|
TOP 20: NEO-NOIR (1990-1999) |
TOP 20: NEO-NOIR (1990-1999) |
Roky 90te pokračujú v duchu 80tych rokov. Zvyšuje sa miera násilia a krvi (Kráľ New Yorku, Sedem, U-Turn), sexuálneho dráždenia (Horúce miesto, Základný inštinkt) a i naďalej sme svedkami „moderných verzií“ noirových klasík (Noc a mesto, Skryté zlo). Neo-noir sa čoraz viac teší veľkej diváckej popularite, aj preto je naďalej predmetom mainstreamu. Dá sa povedať, že noir v modernom kabáte zažíva v 90tych rokoch hotovú renesanciu, a práve preto sme sa tento raz rozhodli zostaviť až 20-člennú topku. Mimochodom, týmto prehľadom asi nepotešíme skalných fanúšikov Quentina Tarantina (1), ktorého kultové rané gangsterky obchádzame.
Kráľ New Yorku (King of New York, r. Abel Ferrara, 1990)
Legenda podsvetia a narkobarón Frank White (Christopher Walken) sa po rokoch vracia z väzenia. Obchodu s drogami ani svojich krvavých praktík sa zďaleka nevzdáva, ale zaumieni si pozdvihnúť životnú úroveň vo svojej štvrti. Rozhodne sa preto investovať do novej nemocnice a namieri si to dokonca aj do politiky... Príbeh boja kriminálu a polície možno neprináša nič nové, ale pozornosť si zasluhuje hlavne noirová kamera. Tá výborne pracuje s nočnými lokáciami veľkomesta, používa noirové svietenie (low-key nasvietenie tvárí, siluety, tieňohru) a scény sú často riešené cez podhľady vs. nadhľady.
Ferrara nakrútil o dva roky aj krimi kultovku Bad Lieutenant s Harvey Keitelom, ktorá sa v roku 2009 dočkala vydareného remaku od Wernera Herzoga so slovenským názvom Zlý poliš s Nicolasom Cageom v titulnej úlohe.
Stav milosti (State of Grace, r. Phil Joanou, 1990)
Terry (Sean Penn) sa po 12 rokoch vracia do rodnej štvrte Hell´s Kitchen. Obnovuje staré vzťahy a po stretnutí so starým kamarátom (v podaní bezchybného Garyho Oldmana) vstupuje do kriminálnej skupiny írsko-amerického gangu. Nikto však netuší, že v skutočnosti pracuje ako policajt v utajení... Okrem hereckých výkonov nastupujúcej mladej generácie, zaujme atmosferická práca s prostredím veľkomesta a kamera Jordana Cronenwetha (Cutterova cesta, Blade Runner), evokujúca film noir snáď každou druhou scénou. Či už ide o exteriéry New Yorku (most, prístav a celkovo štýlovo nasvietené nočné ulice Manhattanu) alebo jeho tmavé interiérové zákutia (bary, kluby, reštaurácie).
Horúce miesto (The Hot Spot, r. Dennis Hopper, 1990)
Samotársky oportunista s kriminálnou minulosťou Harry Madox (Don Johnson) prichádza do zapadnutého mestečka Taylor. Zamestná sa tu v obchode s autami a popritom kuje plány na vylúpenie miestnej banky. Cestu mu však skrížia dve ženy: vyzývavá manželka jeho nového šéfa Dolly (Virginia Madsen) a jeho mladučká, panensky pôsobiaca sekretárka Gloria (Jennifer Connelly). Eroticky dráždivý a atmosférou dusný neo-noir z texaského zapadákova pokračuje v noirovej tradícii, čo sa týka zápletky a postáv: máme tu cynického muža, ktorý nemá problém prekročiť hranice zákona, aby sa dostal k peniazom a vypočítavú femme fatale, využívajúcu ho vo svoj prospech, nakoľko sa potrebuje zbaviť svojho bohatého manžela. A máme tu tiež na pohľad nevinný ženský protipól, ktorý je navyše predmetom vydierania. Vskutku zaujímavý trojuholník!
|
|
|
Full Contact (Xia dao Gao Fei, r. Ringo Lam, 1992)
Chow sa živí ako vyhadzovač v nočnom klube. Hranicu zákona je nútený prekročiť, keď sa rozhodne pomôcť najlepšiemu priateľovi, ktorý má dlh u nebezpečného úžerníka. Ako možná cesta z problémov sa ukazuje lúpežná akcia prepadnutia kamióna s muníciou. Chow však netuší, že má počas tohto prepadu zomrieť... Lúpež, zrada partnera a najlepšieho priateľa zároveň a krvavá pomsta. Základná dejová kostra nie nepodobná napr. neo-noiru Point Blank (1967). Aj keď primárne ide o čistokrvný akčňák, nemožno mu uprieť pravú neo-noirovú estetiku. Mizanscéna je plná pary a dymu, farebného zadného svetla a na atmosfére pridáva aj frekventovaný dážď. Chow Yun-Fat sa opäť predstavuje ako štýlový drsňák, akurát namiesto prehadzovania si špáradla medzi zubami si tento raz olizuje palec.
