BOURNOVO ULTIMÁTUM

Pre stotožnenie diváka s hlavným hrdinom, jeho strácaním a hľadaním (alebo aspoň vyvolanie obdobných pocitov a vnemov) sa Bournovo ultimátum neváha uchýliť k metódam rozbíjania priestoru strihom. Divák síce vie, v ktorej časti sveta sa nachádza a aj úvodná panoráma každého z miest evokuje pocit istoty a bezpečia, no celé je to len zásterka. Jednotlivé scény, prenasledovania a úniky sú snímané v detailnejších záberoch, pričom prenasledovaný a prenasledujúci sú len málokedy ukázaní v jenom zábere a pre každého je vyhradený akurátny čas (väčšinou tak do 5 sekúnd) a ani o sekundu viac. Nevedno, odkiaľ nebezpečenstvo príde a ostáva len obdivovať Jasonove bleskové reakcie. On sám sa, vďaka tomuto efektu, občas zjavuje ako blesk z čistého neba. Súboje sú snímané v polodetailoch a detailoch, telá často zaplnia celý záber. Samotné panorámy sú tak skôr bodom pre malý oddych a často pôsobia proti svojej primárnej orientačnej funkcii a pripájajú sa k momentovo vnímaným záberom „na zemi“.

Nositeľom akčnosti a sily sa tak stáva najmä zintenzívnený zvuk úderov, krokov, dychu. A do toho Powellova hudba, ktorej gro predstavujú sláčikové nástroje (nech žije violončelo, kontrabas a elektrická bas gitara). Raz vo svojom „klasickom“ využití, inokedy krátke ťahy slákom a „bubienky“ nahrádzajú perkusie (alebo im dodávajú priestorovosť). Postupný základný rytmus mohutnie pripájaním sa ďalších nástrojov a príjemne poháňa srdečný sval k rýchlejšiemu pumpovaniu a následne spôsobuje, že dych sa stáva plytším a rýchlejším. A potom, tesne pred momentom fyzického stretu postáv, hudba stíchne, akoby z plátna niekto upozornil prítomných, že teraz sa ani nedýcha. Postupné zintenzívňovanie nie je prítomné len v jednotlivých scénach, ale nenápadne sa tiahne celým filmom.

Paranoja, neistota a klaustrofobická nervozita ovláda aj dialógové a „tiché“ party. Spomienky, vynárajúce sa čoraz častejšie z rôznych hĺbok mysle, sú akoby nahliadané z druhej strany premietacieho plátna alebo cez jemne zakalené sklo. Tváre, busty, snímané greengrasovsky roztrasenou kamerou z ruky pridávajú aj tomu „najbežnejšiemu“ rozhovoru atmosféru obáv a strachu. Film ani v dialógoch nestráca pnutie. Intimita sa miesi s utajením nad prísne tajné. Detailné zábery, zrnitosť obrazu, šedivo-zelenkavý filter, suverénne herectvo. To sú ingrediencie vypätých dialógov a súbojov na diaľku, v ktorých je medzi hercami pnutie a chémia, postačujúce na tucet vzťahových filmov. Aj keď predstavujú „ostrovy pokoja“, udržiavajú atmosféru. Nie sú len výmenou informácií, ale hrami o prevahu, o moc: buď s Bournom, alebo dvoch protichodných vízií fungovania CIA (a bezpečnostných agentúr vôbec) reprezentovaných Noah Vosenom a Pamelou Landy. Studená vojna, studnica mnohých inšpirácií, je vystriedaná bojom o moc v rámci mocenskej a bezpečnostnej štruktúry jedného štátu. (Áno, toto je zvyčajne pole pre Tonyho Scotta.)

Bournovo ultimátum je o súboji vyrovnaných protivníkov. Jasonovi prenasledovatelia (a de facto aj ciele) nie sú ani hlúpi, ani (bojovo) neschopní. Inteligenciu sympatickú divákom zastupujú ženy – popri Pam Landy je to aj Nicky Parsons. A ani o tom nepríjemnom, o Noah Vosenovi, nemožno povedať, že je idiot. Len je trochu zaslepený túžbou po neobmedzenej moci v boji s každým nepriateľom štátu. Rovnako aj zabijaci vyslaní do akcie nie sú len tak hockto. Myslím, že bolo Damonovi len na prospech, že Greengrass zvolil ten štýl réžie a choreografie súbojov na telo, ako zvolil. Na Adrianovo odporúčanie som si pozrela Undisputed II: Last Man Standing. Film na úrovni piatočnej lundgrenovky, ale čo tam predvádza Scott Adkins (ostreľovač z Waterloo Station a z autonaháňačky a zo strechy v NYC), je jednoducho fascinujúce. Obdivovateľky dnes už pekne drsného (ano!) Damona si tak len vydýchnu, že v najskvostnejšom hand to hand kombate (v Tangier) je Bourneovým protivníkom „len“ Dash (Joey Anash).