NÁVRATY: 322

Východisko Hanákovho príbehu možno nájsť v zbierke noviel Jána Johanidesa Súkromie. Novela Potápača priťahujú pramene mora tvorí v príbehovej línii akýsi pôdorys pre formovanie príbehu Dušana Hanáka. Johanides v literatúre podobne ako Hanák vo filme unikajú od opisovania života spoločnosti, ktorá je súčasťou ich životov spôsobom svojským, zlomovým. Do popredia postavia jedinca a ľudskosť absorbovanú v ňom.

322 je diagnóza. A to nie len nejakej konkrétnej choroby. Je diagnózou všetkého dusivého, čo so sebou prináša spoločnosť postihujúca všetky jej vrstvy. Diagnóza ľudí, ktorí vedia ľúbiť a nevedia to povedať. Diagnóza všetkých a všetkého, čo je ochotné do jej úskalí spadnúť. No táto teória so sebou nesie aj určitý obsah náhody a osudovosti, ktorá nakoniec dodáva celkovému vyzneniu príbehu, zo života vyplývajúci ráz.

Ján Johanides je rozprávačom, komentátorom stotožneným so svojou postavou. Miestami sa zdá, že píše o sebe samom. Smutne, a zároveň citlivo úprimne. "Ľahol som si a chvíľu pred usnutím som premýšľal o tom, ako dnes krásne padal sneh." (cit. Potápača priťahujú pramene mora, s. 44). Prostredníctvom seba samého sa transformuje do mužovej postavy a hovorí. Zaujímavé je, že tento moment nachádzame v úplnom závere filmu; sneh padá na všetko minulé a prikrýva ho svojou ľahkosťou, jeho tichosť je láskavým spočinutím vnútri našich sŕdc.

Rozprávačom vo filme je sám režisér, ktorý stavia svoju výpoveď na tom, čo je verejne dostupné. Potláčaním intimity uniká pred zbytočným precitlivením nad vzniknutou situáciou, aj napriek tomu, že v základe zachováva to Johanidesovské súkromie. Rozpráva príbeh inak. Práve prostredníctvom obrazu.

Nie len v dobe, keď vyšla zbierka, súčasťou ktorej je aj novela Potápača priťahujú pramene mora, ale aj dnes, sa Johanidesove názory a pohľady odzrkadľujú v živote zasahujúcom vyššiu sféru vnímania a preciťovania stavu a smeru ľudskej existencie. Ona jediná predstavuje skutočnú hodnotu, bez nej by bol život len nejakou kataklizmou iného života.

Johanides píše inak. Uvažuje, analyzuje, kombinuje, skúma. Vkladá človeka do hraničnej situácie, nehovorí však o dôsledkoch konania postáv, ale naznačuje vnútorné a sociálne príčiny, ktoré ich do tejto situácie dostali. Jeho dielo je plné symbolov a odkazov na dobové signály, syntagmatické spojenia slov sú priam až poetické "... a díval som sa na skromné konáriky jedného z mnohých stromov, ktoré venčili ulicu..."  (cit. Potápača priťahujú pramene mora, s. 55) "... no ako sa spustí dážď, skaly ožívajú, akoby z vnútra, zo svojho kamenného tela a žliaz vypúšťali farby." (cit. Potápača priťahujú pramene mora, s. 59), a tak emotívne pôsobia na naše vnímanie a prežívanie životov postáv. Tie aj napriek tomu, že sa nachádzajú medzi ľuďmi pociťujú svoju osamelosť väčšmi než v osamotenosti skutočnej.

Tie isté slová možno použiť opäť. Analogicky, či skôr paralelne k filmu. Pretože v konečnom dôsledku ide predsa len o dva odlišné diela. Hanák píše obrazmi ponúkajúcimi pohľad do diagnózy ľudského života. Artefakt, inakosť vo vyjadrovaní a ponímaní toho, čo je zrozumiteľné aj za hranicou videného. 

A opäť tak krásne padá sneh. 

Otázka postavenia jednotlivca, jeho existovania a kulminácie v popredí nejakej spoločnosti je základným spoločným javom obidvoch diel. Vyhraňuje životný priestor postáv, nie je však manipulátorom alebo usvedčovateľom nejakej éry.

