KONKLÁVE

Vatikán je miesto, ktoré za svojimi stenami skrýva mnoho tajomstiev. Vzhľadom na silu cirkvi po celom svete ale ostáva väčšina z nich pre bežných smrteľníkov utajovaná. Filmárom tak poskytuje obrovské možnosti na zapojenie fantázie. Väčšinou zabalených do žánrového kabátiku (Pápežov exorcista, Anjeli a démoni). Občas sa ale vykľuje niečo serióznejšie ako napríklad vtipný Habemus Papam vynikajúci Dvaja pápeži alebo Sorrentinov seriál Nový pápež. V tomto duchu prezentuje svoj nový projekt aj Edward Berger (Netflixovský oscarový hit Na západe nič nového).

Kardinál Lawrence (Ralph Fiennes) je po náhlej smrti pápeža poverený dohľadom nad voľbou novej hlavy katolíckej cirkvi. Sľubných kandidátov je niekoľko, ale ich tajomstvá nie sú v súlade s ich poslaním alebo moderným smerovaním inštitúcie. Vybrať toho správneho nebude vôbec jednoduché. Vyhráva totiž ten, kto má svojich kostlivcov skrini uložených najhlbšie.

Konkláve môže z popisu a zasadeniu deja znieť ako pomalá hĺbavá dráma. To však vôbec nie je pravda. Vo výsledku ide totiž viac o politický thriller s presahom. Podobný priebeh deja mohol mať pokojne film o voľbe amerického prezidenta alebo slovenského premiéra. Je tu všetko. Staré tajomstvá, lobbing, intrigy aj silný ústredný hrdina, Pri autorovi knižnej predlohy Robertovi Harrisovi (Polanskeho adaptácie Muža v tieni alebo Dôstojníka a špióna veľmi odporúčam) to nie je prekvapivé.

Zasadenie podobnej zápletky do Vatikánu však dodáva tradičnej “zábave” úplne iný rozmer. Emočný aj myšlienkový. Je predsa len rozdiel, keď vypukne sexuálny škandál pri veľaváženom kardinálovi ako pri ambicóznom miliardárovi.

Berger tomu podmieňuje aj formu, ktorej dominujú hlavne krásna kamera Stéphane Fontaina (Tri dni k slobode), svižný strih Nicka Emmersona (Emma.), ale hlavne hudba Volkera Bertelmanna (Lion). Práve jeho kompozícia dodáva filmu patričný drive aj všadeprítomné pulzujúce napätie. Všetky tieto technické aspekty by ale boli nanič bez skvelých hercov.

Ralph Fiennes (Schindlerov zoznam) podáva oduševnený a sústredený výkon. Okamžite si získa divákov na svoju stranu a nie je problém mu pri jeho rozhodovaniach fandiť. Sergio Castellitto (Magická hlbočina) a John Lithgow (Cliffhanger) si užívajú svoje ďalšie démonické postavy. Aj keď tu to vzhľadom na umiestnenie deja treba brať použité adjektívum s rezervou.

Trochu nevyužitý ostal prekvapivo Stanley Tucci (Pevné puto). Jeho dobre rozohraná postava sa postupne v deji stráca a stáva sa čím ďalej menej výraznou. Svoje si však odohral. Vyložene na “okrasu” je potom Issabella Rossellini (Modrý zamat), ktorá má minimum priestoru.

Najsilnejšou devízou je aj napriek silnej forme a kvalitným hercom scenár (až na jeden prešľap, ktorý rozoberiem neskôr). Dialógy sú podmanivé, dej drží pozornosť a prezentované myšlienky by mali byť témou spoločenských debát. Pohľad na fungovanie cirkvi tu bude pre mnoho divákov vyvolávať mnoho kontroverzií. Rozdelenie na názorové kasty totiž funguje vo Vatikáne podobne ako za jeho múrmi. Každý kandidát by viedol svoje ovečky inak. Stret tradicionalizmu a progresivizmu funguje aj na svätej pôde. Kardináli totiž nie sú žiadni svätci. Ale ľudia z mäsa kostí s vlastnými chybami, pochybnosťami aj ambíciami.

Pred nami sa tak odvíja strhujúci thriller, pri ktorom sme zvedaví ako to dopadne. A tu sa budú diváci rozchádzať. Tesne pred koncom totiž prichádza veľký zvrat. Ten je však tak veľký, že ho tvorcovia zabudli poriadne pripraviť. Neviem, či sypať popol na hlavu autorovi predlohy, scenáristovi Peterovi Straughanovi (Jeden musí z kola von) alebo samotnému režisérovi, no dalo sa to uhrať trochu elegantnejšie.

Samotná pointa je totiž veľmi výrazná a otvára mnoho otázok. Dáva síce filmu mimoriadne dôležitú myšlienku aj posolstvo, no vo výsledku pôsobí svojou šokantnosťou až kontraproduktívne. Opäť sa tak ukazuje pravdivosť Hitchcockovej múdrosti: “Dvadsať minút napätia je viac, než 20 sekúnd šoku”.

Keby prišlo k odhaleniu okolo druhého bodu obratu, mohlo sa s ňou lepšie pracovať. Poskytnúť postavám mnoho silných dilem a divákovi možnosť ju “rozdýchať”. Navyše mohla naštartovať ďalšie impulzy na zážitkovej aj intelektuálnej úrovni. V tejto podobe mnoho dovtedy spokojných návštevníkov kina iba naštve. Ale vzhľadom na to, že poznám ľudí, ktorým toto vyvrcholenie vyhovovalo, je to asi na debatu pri pive alebo v diskusii pod recenziou.

Ja vám ju samozrejme neprezradím, ale aj keby som vám ju prezradil minútu pred jej odhalením, tak by ste mi to neuverili. Škoda. Je to o to viac prekvapivé, že až do zásadného zvratu boli informácie podávané inteligentne aj pôsobivo.

Konkláve je aj napriek záverečnému kotrmelcu vynikajúci kúsok, ktorý si netreba nechať ujsť. Najlepšie v kine. Pri plnej pozornosti dokáže krásne vtiahnuť aj rozvíriť dôležité otázky ohľadom smerovania sveta, v ktorom žijeme. A aj to záverečné rozuzlenie je napriek svojmu neobratnému podaniu dôležité a inšpiratívne.

Conclave (UK/USA, 2024, 120 min.)
Réžia: Edward Berger. Scenár: Robert Harris, Peter Straughan. Hrajú: Ralph Fiennes, Stanley Tucci, Isabella Rossellini, John Lithgow ...