KRUH 2

Samotná expozícia pritom sľubuje veľa - štruktúrou výborne kopíruje úvod jednotky, pričom zároveň potešujúco presne nadväzuje na jej záverečnú pointu a rozvádza ju ďalej. Lenže s jej skončením prichádza v línii príbehu neuveriteľný prepad v kvalite nadol. Scenár je nastavovanou kašou, ktorý parazituje na jednotke a hľadá na nej miesta, ktoré by bolo možné pootočením optiky posunúť do nových významov. Zatiaľ čo v jednotke okrem infarktových šokových scén fungovala perfektne aj samotná ťaživá atmosféra, ktorá vás klincovala do sedadla s každou ubehnutou minútou aj vďaka premyslenej hre s časovou tiesňou, dvojka kopí na seba jednu klišoidnú scénu za druhou.

Kompaktne uzavretý príbeh vystriedali vŕšiace sa náhody, postrkujúc dej a postavy dopredu nie podľa logiky, ale podľa želania scenáristu. Áno logika je ďalšia vec, ktorá si na viacerých miestach v tomto filme zobrala dovolenku. V jednotke bolo Samarine zjavovanie vždy dôsledné dodržiavané v intenciách stanovených pravidiel (pozretie pásky - ubehnutie časového limitu - smrť). V dvojke na pravidlá po expozícii zabudnite. Samara sa zjavuje ako sa jej zachce, pričom tieto nové schopnosti nie sú vôbec uspokojivo vysvetlené, ale len ledabolo odbavené tou najlacnejšou a najprevarenejšou barličkou z duchárskych príbehov.

Americký druhý Kruh tak pod Nakatovým vedením dôsledne pochoval všetko to dobré, čo paradoxne sám Nakata vytvoril v rodnom Japonsku v roku 1998. Už prvé správy o jeho obsadení na režisérsky post svojho času vo mne vzbudili pochyby, ktoré sa žiaľ ukázali ako opodstatnené, pretože sa žiaľ nepoučil zo svojich chýb vyprodukovaných pri natáčaní japonského pokračovania Kruhu z roku 1999 (vtedy spravil totiž tie isté nezmyslené prešľapy v smere porušenia pravidiel stanovených jednotkou).

A možno sa mýlim a krivdím mu. Možno si tých chýb bol vedomý a chcel sa im tentokrát vyhnúť - napríklad tým, že dosť posunie žánrové usadenie americkej dvojky. Remake Kruhu bol totiž rovnako ako originál čistokrvným hororom. Nakata ale americkú dvojku posunul výrazne do vôd psychologickej drámy z občasnými hororovými (resp. výstižnejšie by znelo "iba" ľakacími) scénami. Lenže takáto snaha je málo platná, keď prekreslenie postáv a hlavne logika ako i príčiny ich chovania nefungujú ani z polovice tak ako v prvej časti. Navnivoč totiž týmto spôsobom vychádza vypichovanie rodičovských tém a s ním aj veľmi zaujímavé otočenie rovnice s premennou "kto koho vlastne trýzni". Zatiaľ čo prvá časť hovorila o rodičovských násilnostiach na deťoch, dvojka prichádza v opačnom smere - deti trýznia rodičov.

Slabý a zle rozvrhnutý príbeh potom tiež dáva iba podnety (žiaľ bez odpovedí) prečo Nakata tak často a dôsledne pomocou zobrazovacej a záznamovej techniky (k videu tentokrát podstatnou mierou prispel aj fotoaparát) v príbehu upozorňuje na jeho samotnú filmovosť, t.j. iluzórnosť a s tým súvisiace roztvorenie vrát medzi realitou a snom. A v neposlednom rade, znalcom jeho predošlej tvorby poskytne iba minimálnu útechu zistenie, že v americkom Kruhu 2 zachádza vo svojej fascinácii vodnou hladinou (jasne badateľná takmer vo všetkých jeho projektoch) zatiaľ pravdepodobne najďalej - voda je tu totiž prítomná skoro v každom zábere.

Jediným pozitívom filmu ostáva jeho veľmi slušné formálne spracovanie. Hudba aspoň z časti na niektorých miestach zachraňuje ako - takú temnú atmosféru. Ešte lepšie je na tom samotné nasnímanie filmu a jeho výtvarná stránka. Farebné tónovanie síce vychádza z Verbinského chladu, ale Nakata ho miestami neváha oživiť aj žiarivejšími farbami. Kruh 2 má vďaka obrazu ešte viac americký "look" ako jednička, o užití digitálnych trikoch ani nehovoriac. Len zase je škoda toho, že ich kvalita silne pokrivkáva (nevydarené kľúčovanie pozadia; v sekvencii s jeleňmi je už na letmý pohľad vidno, že im v krvi namiesto hemoglobínu prúdia jednotky a nuly) a ich samoúčelnosť v slabom príbehu bije až moc do očí. 

Bez zbytočného chodenia okolo horúcej kaše možno jednoznačne konštatovať, že Kruh 2 je sklamaním a v rámci prehĺbenia znalostí vo "svete Kruhu" sa viac oplatí vidieť cca 15 minútový kraťas Rings od Jonathana Liebesmana (bol ako bonus na  dvojdiskovej špeciálnej edícii prvého Kruhu). Jednak v ňom máte možnosť lepšie spoznať postavu mladistvého, ktorý ako prvý spadne do osídiel Samary v dvojke a navyše tento minifilmík zaujímavo rozvíja myšlienku, čo sa stane ak sa z pozerania Samarinho videa vyvinie adrenalínová zábava... .

Namiesto záverečného odporúčania, ktoré je aj tak zbytočné, pretože hororoví fanúšikovia si film pôjdu pozrieť bez ohľadu na vyššie napísané, tu mám tentokrát odkaz pre samotnú Samaru: "Zlato, prvýkrát to bol s tebou strašne fajn, ale druhýkrát to už je hrozná nuda. Preto prijmi odo mňa malú radu - vráť sa do studne a už z nej nevychádzaj. VHS-ky už tak či tak vyšli z módy, mobil ti nezdvihneme a na žiadne rande za tebou o 7 dní už nikto nikdy nepríde." Koniec-koncov Jožko Ráž o niečom podobnom spieva už pekných pár rôčkov... .

The Ring Two (USA, 2005, 111 min.)
Réžia: Hideo Nakata. Scenár: Ehren Kruger. Kamera: Gabriel Beristain. Hudba: Hans Zimmer. Hrajú: Naomi Watts, Simon Baker, David Dorfman, Elizabeth Perkins, Emily VanCamp, Sissy Spacek, Ryan Merriman