj hudba je skôr generická). Cit pre postavy a herecké výkony ho však ťahá vysoko.

Režisér pomaličky študuje kamarátsky vzťah dvoch susedov a naťahuje dejovú líniu akoby na časovú os života. Na jednej strane Cody, na strane druhej, takmer pri konci – Del. V jednotlivých scénkach je v podstate akoby bez deja, ale festivalovky skrátka „smrdia“ človečinou. Akcia nie je, len postupné spoznávanie postáv a porozumenie hĺbke odkazu. Aj vďaka minutáži nezačne Driveways nudiť a pri prvých náznakoch pochybností o zámeroch režiséra je naservírovaný veľmi silný a hodnotný záver, ktorý máloktorého diváka zanechá chladným.

Hlavnou palebnou silou je postava Dela a najmä skutočný veterán Brian Dennehy (prvý Rambo), nie však vojnový, ale herecký. Dennehyho prejav je charakterizovaný zlomeným zápalom človeka, ktorý na sklonku života hodnotí svoje kroky, pričom vie, že viac v jeho silách nie je. Vychádza to tak už zo scenára, ale ďalší rozmer hereckému partu dáva strohý (a smutný) fakt, že Dennehy nedávno zomrel. Jedna z jeho posledných filmových postáv sa zároveň stala zaujímavým symbolom bohatej kariéry veľmi uznávaného herca.

Nielen skrz tento fakt je Driveways cenným filmom. Nevraví nám síce nič svetoborné, ale podáva to úprimne, so srdcom na dlani a záverečným uistením, že pri pohľade späť na svoj doterajší život nie je neskoro veci napraviť... až do momentu, kým do tejto klišé vety budete nútení nezmazateľne vložiť slovo „nikdy“.

Driveways (USA, 2019, 83 min.)
Réžia: Andrew Ahn. Scenár: Hannah Bos, Paul Thureen. Hrajú: Hong Chau, Lucas Jaye, Brian Dennehy, Christine Ebersole, Jeter Rivera, Sophia DiStefano ...