6.0

Filmová recenzia

Titulky ako z funesovky s kriminálnou zápletkou, krvilačné psy vedené diabolským šľachticom, potom už len striedavo svetlo, tma, lacná úvaha o strachu, bodka. Detinskú grafiku strieda prvá zo štyroch čiernobielych hororových poviedok. Do filmových klubov zavítali francúzske animované Strach(y) z tmy (Peur(s) du noir, 2007). Poctivá kreslená hrôza pre dospelých. A hoci sa miestami infantilne nafukuje do inťošských rozmerov, funguje bezchybne.

Optikou šiestich výtvarníkov a animátorov nazierame do ríše strachu. I keď v detskej duši sa mu hniezdi najlepšie, šestica Blutch, Charles Burns, Marie Caillou, Pierre di Sciullo, Lorenzo Mattotti a Richard McGuir dokazujú, akým strachopudom zostáva človek aj v dospelosti.

Prvé dve snímky možno zaradiť k odnoži pop-kultúrneho filmového strachu, kde kreatúra svojím zjavom bezostyšne bije do očí. Tajomné bioexperimenty z detstva sa mladému Ericovi odplatia v čase vysokoškolského štúdia a dravá sexica Laura sa mení z obyčajnej frajerky na riadiacu zložku podivnej hmyzej nadvlády. Už od momentu, ako sa mladý Eric prechádza sám lesom, je z použitej animácie jasné, že nejaké to monštrum na seba nenechá dlho čakať. Celý les naostrený ako britva, tieňohra v miestnostiach pri lampovom osvetlení vrhá po stenách zasa len ostré bizarné hrebene predmetov. Bezútešné, samotárske, čiernobiele Ericovo bytie si vyberá svoju daň. Všetko je “vyhrotené” tak, ako sa patrí.

V druhej sa maličká Sumako stáva obeťou akoby klasickej šikany v kruhu nových spolužiakov, no za všetkým stojí legenda o zlom samurajovi. Jej kružnicové rysy stoja v správnom protiklade so skrivenou a zlovestne zošikmenou mimikou samurajovho ducha, jeho poskokov i pochybného doktora, snažiaceho sa kvíliacej Sumako dosnívať túto hrozitánsku spomienku. V čierno-sivo-bielom príbehu defiluje množstvo hororových zvukov, pazvukov, ech, šepotov a aj po vizuálnej stránke je tu vycereného zlodušníctva nadostač.

Tretím príbehom sa tiahne nesmierna ťažoba, najmä prostredníctvom vynikajúcej animácie. Husto vyfarbené objekty a obrovské veľkostné nepomery medzi neživými a živými predmetmi úplne postačujú na vykreslenie atmosféry k podivnému rozprávaniu o podivnom kamarátovi a podivnej bažine uprostred hustého poľa. Tu už je strach pekne udomácnený v srdci chlapca-rozprávača, žiadne ostré zuby či nepekná grimasa nás nestrašia. Len raz sa za závesom mihne tieň toho podivného (možno už zosnulého) kamaráta…

Posledný príbeh je čistým strachom z tmy. Pánko prichádza z fujavice do tmavého opusteného domu a postupne si ho čiastkovo osvetľuje sviečkou. Zapáli krb a číta rodinný album. Spoznáva čudnú rodinnú históriu. Tá pani v kvetovaných šatách by sa mu aj zdala podozrivá, keby pri prezeraní fotiek nevypil nájdenú fľašu chľastu. Po zdriemnutí začuje čudné zvuky a báda, báda, postupne si osvecujúc celý dom. No vždy len na pár metrov. Strach sa norením do neznámeho tajomného priestoru s ešte tajomnejšími zvukmi prehlbuje. Často len siluetné obrazy, striktne čierno-biela animácia, osvedčená voľba strašenia – prechod starým opusteným domom a zamotávanie sa do osídiel kvetovanej dámy takmer splývajúcej s priestorom… - to je ozajstná “lahôdka” na koniec.

Strach(y) z tmy hatí spomínaná nemastná-neslaná úvaha o obavách všehochuti, absolútne nehodiaca sa k štvorici príbehov. Apel na spoločnosť, úpenlivo žadoniaci o vyslyšanie, sa násilne vtláča medzi strach(y). O poznanie lepšie je na tom šľachtický psovod kántriaci z roztopaše bezbranné obete svojimi psími katmi. Odhliadnuc od spomínaných mínusov ide o zaujímavú prehliadku európskej animácie, kde pomerne jednoduchá kresba na plátne dokáže vykresať poctivú emóciu.

Peur(s) du noir (Francúzsko, 2007, 82 min.)
Réžia a výtvarníci: Blutch, Charles Burns, Marie Caillouová, Pierre di Sciullo, Lorenzo Mattotti, Richard McGuire. Scenár: Blutch, Charles Burns, Romain Slocombe, Pierre di Sciullo, Jerry Kramsky, Richard McGuire, Michel Pirus. Strih: Céline Kélépikis. Hudba: René Aubry, Boris Gronemberger, Laurent Perez del Mar, George Van Dam