SVET ZAJTRAJŠKA

Hlavným hrdinom filmu je Joe Sullivan (Jude Law), elitný pilot známy aj ako Sky Captian. On a jeho leteckí strážcovia poriadku dostanú za úlohu zistiť, odkiaľ pochádzajú záhadné obrovské roboty so znakom smrtky na hrudi, ktoré z celého sveta kradnú energetické a technologické zdroje. Sullivanova bývalá láska, ambiciózna novinárka Polly Perkins (Gwyneth Paltrow) píše sériu článkov o záhadných zmiznutiach špičkových nemeckých vedcov a technikov. Ako sa dá očakávať, čoskoro zistí, že oba prípady spolu podozrivo súvisia - za všetkým stojí tajomný Dr. Totenkopf - geniálny vedec a (samozrejme) psychopat. A tak musia rozhádaní exmilenci spojiť svoje sily, aby prišli celej veci na koreň (a zachránili svet).

Čo na Svete zajtrajška zaujme na prvý pohľad je rozhodne spôsob, akým je natočený. Celý film totiž vznikol v počítači, skoro všetko čo vidíte na plátne (okrem hercov, ktorí svoje postavy odohrali pred modrým pozadím v štúdiu) je virtuálne. Tento spôsob natáčania dal režisérovi Kerrymu Conranovi absolútnu slobodu a kontrolu nad výsledným dielom: film bol vlastne nakrútený skôr, ako sa na pľac dostavil prvý herec - všetky scény, všetky zábery už boli v počítači. Každý deň sa rozhodlo, na ktorých záberoch sa bude pracovať a mohlo sa bez zbytočných prieťahov natáčať. Tento spôsob práce sa odrazil aj na neobvykle krátkej dobe natáčania (necelý mesiac) a -na hollywoodske pomery- nízkom rozpočte (40 mil. $). Tvorcovia efektov odviedli svoju prácu na výbornú, miestami je spojenie živých hercov a CGI prvkov skutočne neviditeľné.

Príbeh o neohrozenom hrdinovi, dotieravej, ale odvážnej novinárke (podobnosť s Lois Lane čisto náhodná) a záhadnom, šialenom vedcovi, ktorý chce za pomoci svojich vynálezov ovládnuť svet, nesrší práve originalitou, skôr naopak. Ale tento krát to až tak neprekáža. Svet zajtrajška je totiž snímkou natočenou pre čisté fanúškovské potešenie. Je natočený s evidentnou láskou ku klasickým filmom minulého storočia, ktorým skladá poctu. Či už je to práve spomenutým naivným dejom (ako vystrihnutým z brakových sci-fi štyridsiatych rokov), monumentálnou futuretro výpravou, alebo aj štylizovanou vizualitou. Tá občas vzbudzuje svojou farebnosťou (natočený materiál bol v postprodukcii zbavený farby a následne spätne kolorovaný) a miernym rozostrením obrazu dojem, že skutočne sledujete film spred šesťdesiatich rokov.

Hneď úvodné minúty dávajú divákovi pomerne presnú predstavu o tom, čo ho čaká. Výrazná výtvarná štylizácia, ako aj preexponovanosť hereckého prejavu, v kombinácii s naivne veľkolepou akciou dáva vo výsledku jediné- zábavu. A to zábavu, ktorú si užijete najmä podľa toho, koľko odkazov na iné filmy dokážete (alebo ste ochotní) odčítať. V každej scéne tohto filmu sa nachádza aspoň jeden väčší, či menší odkaz na klasické diela svetovej kinematografie, a to je aj jeho hlavný problém: okrem intertextuálnych odkazov toho Svet zajtrajška príliš veľa neponúka. Prvú polhodinu divák obdivuje jeho vizuál, potom si ale na zaujímavé technické spracovanie zvykne a buď sa ďalej zabáva na zámernej naivite príbehu a odkrývaní odkazov, alebo mu jemné parodovanie klasických filmov nestačí a začne sa na príbehovo jednoduchom a predvídateľnom filme nudiť. Keďže patrím do prvej spomenutej diváckej skupiny, dlho som uvažoval nad ôsmimi hviezdičkami, ale ku koncu už bolo tých odkazov aj na mňa priveľa (nečakal som, že na ostrove pripomínajúcom Jurský park bude Darth Maul!:)), tak som nakoniec išiel o bodík nižšie.