Johanides je vo svojej novele omnoho viac existenciálnejší, Hanák situácie odľahčuje jemnými ironickým vtipmi a narážkami na prostredie, ktoré je v očiach domáceho pozorovateľa jednoducho identifikovateľné. Prvé, skutočné stretnutie Lauka s Petrom v márnici pri mŕtvom tele Marty je silným zážitkom pre obidvoch protagonistov. Hoci sa vzniknutá situácia odráža od literárnej predlohy (kde Peter nie je Peter, ale jednoducho iba mladík s omnoho emotívnejším správaním), Hanák ju uvoľňuje výrokom príslušníka VB o odkúpení auta, pokiaľ  bolo poistené.

Johanidesov i Hanákov jednotlivec je zaujatý prežívaním vlastnej existencie, riešením ľudskej samoty, vzťahov, slobody a lásky. Postavy spomenuté problémy nedokážu riešiť inak, než vlastným trápením alebo trápením iných. Únik zo situácie, v ktorej sa ocitajú a spôsoby vysporiadania sa so životným pocitom, je možný jedine cez konečný spôsob vysporiadania sa zo svetom. Nehoda. Smrť je koncom života jedného, ale začiatkom analýzy duší, tých čo ostali.

V príbehu o ČLOVEKU písanom človekom predstavujú veci transformované do faktov, vnútornú situáciu ľudského indivídua, ktorý katarziou bolesti dokáže nájsť sám seba, alebo sa môže o to pokúsiť prostredníctvom všetkých anonymných tvárí. Oči zachytávajúce bežný svet sú vyjadrením úzkostnej vďačnosti za prítomnosť toho druhého. Cudzie tváre sú odmenou za to, že ešte stále smieme a vieme existovať.

Konfliktné vzťahy medziľudskej komunikácie vznikajú vlastným pričinením postáv alebo zhodou určitých okolností. Analýzou duševného stavu jednotlivca možno identifikovať a nájsť priestor pre výraz vlastnej identity.

Johanidesom písaný príbeh sa vo filme transformuje do inej polohy. Mužova nostalgická výpoveď v novele ostáva nostalgickou.

Vo filme však naznačená situácia so sebou prináša nádej. Nádej, že všetko zasa môže byť fajn. Marta umiera na infarkt pri šoférovaní novej Felície. Cíti, že Petrova láska opadáva, nedokáže si otvorene priznať, že je to viac ako iba bolestivý úder. Jej smrť je riešením a zároveň vykúpením obdivoch mužov jej života.

Film je tiež obohatený o postavu Vladka (Vladimír Weiser), priateľa či ochrancu putujúceho životom s číslom občianskeho preukazu na chrbte. Neuchopiteľne uchopiteľného prototypu detských duší.  

Jediná Cilka, kolegyňa z kuchyne, si zachováva svoj príbeh takmer až do konca. Až na situáciu, kedy ju Lauko príde navštíviť do pôrodnice.

Pravdou je Lauko v knihe aj vo filme mal svoju ženu naozaj rád. Implicitne, krehko, tak ako v podstate všetko ostatné, živé, neživé, hmotné, duchovné. "Každý miluje svoju ženu z istých viac-menej konkrétnych dôvodov, no nájde sa i taký, ktorý ju má rád z menej určitej, až neurčitej príčiny. A tou  príčinou by mohlo byť, že ju videl, že sa vôbec stretli, že aj ona je. Tak sa mi vidí, že z podobnej príčiny som miloval Martu. Videl som ju, díval som sa na ňu tými svojimi očami a ona chcela, aby som si ju vzal. A ten určitejší dôvod, pre ktorý sa znásobila - ak to tak možno povedať - moja láska k nej, bola prekrásna drzosť. Tak by som nazval tú jej nástojčivú túžbu byť šťastná. ... že si dovolila zo mňa spraviť odrazový mostík, odrazový mostík k cieľom, o ktorých sa domnievala, že ju spravia šťastnou. Táto drzosť - nech je akokoľvek - je pre mňa zaujímavá, neodcudzujem ju." (cit. Potápača priťahujú pramene mora, s. 71-72) 
 
Pozitívne vyznenie filmu, unikajúce do inej interpretačnej dimenzie knihy, je postavené na Hanákovej osobnej a svojbytnej výpovedi. Mužovi prijatému do nemocnice s diagnózou 322 vyberú žlčníkové kamene, Cilka porodí priateľom nechcené dieťa a Peter sa stretáva so študentkou medicíny.

Život vchádza do nových koľají. Neurčito, ale s nádejou, že všetko to bolestivé sa časom vyrieši, osamelosť už nie je skutočnou osamotenosťou a pocit, že všetko v živote sa vyrovnáva samo stále existuje. Aj to dobré, aj to zlé.