POHĽAD SPÄŤ – OSCAR 2007 |
POHĽAD SPÄŤ – OSCAR 2007 |
79. ročník udeľovania najprestížnejších a najvzácnejších filmových cien sveta Oscar je už dobrých pár dní pasé, no nedá mi sa za ním ešte týmto článkom nepoohliadnuť.
Tak ako každý rok, tak i tento krát slávnostný, takmer 4-hodinový galavečer začal ráno o 02:30 SEČ (17:30 miestneho času). Na pódiu filmovými osobnosťami preplnený hollywoodsky Kodak Theatre privítal herečku a humoristku Ellen Degeneres, ktorá na všetkých prítomných spustila verbálnu lavínu vtipných poznámok a samozrejme ironických narážok na viaceré nominované osobnosti. Samotný vstup bol teda skutočne veľmi profesionálne pripravený, publikum sa (podobne ako ja) dosýta zasmialo, uvoľnilo a oscarový večer (u nás oscarová noc) sa mohol (mohla) začať.
Nepísaným pravidlom Oscarov sa pomaly ale iste stáva triviálny pojem „veľmi nečakané prekvapenie“. V histórií udeľovania sa už pochopiteľne udialo mnoho veľkých prekvapení – spomeniem aspoň celkových víťazov Oscarov ako boxerskú drámu Rocky alebo najlepšiu gangsterku všetkých čias - Krstného otca, ktorým predoscarové prognózy či samotná situácia v daný večer dvakrát do karát nehrala. V posledných dvoch ročníkoch ale jedno veľké prekvapenie strieda druhé. Veď v roku 2005 silná emotívna (boxerská) dráma Clinta Eastwooda - Million Dollar Baby zdolala favorizujúceho Letca, ktorý si len pár dní pred tým odniesol glóbus v najhlavnejšej kategórií – najlepší film - dráma.
O rok na to zažil filmový svet ešte nečakanejší zvrat. Leeová kontroverzná lovestory dvoch kovbojov – Skrotená hora dojala kritikov takmer po celom svete, ocenenia zbierala jedna radosť, avšak na oscarovom večeri ju absolútne nečakane predčila mozaikovitá dráma Crash, ktorej režisérom a scenáristom bol autor spomínanej melancholickej Million Dollar Baby. Treba tiež poznamenať, že o rasovej neznášanlivosti v súčasnej Amerike pojednávajúci Crash dokonca ani nerezonoval v pätici nominovaných filmov na prestížny Zlatý glóbus, ktorý donedávna vždy veľa napovedal o budúcich majiteľoch zlatých plešivcov. Z toho zreteľne vyplýva, že držiteľov Oscarov už neradno určovať podľa výsledkov Zlatých glóbusov, ktoré už nie sú také smerodajné ako kedysi (donedávna).
Ani tento rok sa nezaobišiel bez väčších či menších prekvapení, nebodaj sklamaní. Najväčšie šance sa pred samotným udeľovaním pripisovali Inarritovej mozaikovitej dráme Babel, Scorseseho krimi gangsterke Na druhej strane a dráme Kráľovná. Osobne som očakával vzácne vyrovnaný súboj Babel vs. Na druhej strane, resp. Inarritu vs. Scorsese. Dnes už ale vieme, že ak by už bola reč o nejakom dueli, tak ten rozhodne zviedli počiny Na druhej strane a úsmevná road movie Little Miss Sunshine.
Absolútnym víťazom sa stala krimi Na druhej strane, čo v danej chvíli nebolo vôbec prekvapením. Pred vyhlásením záverečnej kategórie mal Scorseseho film na konte Oscara za najlepší strih a dve ceny v hlavných, tzv. „kráľovských kategóriách“ – najlepší režisér a najlepší adaptovaný scenár. Scorsesemu sa tak dostavilo veľkého zadosťučinenia, lebo od roku 1981, kedy bol za réžiu za Zúriaceho býka po prvý krát nominovaný, nazbieral do roku 2005 ďalšie 4 nominácie, no nikdy sa mu nedostavilo toľkého šťastia, aby si vo vlastných rukách mohol poťažkať svojho vlastného Oscara. Podobne na tom boli jeho filmy, spomedzi ktorých nikdy ani jeden nezískal Oscara za najlepší film. Najbližšie k vytúženému cieľu mal asi Letec, no dobre vieme ako i napriek 5 soškám na konte nakoniec smoliarsky dopadol.
