6.0

Filmová recenzia

Začnem tak trochu netradične. Ako muž blížiaci sa k tridsiatke s dušou hrajúceho sa chlapca, pravdepodobne patrím do výrazne odlišnej skupinky spoločnosti, než pre akú sú tvorené rodinné, či osobnostné drámy. Napriek tomuto „stigmatu" som si s úžasným záujmom vychutnal Hodiny a celkom sa začal tešiť na projekt zvaný Ďaleko do neba.

V duchu som si vravel, že pôjdem na „také malé Hodiny" a keď zistím, že som filmu krivdil, bude len a len rád. Ďalším dôležitým momentom je skvelá upútavka, ktorú táto snímka má. Symboly skrývania a postupného odhaľovania, ktoré sú prítomne v obsahu i vo forme doslova uchvacujú. Tak, v takejto nálade som si sadol do kina.

Odrazu vidím Hartford na konci 50-tých rokov a dokonalú ženu svojej doby Cathy, ktorá nemá inú starosť než udržiavať dom a rodinu v perfektnej harmónii. To, že sa o ňu zaujímajú miestne média je samozrejmé. Je stále príťažlivá, šarmantná, dobrosrdečná, obetavá. Jej manžel je úspešný a americká spoločnosť sa predsa tak rada pripodobňuje najlepším zo svojho stredu.

Všetok jas a pokoj zabehaných rituálov, sa však jedným prudkým úderom rozbíja na tisíce črepov a americká spoločnosť, taká pekná na prvý pohľad sa v každom z úlomkov javí čoraz bizarnejšie. Príbeh, ktorý sa mi v najčistejších líniách 50-tých rokov začal odvíjať pred očami, plynulo prechádzal od vonkajšej harmónie americkej middle-class, k vnútornému napätiu skrytému v duši každého človeka. Napätie, ktoré rástlo na plátne, rástlo aj v mojej duši, no žiaľ nebolo prejavom súzvuku emócii. Nebolo ani dôsledkom momentov, kedy Julianne Moore z Hodín bola na nerozoznanie od Julianne Moore z „Neba". Nie, dôvod bol úplne iný. Ten dôvod sa volá dôvod. Šalamúnske? Ani nie.

Stále nástojčivejšie sa mi totiž v hlave vynárala otázka, prečo tento film vlastne sledujem. Jeho formálna, ale i obsahová stránka totiž absolútne uviazla v toľko spomínaných päťdesiatych rokoch a tým pádom sa stávala ľahko čitateľnou a najmä kladúcou zbytočné otázky. Áno je pravda, že chápem tragickosť obdobia, kedy sa homosexualita pokladala za liečiteľnú chorobu. Áno rozumiem, že je to tragické, ak vľúdnosť k ľuďom nesmie znamenať vľúdnosť k inej farbe pleti. Lenže pokiaľ to vidím na Hallmarku (ktorý nepozerám :)), alebo v dobovej dráme, tak to chápem. Keď to však vidím v súčasnom filme, bez snahy o súčasný pohľad (napr. Americká krása) zdá sa mi to ako zbytočné mrhanie (nesporného) talentu, času a peňazí. Je to ako vyplávať na plachetnici a po štyroch mesiacoch si povedať: „tak áno, takto nejako sa Columbus plavil do Ameriky..."

Kamerová, kostýmová i hudobná stránka filmu potvrdzujú takmer až maniakálnu posadnutosť urobiť v 21. storočí dokonalý film z roku 1957. Či už blond vlasy hlavnej predstaviteľky, či už kamerová kompozícia v záhrade, alebo presvedčivé herecké výkony všetkých zainteresovaných, to všetko je dokonalé. Dokonalé opakovanie. Ctihodný opát Jorge z Eccovho Meno ruže povedal: „Neexistuje pokrok, iba neustále, hoci stále dokonalejšie, opakovanie!". A ja som si myslel, že tie časy sa už dávno pominuli...

Far From Heaven (USA/Franc, 2002, 107 min.)
Réžia: Todd Haynes. Scenár: Todd Haynes. Kamera: Edward Lachman. Hudba: Elmer Bernstein. Hrajú: Julianne Moore, Dennis Quaid, Dennis Haysbert, Patricia Clarkson, Viola Davis, James Rebhorn, Bette Henritze.