Základný inštinkt (Basic Instinct, r. Paul Verhoeven, 1992)
Modelový noirový námet (žena využívajúca muža vo svoj prospech) s dvoma archetypálnymi noirovými postavami: krásnou a vypočítavou femme fatale a morálne nejednoznačným detektívom s pochybnou minulosťou. Michael Douglas sa stáva posadnutý hlavnou podozrivou – tajuplnou, maximálne sexi, spravidla naostro odetou Sharon Stone. Keďže ide o notoricky známy thriller (hlavne vďaka kontroverznej scéne s prekrížením nôh), k príbehu sa bližšie rozpisovať nebudeme. Záhadná, až kuriózna vražda (pamätaj na sekáčik na ľad!), spletité vyšetrovanie, chorobná žiarlivosť, posadnutosť, démoni minulosti – to všetko tu síce máme, akurát značne povrchne spracované. Neo-noirovú atmosféru okrem zápletky dotvárajú všadeprítomné tiene žalúzií symbolizujúce mreže či sieť ako metaforu fatalizmu a uväznenia postáv.
Eroticky dusný thriller s fungujúcou hereckou chémiou priniesol na svoju dobu a pomery hollywoodskeho mainstreamu nevídanú sexualitu a zároveň oživenie noirových príbehov s vražednými osudovými ženami. Na úspech tejto kombinácie nadviazal režisér John Dahl (venujeme sa mu hneď nižšie) a naopak filmom sa až príliš „inšpirovala“ snímka Telo ako dôkaz (Body of Evidence, 1993) v hl. úlohe s Madonnou.
Red Rock West (r. John Dahl, 1993)
Noirový príbeh z Texasu. Michael (obstojný Nicolas Cage) s pár dolármi v kapse a takmer prázdnou nádržou je noirový smoliar na pohľadanie. Pri hľadaní práce v mestečku Red Rock sa vďaka jednej nešťastnej zámene (ku ktorej prispel aj on sám) zapletie do klbka záujmov, v centre ktorého ide o veľký balík peňazí. A samozrejme aj o život(y). Postupne stretáva trojicu skazených charakterov: majiteľa baru objednávajúceho si vraždu svojej ženy, jeho nevernú manželku, ktorá má svoj vlastný plán... a na scéne sa objaví aj vyšinutý nájomný zabijak (geniálne stelesnený Dennisom Hopperom). To, čo spočiatku vyzerá ako klasický námet „títo dvaja sa chcú zbaviť tohto tretieho“, sa stihne minimálne dvakrát obrátiť a kde-tu zauzliť. Dohody sa uzatvárajú a padajú ako na páse; čo môže, sa samozrejme, skomplikuje – nám je každopádne jasné, že Michael nemôže nikomu veriť.
Aj keď príbeh je zasadený do slnečného amerického juhu, vizuál nie je skúpy na temnú štylizáciu (dážď, neóny prevádzok, veľa nočných scén s prízemnou hmlou). Aj mizanscéna, často pracujúca s odrazmi v zrkadlách a mlákach vody, je vedome noirová.
Od Dahla stojí za pozornosť aj erotický neo-noir The Last Seduction (1994) s Lindou Fiorentino ako ultimátnou femme fatale.
|
|
|
Carlitova cesta (Carlito´s Way, r. Brian De Palma, 1993)
Gangsterka, ktorá je tak trochu v tieni Zjazvenej tvári či Scorseseho opusov, je poctou typickým noirovým skrachovancom. Carlito (tradične geniálny Al Pacino), legenda v drogových kšeftoch, sa po piatich rokoch vracia z väzenia a je odhodlaný začať odznova. Minulosť a hlavne jeho zmysel pre česť a priateľstvo mu však v tom zväzujú ruky. Ďalšia žánrová variácia na tému, aká ťažká až nemožná je cesta späť, ak už raz prejdete na druhú stranu. Okrem fatalizmu tu noirové prvky zastupuje retrospektíva podporená skvelým voice-overom, ktorý nesie prvky sebareflexie, cynizmu a osudovosti („Vidíte, nevyhľadávam to. Ono si ma to vždy nájde samo. A keď pred tým bežím, beží to za mnou.“).