Scorsese tak 26. februára 2007 dosiahol svoj oscarový Olymp. Jednou ranou zabil dve muchy a v svojej bohatej, 38-ročnej kariére získal premiérového Oscara za réžiu, ba čo viac, ním režírovaný film sa po desiatkach rokoch pedantnej práce mohol tešiť z prívlastku – víťaz Oscarov. Nie každému však takýto výsledok bol po srsti. Našli sa aj takí, ktorí rozhodnutie akadémie ostro kritizovali a mierne prekvapujúce víťazstvo The Departed pripisovali ľútosti či obáv z toho, že by sa majstrovi réžie a tvorcovi plejády nesmrteľných učebnicových diel (Taxikár, Zúriaci býk, Posledné pokušenie Krista, Mafiáni) nedostavilo počas jeho aktívnej kariéry oscarového uznania. Niečo pravdy na tom určite bude (ale podobný prípad už mohol pokojne nastať v prípade na desiatich Oscarov nominovaných Gangov New Yorku alebo už zmieneného Letca). Paradoxom však bez debaty zostáva, že Na druhej strane nie je aj napriek svojím neodškriepiteľným kvalitám Scorseseho najlepším filmom.
Príjemným prekvapením boli dva úspešné zásahy Little Miss Sunshine, ktorú mnohí označovali za outsidera hlavnej päťky. Okrem Oscara za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe pre Alana Arkina za úlohu (vtipného) cholerického uhundraného dedka, šňupajúceho heroín, pribudla filmu aj soška za najlepší pôvodný scenár (pre Michaela Arndta), čím tak porazila podobne solídne scenáre k Babelu a Kráľovnej.
Toľko favorizujúci Babel (a držiteľ Zlatého glóbusu) nepríjemne narazil kosou na tvrdý kameň, lebo z celkovo až 7 nominácií sa mu podarilo získať iba jedného Oscara, aj to za viac-menej technickú zložku - za hudbu. Ak je vám meno skladateľa hudby Gustava Santaolallu známe, má to svoj racionálny dôvod. Minulý rok si práve on odniesol Oscara za najlepšiu hudbu (príjemnú gitarovú melódiu), ktorú zložil k Skrotenej hore.
Dôvodov neúspechu Babelu v hlavnej kategórií môže byť viacero (jeden som už spomenul), ale keď sme už podčiarkli, že Na druhej strane nie je Scorseseho najlepším filmom, nedá mi nezdôrazniť, že Babel za svojimi dvoma predchodcami (Amores Perros, 21 Gramov) tiež o niečo zaostáva. Je menej komplexnejší, neoplýva tak hlbokou myšlienkou a jednotlivé príbehy spája len krehká spojnica. Avšak väčšie šance a akademicky vďačnejšiu tému mu zobrať samozrejme nemôžem. Inarritu je ambiciózny režisérsky talent a z tohto neúspechu si ťažkú hlavu nemusí vôbec robiť. Koniec koncov, Scorsese musel prejsť nesmierne dlhú a náročnú cestu, aby konečne dorazil k zastávke s názvom „oscarový zásah“. Som toho názoru, že Inarritov čas ešte len príde a pevne verím, že to nebude trvať predlhých 26 rokov, ako to bolo v prípade aktuálneho držiteľa Oscara.
Ohromné prekvapenie, priam šok som zažil pri vyhlásení najlepšieho animovaného diela. Všetkými do neba vyzdvihované Autá, ktoré nezaznamenali čo len kritickejšiu recenziu alebo ohlas, zarážajúco z úst vyhlasujúcich nezazneli. Víťazom tejto kategórie sa stal animák Happy Feet a bojím sa vôbec uvažovať nad tým, čo viedlo kritikov k takémuto rozhodnutiu.
Kráľovná, zobrazujúca krušné a depresívne chvíľky kráľovskej rodiny v období krátko po smrti princeznej Diany, zaznamenala čestný úspech v podobe „povinného“ Oscara pre Helen Mirren. Podobne istou bola situácia v mužskej hereckej kategórií, kde dominoval Forest Whitaker v úlohe ugandského diktátora. Obaja laureáti podali svoje nadživotné výkony, a tak nebolo ani čo len pochýb o prípadnom neúspechu (analogicky ako v prípade Áut).
Spočiatku príjemným prekvapením bol narastajúci počet sošiek na konte mexickej fantasy Pan´s Labyrinth. Ich počet sa ustálil na čísle 3 (make-up, výprava, kamera) a váham či sa vôbec našiel niekto, kto by vážnejšie pochyboval o tom, že nezíska i 4. Oscara v svojej najhodnotnejšej kategórií – Najlepší cudzojazyčný film. V tej však ako blesk z čistého neba triumfovala dráma z nemeckej filmovej dielne Životy tých druhých. Z miery ma tiež vyviedol neúspech krásnej kamery Potomkov ľudí, ktorá vystrúhala oku lahodiace, skutočne dlhé scény bez čo len jedného jediného strihu. Oscar za kameru mal rozhodne skončiť v rukách Emmanuela Lubezkieho.
Keď som už nazrel do technických kategórií, budem nimi pokračovať. Oscara za najlepšie vizuálne efekty si odniesli „kúzelníci“ stojaci za druhými Pirátmi Karibiku, ktorí podľa akademikov svojimi špeciálnymi efektmi predčili komiksový comeback Superman sa vracia či letné sklamanie Poseidon.
