ŠKOLA

„Deti sú veľmi múdre, a je mi smutno, keď vidím, ako (v Rakúsku – poznámka autorky) premrhávajú svoje šance. Mohli by byť podporované iným spôsobom, podobne ako v Spojenom kráľovstve, kde už od troch alebo štyroch rokov navštevujú predškolské zariadenia. Keď v šiestich nastúpia do školy, sú už veľmi dobre jazykovo pripravené. Podobne by sa malo pracovať aj s nemčinou.“

Pri premýšľaní nad témami, ktoré sa odohrávajú za školsými múrmi, nemožno nespomenúť francúzsky hraný film Medzi múrmi (Entre les murs) z roku 2008 v réžii Laurenta Canteta alebo slovinskú snímku Triedny nepriateľ (Razredni sovraznik) režiséra Roka Bičeka z roku 2013. Oba filmy ponúkajú zaujímavý pohľad na rôzne aspekty školského systému, vzťahov medzi učiteľmi a žiakmi, a tiež na to, ako sa dá popasovať s rozdielmi a konfliktami v triede.

Snímka Medzi múrmi sa sústreďuje na interakciu učiteľa a žiakov v multietnickej triede v Paríži, kde sa tematizujú najmä sociálne a kultúrne rozdiely. V Triednom nepriateľovi sa príbeh zameriava na konfrontáciu medzi novo prichádzajúcim učiteľom a žiakmi, kde sa učiteľ stáva terčom ich agresie a odmietania. Oba filmy sa pohybujú v rovine sociálnych a psychologických problémov, kde téma spoločenskej zodpovednosti, medziľudských vzťahov a následkov nepochopenia je kľúčová.

Dokumentárny film Škola je iný. Okrem toho, že ide o dokument, pôsobí radostnejšie a okrem horších známok neponúka žiadnu tragédiu. Pracuje tiež s mladšou cieľovou skupinou, t. j. s deťmi na prvom stupni, ktoré sú hravejšie, poslušnejšie a ochotnejšie sa učiť.

Autorka dokumentu, režisérka Ruth Beckermannová, pozoruje triedu, kde väčšina detí pochádza z prisťahovaleckých rodín. Škola sa nachádza vo štvrti Favoriten (originálny distribučný názov filmu), ktorá patrí ku kultúrne najrozmanitejším oblastiam Viedne. V najväčšej základnej sleduje žiakov vo veku od siedmich do desiatich rokov, vedenú ambicióznou, odhodlanou a empatickou učiteľkou Ilkay Idiskut. Tá sa usiluje pre svojich žiakov vytvoriť inkluzívne, podporné a najmä bezpečné prostredie. Väčšina detí totiž nemá nemčinu ako svoj rodný jazyk. Okrem toho si mnohé z nich prinášajú do kolektívu zážitky z traumatických udalostí, ako sú vojnové konflikty alebo diskriminácia. Takmer všetky deti v triede sú moslimského vyznania.

Pani učiteľka Ilkay pochádza z Viedne. V čase keď vyrastala, bola v triede jedinou žiačkou, ktorá mala iný než belošský pôvod. Postupne sa naučila po nemecky a dnes vyučuje svoje žiačky a žiakov. Zameriava sa na to, aby deťom poskytla čo najlepšie vzdelanie, pričom berie do úvahy ich rôznorodý pôvod a skúsenosti. S rodičmi tureckých detí v škole komunikuje v ich rodnom jazyku. Pre rodinami všetkých detí má na WhatsAppe vytvorenú skupinu, kde spolu pravidelne komunikujú.

Režisérka Beckermannová sa však viac zameriava na osobnosti a povahové črty jednotlivých detí. Hoci v skupine takmer tridsiatich žiakov dokáže pomerne detailne zachytiť každé z nich, sústreďuje sa najmä na šesť detí, pri ktorých skúma, čím žijú a čo ich zaujíma. Spolu so spoluautorkou Elisabeth Menasse počas natáčania sedávali v rohu triedy, zatiaľ čo kameraman Johannes Hammel a zvukár Andreas Hamza sa pohybovali po miestnosti. Deti si na kameru zvykli hneď po prvom dni a prítomnosť štábu si prestali všímať. Týmto spôsobom sa podarilo vytvoriť autentický zážitok.