Navyše asi nemusíme extra zdôrazňovať, že De Palma je tvorca s výrazným štýlovým cítením a servíruje tak nejednu krásne štylizovanú nočnú scénu, ktorej dominuje dážď, hmla či para z kanálov. Tie pravé noirové, atmosférické esencie.
Skryté zlo (The Underneath, r. Steven Soderbergh, 1995)
Michael Chambers sa po problémoch s hazardom vracia do rodného mesta v Texase, aby obnovil vzťahy s rodinou a najmä s bývalou manželkou Rachel, ktorej zanechal dlhy. Vďaka kontaktom rodiny sa zamestná v bezpečnostnej firme ako šofér obrneného vozidla prevážajúceho peniaze. Jeho spoločenská rehabilitácia v tom momente vyzerá nádejne. Počas jeho zmiznutia sa však Rachel dala dokopy s násilníckym gangstrom Tommym Dundeeom, ktorý sa jej nechce vzdať. Východiskom zo zamotávajúcej sa situácie sa ukazuje prepadnutie obrneného auta, pri ktorom má byť Michael komplicom. Lúpežná akcia ale naberie nečakane tragický smer...
Vizuálne vyšperkovaný remake Siodmakovej klasiky Criss Cross (1949) s Burtom Lancasterom. Soderbergh geniálne pracuje s kompozíciou (umiestnenia postáv) a nezvyčajnými rakurzami kamery (spravidla podhľadmi), vrátane subjektívneho hľadiska, čím vytvára pravú noirovo klaustrofobickú atmosféru. Na diváka tak dolieha stiesnený pocit hlavnej postavy, ktorá sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie. Na štýlovosti pridáva aj použitie kamerových filtrov: od zelených cez červené až po dominantné modré. Práca s „preplnenou“ mizanscénou môže pripomenúť diela Orsona Wellesa či britskú klasiku Noc a mesto (1950).
Režisér sa s noirovými formami pohral aj o tri roky v Zakázanom ovocí (Out of Sight), kde sa okrem klasickej zápletky (posledná veľká lúpež) postaral o revíziu „žánru“ v zmysle obrátených rolí: krásna agentka (Lopez) podľahne tzv. homme fatale v podobe sympatického kriminálnika (Clooney).
Sedem (Se7en, r. David Fincher, 1995)
Pokračujeme s notoricky známym kúskom. Fincherova kultová snímka si síce neberie z filmu noir naračné postupy, ale vďaka skvele navodenej pochmúrnej, temnej atmosfére dýcha noirom v maximálnej možnej miere. Príbeh sleduje dvoch detektívov vyšetrujúcich sériu vrážd inšpirovaných siedmymi smrteľnými hriechmi: obžerstvom, lakomstvom, lenivosťou, závisťou, hnevom, pýchou a smilstvom. Výprava, kostýmy, kamerové uhly a urbanistické prostredie ako aj jeho ponurá atmosféra podporená konštantným dažďom – to všetko je efektne prispôsobené „požiadavkám“ filmu noir.
Noirové prvky (použitie voice-overu, rozdvojená osobnosť) badať aj vo Fincherovom inom kulte – anarchistickom Klube bitkárov (1999).
|
|
|
Obvyklí podozriví (The Usual Suspects, r. Bryan Singer, 1995)
Po Sedem ďalší „povinný“ účastník neo-noirového zoznamu 90tych rokov. Falošné obvinenie spojí vo väzbe predbežného zadržania partičku notorických kriminálnikov a zároveň „odborníkov“ vo svojom obore: Keatona, McManusa, Hockneyho, Fenstera a mrzáka Verbala (Oscarom ocenený Kevin Spacey). Rozbehnú spoločné kšefty, spolu sú predsa silnejší a organizovanejší ako každý zvlášť. Na začiatku tohto príbehu je však zmasakrovaná posádka pašeráckej lode v kalifornskom prístave. Štatistika: 25 mŕtvych, dvaja prežili. Z toho jeden Verbal, teraz sediaci v kancelárii vyšetrujúceho detektíva. Elegantná mozaika flashbackov nám postupne poodhalí, ako to celé všetko (ne)bolo. Inteligentný a rafinovaný scenár Christophera McQuarrieho bol ocenený soškou Oscara.
