8.0

Filmová recenzia

Sud prachu z roku 1998 prichádza do kín ako „relikt“ nedávno uplynulého Febiofestu, kde figuroval v rámci zaujímavej sekcie venovanej Balkánskemu filmu. Režisér filmu Goran Paskaljevič je jedným z popredných niekdajších predstaviteľov tzv. „pražskej školy“ juhoslovanského filmu, ktorá sa sformovala na FAMU. Paskaljevičov film vznikol adaptovaním divadelnej hry Dejana Dukovského, pôvodne zamýšľanej ako filmový scenár. Dej predstavuje sériu niekoľkých situácií odohrávajúcich sa počas jednej noci v Belehrade, poplatnú 90.rokom (napr. Knoflikáři). Nejde tu o jediný koherentný príbeh, udalosti a ich aktéri sú navzájom prepojení. Postavy z jednej epizódy voľne prechádzajú do druhej, vyviaznu z mizérie, aby spôsobili ďalšiu.

Naratívna línia Sudu prachu pripomína arabesku splietajúcu niekoľko čiastkových epizód v jednu mohutnú vlnu agónie a zmaru. Paskaljevič ukazuje metropolu ako bezútešné územie, na ktorom sa odohrávajú každodenné osudy pozostalých po občianskej vojne. Vyzbrojení revolvermi a nožmi sa vrhajú do víru noci, aby si dokázali, že sú ešte nažive. Mladík podráždený dlhým čakaním na vodiča terorizuje posádku autobusovej linky. Dievča, ktoré sa stalo objektom jeho sexuálneho ponižovania, sa v ďalšej časti rozprávania stretáva s priateľom. Namiesto útechy a nehy je však odpoveďou surové obviňovanie z toho, že udalosť sama vyprovokovala zvádzaním útočníka. Vzápätí pár znova poslúži ako obeť sadistických hrádok neznámeho tyrana a jeho poskoka. Niekde inde sa chvíľka úprimnosti medzi dvoma starými priateľmi zvrhne v boxerský súboj s krutým záverečným dejstvom. Vstupujeme do životov jednotlivých postáv a zase ich opúšťame, aby sa pred nami postupne rozkryla tragédia tohto „prekliateho“ priestoru. Paskaljevič skomponoval symfóniu veľkomesta na balkánsky spôsob. Hudbou jej existencie sú výbuchy, trýznenie, rinčanie skla a praskanie kostí.

Konanie postáv vo veľkej miere definujú prehnané, afektívne akcie a reakcie. Homo balkanikus sa zvíja v akomsi predsmrtnom výkriku potom, ako mu niekto vyrval z tela dušu. Jeho zvyčajná srdečnosť je paralyzovaná, lebo bratovražedná vojna ho obrala o ľudskosť, ušľachtilosť, súcit – všetko, čo robí človeka človekom. Jediným funkčným módom žitia a nadväzovania vzťahov sa odvtedy stalo násilie. Moc ním vydobytá predstavuje možnosť, ako v tomto chaose nestratiť samého seba. Je však chorobne nestála – ten, čo má v jednom momente navrch, sa v ďalšej sekunde stáva obeťou, ktorej sa všetka vynaložená krutosť vráti späť ako bumerang. Nie je možné dopredu odhadnúť, ako jednotlivé epizódy skončia.

Ide o pomerne pohyblivý, takmer akčný film (aj keď nie v zmysle žánrových konvencií). Princíp neustáleho tekania povýšili autori na nástroj postihnutia stavu, trvajúceho akoby od počiatku sveta. Kolobeh bolesti - ťažko pomenovateľný, bez možnosti označenia jasného vinníka celého konfliktu. Postavy poháňané nenávisťou, podozrievaním a túžbou po pomste pôsobia dokonale autenticky vďaka plejáde skvelých juhoslovanských hercov, ktorí si tragické dejiny krajiny prežili na vlastnej koži.

Sud Prachu pripomína heroickú báseň na ruby, rozžutú a vyvrátenú. Živelnosťou a nezmyselnosťou násilia odkazuje na Kubrickov Mechanický pomaranč. Spojivom môže byť aj monštruózne čierny humor – britskú suchosť však vystriedali južansky šťavnaté „eufemizmy“. Belehrad v roku 1995, mesto bez strechy a bez zákona, tu jeden z protagonistov prirovnáva k hemeroidu na r..i sveta. Smiech zrodený z bolesti je, zdá sa, najlepším prostriedkom na uchopenie prázdnoty. Ak máte chuť aspoň sčasti porozumieť balkánskemu živlu, návšteva kina je na mieste.

Bure baruta / Baril de poudre (Fran./Juh./Gre./Maced./Tur., 1998, 98 min.)
Réžia: Goran Paskaljević. Námet: Dejan Dukovski – divadelná hra. Scenár: Dejan Dukovski, Goran Paskaljević, Filip David, Zoran Andrić. Kamera: Milan Spasić. Strih: Petar Putniković. Hudba: Zoran Simjanović. Hrajú: Nikola Ristanovski, Nebojša Glogovac, Miki Manojlović, Bogdan Diklić, Dragan Nikolić, Mira Banjac, Danilo „Bata“ Stojković, Velimir „Bata“ Živojinović, Nebojša Milovanović, Aleksandar Berček, Lazar Ristovski