TEÓRIA VŠETKÉHO

Iba druhý počin nemeckého režiséra a scenáristu (a príležitostného kameramana filmov Sandry Wollner a svojho spolupracovníka Rodericka Waricha, s ktorým k svojej novinke napísal aj scenár) – Timma Krögera, prichádza po júnovom Art Filme a prehliadke Be2Can aj do distribúcie.

Príbeh sa začína v roku 1974 nemeckou televíznou reláciou, kde je hosťom už na pohľad zničený autor vedecko-fantastického románu Teória všetkého, o ktorom sám tvrdí, že nie je žiadnou historkou, ale realitou, ktorá sa pred dvanástimi rokmi stala. Následne sa presúvame do roku 1962, kedy Johannes ešte ako doktorand a nádejný fyzik cestuje so svojím prísnym profesorom Strathenom na fyzikálny kongres do švajčiarskych Álp, kde má istý iránsky vedec odhaliť „revolučnú teóriu kvantovej mechaniky".

Na zraz ešte stále nedorazil kľúčový hosť z Iránu, a tak si komunita fyzikov kráti čas popíjaním, filozofovaním, vedeckými debatami, podpichovaním sa a príležitostným lyžovaním. Johannes sa v horskom hoteli zároveň snaží pracovať na svojej dizertačnej práci, ktorú iný profesor – rozšafný Nemec Blumberg – nadšene označuje za zárodok priekopníckeho diela. Okrem neustálych škriepok medzi vedcami ho z práce vytrháva aj tajuplná džezová pianistka Karin, ktorá vie podozrivo veľa o ňom a jeho minulosti.

Úvodná cesta vlakom na vedeckú konferenciu je krásne atmosferická a pripomenie takého Alfreda Hitchcocka. A tu s „Hitchom“ rozhodne nekončíme, lebo nastáva reťazec udalostí: chýbajúci iránsky hosť, záhadný muž so znetvorenou tvárou, zvláštne mraky na oblohe, mŕtvy nemecký fyzik, zmiznutie pianistky či hučiace tajomstvo pod horou. Všetky tieto dejové aspekty pridávajú na čoraz mysterióznejšej atmosfére. Ba čo viac, skvelý orchestrálny soundtrack a jeho milostný motív pripomenie majstra Bernarda Herrmana (Vertigo).

Fyzikálne paradoxy, trhliny v realite, paralelné svety či multiverzum. Nemajte z toho veľkú hlavu, na fyzikálnej téme nezáleží. V jadre ide totiž o príbeh posadnutosti: vedeckým objavom, nájdením pravdy a láskou. Noirová zápletka je tu tiež skôr iba načrtnutá, než rozpracovaná a dotiahnutá do konca. Z nášho hrdinu sa iba na chvíľu stáva (aj nestáva) hlavný podozrivý zo záhadných vrážd a zmiznutí. Väčšou motiváciou než očistenie svojho mena je tu pátranie po láske, čo je však najväčším úrazom príbehu, lebo romantická linka s Karin nefunguje.

Scenár je rozkročený dvoma smermi, akoby nevedel, či si chce nechať nejaké tajomstvo pre seba a prenechať interpretáciu divákovi, alebo mu to (takmer) všetko vysvetliť. Záverečná 10-minútovka s nestranným, nezaujatým voice-overom nečakane mení charakter rozprávania, ale zároveň pridáva snímke na akomsi ďalšom kúzle.

Fúzia filmu noir a sci-fi nie je ničím novým. Experimentoval s ňou už velikán Jean-Luc Godard (Alphaville, 1965) či John Frankenheimer (Seconds, 1966) a najvplyvnejším dielom na tomto poli je dozaista Blade Runner (1982) Ridleyho Scotta. Teória všetkého našťastie „nekričí“ opulentným sci-fi vizuálom, ponecháva si elegantný kabát dobového filmu, pod ktorým nájdeme príbehovú vrstvu prislúchajúcu spomínanému žánru.

Technická stránka je brilantná. „Noirová“ kamera plne využíva čiernobiely vizuál a expresívnym, kontrastným svietením rozohráva vedomú hru svetla a tmy: oči pohladia sýte čierne siluety či ostré tiene. Výstavným kúskom tejto práce je scéna, kedy dvojica vyšetrovateľov dáva nášmu hrdinovi k nahliadnutiu mŕtvolu a rozkmitá do toho žiarovku. So symbolikou čiernej a bielej sa pracuje aj na ďalšej úrovni: tma uránových baní je daná do kontrastu s bielymi pláňami lyžiarskeho strediska.

Mizanscéna často pracuje s odrazmi v zrkadlách, podčiarkujúcimi zradnosť videného (či počutého) a celkovú dualitu diania. Kompozície navyše vrhajú Johannesa do pasce (viď snímanie skrz mriežku na izbe), čo korešponduje s metaforou uväznenia v hoteli a medzi dvoma svetmi.

Za vyzdvihnutie tiež stojí dobový strih, najmä tzv. stieračky, keď je jeden záber nahradený druhým v podobe línie pohybujúcej sa naprieč obrazovým poľom. Najviac asi zaujme tvar hodín, ktorý v smere hodinovej ručičky efektne nahradí jeden obraz druhým. Ďalej tu máme stmievačky, kde má neraz „posledné slovo“ zdroj svetla (hviezda) a iným zdrojom svetla sa v ďalšej scéne začína („svetlo na konci tunela“ po lavíne).

Noirovo štylizovaný retro-thriller z malebného prostredia zasnežených Álp vás okúzli symbiózou mystéria a prírodnej krásy či hrou svetla a tmy. Žiaľ, neopozeraný námet a špičková technická stránka si zaslúžili lepší scenár. Ak ste divák naklonený prístupu, že nemusíte film nutne a do najmenších detailov pochopiť, ale odniesť si z neho predovšetkým emóciu a náladu, zahrá vám Teória všetkého na notu.

Die Theorie von Allem (Nemecko / Rakúsko / Švajčiarsko/, 2023, 118 min.)
Réžia: Timm Kröger. Scenár: Timm Kröger, Roderick Warich. Kamera: Roland Stuprich. Hudba: Diego Ramos Rodriguez, David Schweighart. Hrajú: Jan Bülow, Olivia Ross, Hanns Zischler, Gottfried Breitfuss, David Bennent, Philippe Graber, Imogen Uys Kogge, Emanuel Waldburg-Zeil ...