V tom istom roku sa na poli neo-noiru zrodil aj kultový kriminálny epos Michaela Manna – Neľútostný súboj (Heat), ale ten sa nám do tohto zoznamu nezmestil.
Pasca (Bound, r. Andy a Larry Wachowski, 1996)
Lesbian-Noir. Alebo komorná krimi prvotina (toho času ešte bratov) Wachowských. Tak ako veľa iných významných režisérov so štýlovým cítením (bratia Coenovci, Trier, Tarantino, Paul Thomas Anderson či Chris Nolan, ku ktorému čoskoro prídeme), aj oni vo svojich začiatkoch skúšali zabehnuté noirové modely a debutovali vo vodách neo-noiru. Vidíme tu posun modelovej noirovej zápletky zosnovania vraždy manžela od trojuholníka „naivný milenec – neverná manželka – bohatý manžel“ k zostave „dve lesbičky vs. grázel s balíkom peňazí“. Pričom ani samotné protagonistky nie sú žiadne neviniatka. Kým jedna len nedávno vyšla z kriminálu, druhá robí pravidelného komplica pri vraždách a prepieraní mafiánskych peňazí. Obe ženy spojí fyzická príťažlivosť a túžba po peniazoch. Wachowskí dobre pracujú s budovaním napätia na minimálnom priestore, s dávkovaním početného množstva dejových zvratov a už vo svojom debute inklinujú k štylistickým hrátkam (kaleidoskopický záber cez fľašu či náznaky „bullet-time“ spomaľovačiek, ktorými nás „odrovnali“ v kultovom Matrixe).
Lost Highway (r. David Lynch, 1997)
Nikto nedokázal reinkarnovať film noir a dať mu doslova novú, nenapodobiteľnú podobu ako Lynch. Kým jeho Modrý Velvet môžeme považovať za ešte zrozumiteľný film a označiť ho za neo-noirovú nočnú moru, v prípade Lost Highway (a neskoršieho Mulholland Dr.) môžeme priamo hovoriť o neo-noirovom mindfucku. Saxofonista Fred Madison (Bill Pullman), jeho sexi žena (Patricia Arquette) a ich luxusná vila, pred dverami ktorej sa jedného dňa nájde (v poradí tretia) videokazeta so záznamom vraždy v ich spálni: obeť vyzerá ako jeho žena a vrah ako samotný Fred. Ten napokon končí vo väzení za vraždu manželky a vplyvom ťažkých migrén sa záhadne mení v mladíka menom Pete Dayton...
Realita a fantázia, nočná mora a sen. Schizofrénia, rozdvojená osobnosť a potlačenie nežiaducich spomienok – to je tu premietnuté do samotnej formy rozprávania. Geniálny podvod na divákovi. Mimochodom, úvod na diaľnici ako aj domček na pláži je poctou ikonickému noiru Kiss Me Deadly (1955).
|
|
|
Insomnia (r. Erik Skjoldbjærg, 1997)
Dvojica švédskych detektívov Engstrom (vynikajúci Stellan Skarsgard) a Vik prichádza na úplný sever Nórska, aby tu vyšetrili prípad vraždy 15-ročného dievčaťa. Na vraha nastražia pascu, no zásah sa končí tragicky: vrah utečie a Engstrom v hmle omylom zastrelí svojho partnera. Keďže mu to okolnosti miesta činu dovoľujú, uhrá to vo svoj prospech a Vikovu smrť hodí na vraha. Ten však dobre videl, ako to celé bolo. To Engstroma čoskoro núti so zločincom čiastočne spolupracovať a nájsť iného obetného baránka, na ktorého by hodil dvojitú vraždu. A keďže je akurát cyklus 24-hodinového denného svetla, jeho nepriateľom sa okrem svedomia stáva aj svetlo. Okrem surovo temnej a mrazivej atmosféry je pôsobivý morálne, brilantne nejednoznačný charakter hl. „hrdinu“. Jeho záverečné „ponáranie“ sa do tmy (jemu blízkej) je znamenité a nezabudnuteľné.
Insomnia je vlajkovou loďou skupiny filmov označovaných ako „Scandinavian/Nordic Noir” (z novších napr. adaptácia trilógie Millennium od Stiega Larssona, adaptácia Jo Nesba – Lovci hláv či krimi trilógia Easy Money). Mnohým je však paradoxne známa vďaka inak dobrému remaku Chrisa Nolana.
