POST MORTEM

Čilský režisér, scenárista a producent  Pablo Larrain (1976) sa narodil v Santiagu de Chile, kde na univerzite vyštudoval odbor audiovizuálnej komunikácie a stal sa spoluzakladateľom produkčnej spoločnosti Fabula. V nej v roku 2006 nakrútil svoj prvý dlhometrážny film Fuga a o dva roky neskôr sa na festivale v Cannes predstavil titulom Tony Manero. V týchto dňoch prichádza do našich kín vďaka Asociácii slovenských filmových klubov jeho tretí film Post Mortem z roku 2010, ktorý uviedol v tom istom roku na festivale v Benátkach, a slovenskú premiéru mal v rámci festivalu Febio Fest 2012.

Zjednodušene by sa dalo povedať, že ide o ľúbostný príbeh na politickom pozadí roku 1973, v čase vojenského prevratu generála Pinocheta. Lenže Pablo Larrain vytvoril psychologicky prepracovaný a zároveň nesmierne krutý obraz ľudí v hraničnej situácii, ktorý má nadčasovú platnosť.

Jeho protagonista Mário (Alfredo Castro – spolupracoval s ním aj pri svojom predchádzajúcom filme, podobne ako so scenáristom Mateom Iribarreenom) je málovravný  muž stredného veku, ktorý pracuje v márnici ako zapisovateľ údajov pitevných protokolov. On sám sa označuje za úradníka. Nezaujíma sa o spoločenské dianie, tobôž politiku,  nemá priateľov a odmietavo sa stavia aj ku kolegyni Sandre, asistentke tunajšieho patológa, ktorá mu ponúka zblíženie. Jediným svetlým bodom je pre neho láska k susedke z domu oproti – starnúcej variétnej tanečnici Nancy (Antonia Zegers o ktorej ona  sprvu  ani netuší. O Máriovej  prehistórii nevieme nič. V dlhých záberoch sledujeme jeho súčasný bezútešný  život v práci či v dome na predmestí,  ale aj postupné zbližovanie sa s Nancy, ku ktorej si hľadá cestu aj prostredníctvom jej mladšieho brata.  Akosi neberie na vedomie, že Nancy už má priateľa. Ten sa však momentálne  viac venuje organizovaniu komunistických demonštrácii a schôdzí. Takže sa zdá, že Mário možno predsa len získa tú, po ktorej túži. Lenže prichádza  štátny prevrat a ona i jej blízki sú zrazu zo dňa na deň nezvestní. Púšťa sa do pátrania po tej, ktorú označuje za svoju snúbenicu. Ľudí, ktorí podobne ako on  hľadajú svojich blízkych však  nevníma a chladným ho -.na rozdiel  od jeho kolegov - nechávajú aj tisícky  mŕtvol umučených, ktoré  zaplňujú  márnicu.

Je natoľko citovo vyprahnutý a sústredený iba na seba, s tým, že nič mimo jeho najužšieho súkromia sa ho netýka,  alebo  je v tom kus  psychopatie, ktorá postupne vystupuje na povrch? Mimochodom, medzi mimoriadne pôsobivé scény patrí tá,  ktorú  vlastne nevidíme, iba si ju domýšľame vďaka zvukovým efektom:. Mário, ktorý  inokedy  sústredene sleduje dom, kde býva Nancy a reaguje na každý zvuk, sa sprchuje  a nič nevníma, teda ani rachot  aut či výkriky a možno aj výstrely vojenského komanda, ktoré práve prepadlo susedov a odvlieklo ich. Keď sa spamätá, nájde už všetko spustošené a prázdne.