AŽ NA VEKY

Po satiricky ladenej Hypnóze máme v kinách ďalšiu severskú vzťahovku, ktorá zabodovala (už nie minulý, ale tento rok) na festivale v Karlovych Varoch, kde okrem iného získala aj ženskú hereckú cenu, Cenu medzinárodnej kritiky FIPRESCI a Zvláštnu cenu poroty. A opäť ide o debut, teraz však ženský – v podaní scenáristky a režisérky Lilje Ingolfsdottir.

Marie (fantastická Helga Guren) má za sebou jedno nevydarené manželstvo a teraz to druhé prechádza vážnou krízou. Snaží sa skĺbiť kariéru so starostlivosťou o štyri deti a domácnosť, zatiaľ čo muzikant Sigmund (sympatický Oddgeir Thune) je neustále na cestách. Po rokoch sa kritické situácie opakujú ako cez „kopirák“ a azda tou najčastejšou je zvítanie sa s manželom po jeho návrate zo 6-týždňovej služobky, trpko sprevádzané spŕškou výčitiek.

Ak nadíde téma rozvodu, Marie v panickej snahe záchrany iniciuje párovú terapiu, pričom mĺkvy Sigmund iba zaujme rezignovanú pozíciu. Vyčerpaná manželka je presvedčená, že na nefunkčnom vzťahu nesie podstatne menší podiel viny a pomôcť potrebuje predovšetkým jej partner.

Sila scenára tkvie v tom, že má mnoho vrstiev a je mimoriadne pravdivý, čím si získava divákovu osobnú zaangažovanosť, keď sa pozerá na „dobre známe“ situácie zo svojho života. Na pretrase sú partnerské role, úlohy v domácnosti, samotná rovnosť vo vzťahu a v neposlednom rade zvládanie hnevu. Prechádzame od série drobných výčitiek, cez vyhrotenejšie hádky, až po najhlbšie skryté obavy.

Dialógy medzi partnermi pracujú ako s krikom, tak s tichom, neraz horším ako zúrivý cholerický výlev. Prirodzene, ticho je silnejšie než hluk. A zďaleka to nie sú iba situácie, keď jedna strana povie „Milujem Ťa“ a tá druhá iba ohlušujúco mlčí.

Príbeh je zároveň rafinovane vyskladaný a teda nie všetko je tak, ako sa na prvý pohľad zdá a skrz (párové) terapeutické sedenia sa k sporným situáciám opakovane vraciame. Kľúčovou rovinou scenáristických konfliktov je vyvolávanie pocitov viny, pri ktorom publikum počas terapie nevyhnutne uvažuje: robíme výčitky, aby sme iba ventilovali svoj hnev, alebo (zámerne či nevedome?) vyvolávame pocit, že sme lepší než ten druhý, aby sa partner cítil ako ten horší a týmto sme si ho chceli vo svojom živote zabetónovať?

Divácke úvahy spolu s vývojom postáv pokračujú ďalej: vo fáze zamilovanosti je všetko príjemne automatické. V pokročilom a vážnejšom štádiu je však čoraz náročnejšie náklonnosť dávať i prijímať. A tak je to aj s vecnými darmi či s láskavosťami. Nemali by ich sprevádzať prehnané očakávania a zároveň by nemali byť nasledované výčitkami z jednej či druhej strany.

Po vzore známeho, a síce „ak chceš zmeniť svet (druhých), musíš zmeniť najskôr seba“, prechádza Marie na terapii sebareflexiou a za odbornej pomoci si premieta a analyzuje zlomové situácie so Sigmundom. Prečo sa správala, ako sa správala, čo jej šlo práve hlavou, čoho sa bála? A aj keď máte tú najlepšiu terapeutku a navedie vás tým správnym smerom, najväčší efekt v rámci uvedomenia môže mať jedna „lepšia“ rodinná návšteva. Scéna Marie u jej egocentrickej matky s ostrým jazýčkom má priam bergmanovskú hĺbku.

Nečakajte vyvážený vzťahový film ani plnohodnotnú rozvodovú drámu. V jadre príbehu je nórska festivalovka terapeutickou drámou jednotlivca. Čím viac máte v partnerskej sfére odžitého, tým viac budete doceňovať pravdivosť príbehu, nájdete sa v tej-ktorej role a budete sa nepríjemne konfrontovať s vlastnými skúsenosťami i ľudskými vlastnosťami.

Emočne pestrý, strhujúci výkon Helgy Guren je spolu so scenárom ťahákom snímky. Jej Marie je spočiatku sympatická žena v domácnosti, ktorej skrz jej uťahanosť aj schvaľujeme výčitky voči prístupu večne odcestovaného manžela. Neskôr nás však nepríjemne prekvapí svojimi ostrými výpadmi a v momentoch poníženia a trápna (pred dcérou či Sigmundovými kolegami) je nám jej aj ľúto. A keď prichádza k skutočnému precitnutiu a nahliadne sama do seba, zrkadlenie emócií naplno zafunguje a sme dojatí spolu s ňou.

Po technickej stránke nie je čo vytknúť. Kamera si pri konverzačnom charaktere „svoje“ odvedie: vie, kedy našu hrdinku snímať z diaľky a vystihnúť jej samotu a odcudzenie, a naopak vie ísť aj do detailu či klaustrofobického rámovania, keď si to psychologický rozmer situácie vyžaduje a často si vypomáha i odrazovými plochami. Rovnako citlivý je strih, ktorý vie aké pasáže stačí divákovi sprostredkovať v montáži a aké musíme dlhšie precítiť s trápiacou sa postavou. A úspornejšia hudobná zložka je príjemná, nestrháva na seba pozornosť, naopak nenápadne podtrháva katarznú chvíľu jedného kľúčového momentu.

Až na veky nie je rozvodovým filmom a ako manželská dráma funguje len vo svojom prvom pláne. Nórka Lilja Ingolfsdottir nakrútila psychologickú drámu jedinca prinášajúcu štúdiu o tokoch lásky a úvahu o latentných pochybnostiach o sebe samom a potláčanom strachu zo životného zlyhania a z lásky samotnej. Úprimne tlmočí, že je ľahšie lásku dávať, ako ju prijímať a základom zdravého vzťahu je mať rád seba samého. Partnersky skúsenejší divák môže prejsť (auto)terapiou, a to sa zďaleka nepodarí hociktorému titulu, tobôž nie prvotine, ktorá jednoznačne stojí za vaše prijatie.

Elskling (Nórsko, 2024, 104 min.)
Réžia: Lilja Ingolfsdottir. Scenár: Lilja Ingolfsdottir. Kamera: Øystein Mamen. Hrajú: Helga Guren, Oddgeir Thune, Heidi Gjermundsen Broch, Marte Magnusdotter Solem, Elisabeth Sand, Kyrre Haugen Uysness.