U-Turn (U Turn, r. Oliver Stone, 1997)
Summer-Noir. Alebo štylizovaná chuťovka na rozhraní moderného westernu a neo-noiru. Mladý muž s pofidérnou minulosťou (výborný Sean Penn) prichádza za podivných okolností do malého arizonského mestečka uprostred ničoho. Okrem rady podivných postavičiek (víťazí Billy Bob Thornton ako bezcharakterný buranský automechanik) stretáva Bobby aj nádhernú femme fatale (pozerateľná Jennifer Lopez), no aj jej nebezpečného manžela, ktorý sa jej chce nadobro zbaviť a je ochotný za to zaplatiť. Nešťastných náhod v mestečku pribúda, z nášho Bobbyho sa stáva zberateľ úrazov a navyše ho dobieha aj nečistá minulosť. Zdá sa, že jediným riešením je len útek z tohto bohom zabudnutého miesta, avšak na ten treba peniaze, o ktoré prišiel. Testovanie charakteru je u konca. Východiskom sa stáva vražda za peniaze. A že reťaz smoliarskych dejových twistov je taká dlhá, že je Bobbymu omotaná až po krk, snáď nemusíme ani zdôrazňovať.
Noirový príbeh s noirovými postavami vo westernovom prostredí. To všetko vo svižnej Stoneovej réžii. Mimochodom, postavou ultimátneho noirového smoliara, zápletkou vraždy na objednávku a prostredím zapadákova nemôže nepripomenúť vyššie spomínaný „rural/non-urban“ neo-noir Red Rock West.
Jednoduchý plán (A Simple Plan, r. Sam Raimi, 1998)
Po Fargu (1996), ktoré sme v tomto zozname vedome obišli, ďalší neo-noir na snehu. Medzi Evil Dead a spider-manovskou trilógiou nakrútil Raimi thriller o trojici kamarátov, ktorí objavia vrak havarovaného lietadla a v ňom 4,4 milióna dolárov. Vymyslia vskutku naozaj jednoduchý plán. Ten však dostane trhlinu, keď sa jeden z nich o náleze zmieni svojej manželke. Ako inak, za všetkým hľadaj ženu. Navyše, peniaze dokážu robiť s ľuďmi a ich charaktermi hotové „zázraky“. Zaujímavým aspektom tejto snímky je spomínaný sneh, ktorý tu plní charakterotvorný význam – vystupuje ako „postava“, zakrývajúca konanie postáv a pochovávajúca dôkazy ich činov.
Big Lebowski (The Big Lebowski, r. Joel a Ethan Coenovci, 1998)
Coenovci film noir milujú. Debutovali s ním a pravidelne sa k nemu vo svojej tvorbe vracajú. V prípade Big Lebowskeho sa postarali o jednu inteligentnú noirovú satiru (a poctu zároveň), ktorá predstavuje jednu z najlepších amerických (stoner) komédií vôbec. Dude (dokonalý Jeff Bridges), povaľač najväčšieho rangu a milovník bowlingu, je nepriaznivými okolnosťami vhnaný do archetypálnej noirovej role – hľadača pravdy. Máme tu zámenu identít, zločin (únos, vydieranie), zamotaný príbeh či v neposlednom rade skvostné snové sekvencie, ktoré (neo)noirovému univerzu tak veľmi svedčia.
Joel Coen povedal, že ich scenáristickým zámerom bol chandlerovský typ príbehu, ktorý sa posúva epizódne a každou novou postavičkou na scéne sa záhada postupne odhaľuje, alebo práve naopak, ešte viac zamotáva. Coenovci sa pri písaní najviac inšpirovali najslávnejšou Chandlerovou adaptáciou – dejovo spletitým Hlbokým spánkom (1946) s nesmrteľným Bogartom ako Philom Marloweom.
Nezabúdajme, že Coenovci žali kritický úspech už so spomínaným Fargom (1996) odohrávajúcim sa v zasneženej Minnesote, kde rozohrali zábavnú žánrovú hru na pomedzí čiernej komédie a mrazivého, temného thrilleru. Seriálovým nadšenom nemusíme prízvukovať, že sa filmu dostalo vynikajúcej seriálovej podoby!