Hviezdami prešpikovaný muzikál Dreamgirls sa po vyhlásení nominácií mohol tešiť z najvyššieho počtu nominácií, ktorých bolo osem. Po skončení ceremónie mu však na konte svietili iba 2 sošky. Jennifer Hudson, neúspešná bojovníčka o titul American Idol, si na výstavnú poličku môže položiť najcennejšiu filmovú cenu, ktorú zinkasovala za svoj výkon v podpornej úlohe. Dreamgirls sa môžu ešte pochváliť najlepším zvukom. Presne 60 %-nú šancu mal tento počin v rámci najlepších skladieb, kde z piatich ašpirujúcich pesničiek až tri patrili filmu Billyho Condona. Šťastie je však neposedné, nevyspytateľné a usmialo sa na skladbu „I Need To Wake Up“ z filmu Nepríjemná pravda.
Legendárny predstaviteľ spaghetti westernov a filmový veterán - Clint Eastwood - posledné roky svojou zrelou réžiou rozhodne prišiel akademikom na chuť a tentoraz dokonca „bojoval až na dvoch oscarových frontoch“. Jeho politicky korektný projekt však veľmi nepochodil. Listy z Iwo Jima (nominované tiež v hlavnej kategórií) sa môžu pochváliť najlepším strihom zvuku a pre Zástavy našich otcov sa nenašla žiadna cena z celkovo dvoch nominácií.
Dobrodružná humanitárna dráma Krvavý diamant, ktorá okrem dvoch nominácií pre svojich hlavných predstaviteľov (DiCaprio, Hounsou) mala tri horúce želiezka vo vodách technického zamerania vyšla podobne ako Apocalypto, ktoré rezonovalo v takmer totožných kategóriách, s prázdnymi rukami.
Cenu za celoživotné dielo si prevzal 5-násobný ašpirant na Oscara – taliansky hudobný skladateľ Ennio Morricone, tvorca hudby k viacerými nesmrteľným westernom Sergia Leoneho. Cenu mu symbolicky odovzdal už vyššie spomínaný C. Eastwood, ktorý sa tiež zhostil pozície tlmočníka, nakoľko Morricone spustil svoju dojemnú ďakovnú reč v rodnej taliančine. Mimochodom, ďakovná reč klasických držiteľov trvala 45 sekúnd a bola striktne dodržiavaná. Po presiahnutí stanoveného limitu sa nekompromisne spustila hudba, ktorá dojatých a nadšených víťazov „milo“ upozornila, aby opustili pódium.
Neodmysliteľnou súčasťou oscarových ceremónií sú rôznorodé zostrihy významných diel svetovej kinematografie. Príjemné flashbackové ohliadnutia nechýbali samozrejme ani tento rok. Jeden umne zobrazoval slávnych spisovateľov/scenáristov a druhý sa venoval zahraničným dielam, ktoré kedy získali Oscara za najlepší neanglicky hovorený film. Oba zostrihy samozrejme predbiehali príslušnými kategóriám.
Zmenou prešli klasické malé okienka s napätými tvárami nominovaných, ktoré sa v konečnom dôsledku pretransformovali na obrazovku rozdelenú na 5 dlhých úzkych častí. Mne to prišlo veľmi neprehľadné, lebo väčšine nominovaných sa nezmestili do vyhradených častí celé tváre. Nevadí, tvorcovia chceli byť po minulom ročníku opäť trochu vynaliezaví, i keď menej je niekedy viac.
Originálnym spestrením večera bolo vystúpenie zvukového zboru, vydávajúceho dych berúcu škálu tých najrôznejších zvukov (pazvukov), ktoré efektne pasovali do premietaných úsekov z celej rady filmových diel. O čosi fascinujúcejšie mi ale prišlo pôsobivé vystúpenie pružných akrobatov, ktorí za plátnom skvostne vytvárali symboly jednotlivých nominovaných filmov. Napríklad pri propagovaní The Departed vytvorila skupinka pištoľ či pri prezentácií Little Miss Sunshine dodávku, ktorou rodinka vo filme cestovala. Klobúk dole pred týmito invenčnými kultúrnymi vložkami.
Najvýznamnejšia filmová udalosť roka je definitívne minulosťou. Tí, ktorí neuspeli (najmä tvorcovia Babelu alebo Áut) sa na ňu možno čo najskôr snažili zabudnúť. Víťazi, ktorým sa dostavil neopísateľný pocit stáť pred svetovou filmovou smotánkou (a miliónmi televíznych divákov po celom svete) a držať v ruke takmer 4 kg pozlátenú sošku budú na emotívny večer ešte dlho spomínať. Oscarový večer hodnotím za presne taký, aký mal byť – zábavný, emotívny, napínavý, nostalgický, mierne prekvapujúci či v rámci intencií šokujúci. Toto udeľovanie výročných cien jednoznačne patrilo Martinovi Scorsesemu a jeho thrilleru Na druhej strane. Naťahovať sa či oprávnene alebo z ľútosti nemá naozaj žiadnu cenu. „Marty“ a jeho film sú konečne oscaroví a to im už nikto nikdy nezoberie. Vážení čitatelia, o rok dovidenia.