Je fascinujúce sledovať, ako sa deti učia chápať svet a ako pani Idiskut dokáže vysvetľovať ale aj spochybňovať príbehy detí, ktoré počuli doma. Nikdy neprotirečí tomu, čo deťom hovoria rodičia. Zastáva sa práva žien, názorne deťom predstavuje, ako je dôležité byť slušnými, nabáda deti zamýšľať sa nad životnými hodnotami. Spoločne navštívia mešitu, ako aj Dóm Sv. Štefana, cez prestávku tancujú tradičné tance... Samozrejme, deti skúšajú hranice posúvať, ale väčšina z nich je priateľská a dobrosrdečná.

Žiakom v triede sú poskytnuté mobilné telefóny, prostredníctvom ktorých sa vzájomne nahrávajú, dávajú si otázky alebo sa dopytujú pani učiteľky. Všetko pre zlepšenie ich nemčiny. Formálne sa využíva aj formát videa. Deti rozprávajú o rodine, vojne, migrácii, ako aj o svojich budúcich plánoch, kedy napríklad jedno z dievčat (tretia trieda!) na kameru povie, že sa nechce vydať, pretože chce zažiť dobrodružstvá, mať čas a nie sa starať o manžela a deti.

Vo štvrtej triede prichádza do triedy nové dievča, Liemar, ktoré ovláda iba turečtinu. Zažíva posmech. Nik sa s ňou nechce priateliť. Má vši. Pani Idiskut opätovne deťom vysvetľuje, že „toto je naša komunita a Liemar do nej patrí“. Deti vedie k premýšľaniu bez odsudzovania, čo z filmu robí inšpiratívnu štúdiu o vzdelávaní založenom na láske a súcite. Avšak vie byť aj prísna. Známky nedáva zadarmo. Vždy žiakovi vysvetlí, kde treba pridať. Nechýbajú slzy nešťastia, ale ani dojatia.

Ruth Beckermannová začala pracovať na svojom dokumente už v roku 2020, teda v období, keď svet mal za sebou šesť mesiacov pandémie koronavírusu. Samotnú myšlienku natočiť dokument, založený na pozorovaní vývoja detí počas celého obdobia ich základného (primárneho) vzdelávania, nosila Ruth v hlave už dávno. Sedemdesiatročná dokumentaristka a spisovateľka Beckermannová je známa svojím výskumom sociálnych a politických tém cez intímny a pozorovací štýl filmovania. Jej diela sa zameriavajú na kultúrnu identitu, migráciu a osobné príbehy.

V Škole režisérka skombinovala minimalistickú kameru a prirodzené interakcie medzi deťmi, čím zdôraznila dôležitosť inklúzie a empatie. Film sa vyhýba dramatizovaniu a moralizovaniu, namiesto čoho ponúka autentický pohľad na nepoznanú krásu multikultúrnej triedy a na citlivé zachytenie každodenných momentov. Výsledkom je radostný a dojímavý portrét neobyčajnej komunity. Je to tiež film o vyučovaní, učení a často veľmi prekvapivých zážitkoch.

Dokument Škola môže byť rovnako inšpiratívnym a motivujúcim príkladom pre naše prostredie. Učitelia a učiteľky na Slovensku čelia veľmi náročným podmienkam. Často panuje mylný dojem, že práca učiteľov je jednoduchá, no opak je pravdou. Vzdelávanie vo viedenskej multikultúrnej triede pripomína vzdelávanie rómskych detí na východnom Slovensku, ktoré sa taktiež až v škole učia slovenčinu.

Snímka mala svetovú premiéru na Medzinárodnom filmov festivale Berlinale v Nemecku v sekcii Encounters, kde získala cenu Peace Film Award. V slovenskej predpremiére bola Škola uvedená v rámci ostatného ročníka Medzinárodného filmového festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet.

Favoriten (Rakúsko, 2024, 118 min.)
Réžia: Ruth Beckermann. Scenár: Ruth Beckermann, Elisabeth Menasse. Kamera: Johannes Hammel. Strih: Dieter Pichler. Producent: Ruth Beckermann