Sledovanie (Following, r. Chris Nolan, 1998)
Nezamestnaný londýnsky spisovateľ Bill žije nudným samotárskym životom. Vo voľnom čase ho fascinujú cudzí ľudia, ktorých si náhodne vyberá z davu a sleduje ich s nádejou, že nájde nejaké inšpirácie pre svoje písanie. Aby sa vyhol problémom, stanovil si pravidlá, aby jeho výber bol vždy náhodný a sledovanie jednej konkrétnej osoby sa nikdy neuskutočnilo dvakrát. Čoskoro však toto pravidlo poruší. Objektom jeho sledovania sa stáva Cobb, sebaistý a inteligentný zlodej. Jeho životný štýl začne Billa nebezpečne priťahovať a navyše, na scéne sa pri barovom pulte objaví príťažlivá blondína.
Ešte pred Mementom či Dokonalým trikom tu bol Nolanov nízkorozpočtový debut (v zmysle maximálne rafinovanej, nelineárnej narácie s nepredvídateľnými zvratmi). Čiernobielym vizuálom môže pripomenúť Aronofského prvotinu Pí z toho istého roku, interpretačne zasa o rok mladší Fincherov Klub bitkárov. Kriminálny príbeh s radou známych dejových elementov (krádež, vydieranie, podraz, plán vraždy) je tu podaný z tak navrstvenej perspektívy, že svojou neošúchanou a vťahujúcou formou musí zabodovať aj u žánrovo ostrieľaného diváka. Brilantný scenár!
Odplata (Payback, r. Brian Helgeland, 1999)
Moderná adaptácia románu Richarda Starka – The Hunter (1962), je síce nakrútená v neprehliadnuteľnom noirovom móde, ale niečo tu nehrá. Je emočne chladná a dejovo skratkovitá. Navyše, v porovnaní so svojím predchodcom – kultovým avantgardným neo-noirom Point Blank z roku 1967 (ktorý je vôbec prvou adaptáciou Starkovej predlohy) – vyznieva verzia s Melom Gibsonom skutočne povrchne, bez nápadu a pridanej hodnoty. Najväčší problém tohto režijného debutu vidíme v jeho prílišnej snahe vyzerať ako noir. Áno, máme tu plejádu drsných a cynických hlášok, kamera servíruje jeden nezvyčajný klaustrofobický rakurz za druhým, zo špinavých kanálov sa neustále valí para, a to všetko vidíme cez ponurý modrý filter... ale celé je to veľmi silené a chýba tu tá najzákladnejšia noirová esencia – prirodzená atmosféra. Aj napriek týmto výčitkám sme titul paradoxne zaradili, lebo je to príklad toho, keď inak bežný akčný film chce silou mocou vyzerať ako noir, no chýba mu to pravé korenie.
8 MM (r. Joel Schumacher, 1999)
Nicolas Cage hrá súkromného detektíva, ktorý dostáva „veľký“ prípad. Vdova po miliardárovi si ho najíma, aby sa vydal po stopách nájdeného 8 mm pornofilmu do Los Angeles. Ide „len“ o hardcore porno alebo sa pred očami diváka odohráva reálna, sadistická vražda mladého dievčaťa? Čím bližšie je k pôvodu amatérskeho filmu, tým hlbšie preniká do zvrhlého sveta pornografie a podsvetia. Maximálne temný thriller – obrazom i obsahovo odvážnym spracovaním – sa až vymyká bežnej A-čkovej produkcii. Aj keď zďaleka nejde o Schumacherove vrcholné dielo, svoje miesto v „žánri“ 90tych rokov určite má. Niektorí 8 MM prirovnávajú k akémusi pokračovateľovi neo-noiru Paula Schradera – Hardcore (1979).
Angličan (The Limey, r. Steven Soderbergh, 1999)
Kriminálnik Wilson (presvedčivý Terence Stamp) sa po 9 rokoch dostáva na slobodu a cestuje z Londýna do Los Angeles, aby tu vyšetril a pomstil smrť svojej odcudzenej dcéry Jenny. Stopy ho zavedú k hudobnému producentovi Terrymu Valentineovi (výborne obsadený Peter Fonda)... Soderbergh pracuje s klasickým noirovým motívom pomsty na vlastnú päsť a ozvláštňuje ho o preňho typické technické hrátky so strihom (časté prelínanie časových rovín, ktoré nás udržujú v strehu inak banálneho príbehu). Režisér sa netajil, že sa v tomto inšpiroval svojim obľúbeným filmom – klasikou Point Blank (1967). Čerešničkou tiež je, že ako flashbacky z hrdinovej minulosti šikovne použil zábery z debutu Kena Loacha Poor Cow (1967) s mladým Stampom.
