|
SACRO GRA |
SACRO GRA |
Po prvýkrát v sedemdesiatročnej histórii, boli do výberu hlavnej súťaže benátskeho filmového festivalu zaradené i dokumentárne filmy a talianska snímka Sacro GRA sa stala jeho absolútnym víťazom. Režisér Gianfranco Rosi festivalovú porotu ohúril už v roku 2006 svojím filmom Below sea level, v ktorom na malej vzorke alternatívne žijúcej skupiny ľudí skúma a mapuje ich všedné, no predsa zvláštne dni. V najnovšom filme, rovnako ako pred rokmi, volí protagonistov, ktorých spája najmä priestor, v ktorom žijú a tým je diaľničný ochvat, najväčšia dopravná tepna Talianska. Okrem toho majú rôznorodé postavy pomerne podobné etnické a sociálno-spoločenské zázemie. Precízne vybraní protagonisti sú hlavným stavebným kameňom filmu.
Režisér niekedy inscenuje stretnutia, zvyky, každodenné úkony, inokedy sa stáva tichým pozorovateľom a my spolu s ním, sledujeme intímne výjavy napríklad aj cez otvorené okno do bytu. Usiluje sa o nový pohľad nie len netradičným uhlom kamery. Film plynie meditatívnym tempom, čím akcentuje dôležité. Rosi sa pohybuje na hranici dokumentu a hraného filmu, od oboch prevzal isté prvky, ktoré spája do autenticky objektívnej výpovede. Aj keď ide o skutočných ľudí, nehercov, vo svojej podstate zobrazujú svoj život, predsa pôsobia absolútne prirodzene, sú ochotní otvárať sa pred objektívom kamery, čo je najvyššou doménou dobrého dokumentaristu. Za inscenované obrazy radí reálne udalosti, nahliada do každodennej reality rôznych skupín stredných vrstiev obyvateľstva a mozaikovite skladá spoločnosť spájaním zdanlivo nesúrodých výjavov.
|
|
Sacro GRA vytŕha z toho kolotoča pravú podstatu, to čo by malo byť videné a počuté, prinúti nás zastaviť sa, zložiť si ruky z uší a počúvať, núti uvedomiť si, že ten larví plač, ktorý počujeme niekde v útrobách paliem sme my samotní, kričí na nás, aby sme otvorili oči a uvideli v záplave seba i niekoho iného, tých pre koho sme ich dosiaľ nikdy neotvorili. Sacro GRA je filmom o tom neviditeľnom, o tom, pred čím sa nám chce utiecť, je o nás a to je tou najdesivejšou pravdou. Napriek tomu nepôsobí utopisticky, na problémy sa pozerá s humorným nadhľadom.
Obrazové stvárnenie filmu je výrazne štylizované, využíva kameramanské postupy príznačné pre hraný film- žiadne roztrasené zábery, nemotorné transfokácie, rozostrenia, všetko je vopred naplánované, precízne a zručne, rovnako ako dramaturgia filmu, ktorej nemožno vyčítať nič navyše. Všetko zapadá do jednotného a vyváženého celku, všetko speje ku konečnému poznaniu diváka, že sa po celý čas pozeral na vlastný odraz. Rosimu sa to podarilo dosiahnuť nenásilne, bez vonkajších dramatizácií a podprahových emočných scén, absolútne civilným a nenúteným spôsobom s dôrazom na filmármi obľúbenú estetiku škaredosti, až bizarnosti. Film Sacro GRA pripomína filmy švédskeho režiséra Roya Anderssona (Ty, ktorý žiješ, či Piesne z druhého poschodia), ktoré sú síce hrané a do veľkej miery štylizované, no na nedostatky svojich postáv sa dokáže pozrieť láskavo a na vzorke charakterov definuje spoločnosť, jej vlastnú „ľudskú neľudskosť“.
|
|
Rosi dosahuje zvláštnu atmosféru, minimalististickým spôsobom rozprávania, ktorý nekladie dôraz na výpovede postáv, ale dielo sa stáva komplexným až po skončení filmu, po tom, ako sami sebe dovolíme vstrebať pravdu.
Metafora sveta, nie len frekventovaného diaľničného obchvatu, na ktorom si v zhone a rýchlosti nepovšimneme denne tisícky tvárí, každý sa ženie za svojím cieľom rovnako ako larvy hmyzu ukrytého v palmovom dreve, na mieste, ktoré pôsobí tak ticho a nehybne, ako Zem z obrovskej výšky, skrýva v sebe „neviditeľné životy“ a tie Rosi odhaľuje dojemne úctivo ku všetkým bez toho, aby robil záverečné súdy.
Sacro GRA (Taliansko, 2013, 93 min.)
Réžia: Gianfranco Rosi. Scenár: Niccolo Bassetti, Gianfranco Rosi
