NEZNÁMY - ZNÁMY: JOHN BOORMAN |
NEZNÁMY - ZNÁMY: JOHN BOORMAN |
Lewis Medlock: Stroje jedného dňa zlyhajú, celý systém jedného dňa zlyhá, a potom...
Ed Gentry: ... a čo potom?
Lewis Medlock: ...a potom to všetko bude o schopnosti prežiť. Bude to o tých, ktorí sú schopní prežiť. V tom je ten vtip - prežitie.
Vykúpenie (Deliverance, 1972)
"Všetky veľké legendy sú šablónou ľudského správania. Mýtus by som definoval ako príbeh, ktorý prežil. Myslím, že film zdedil úlohu starých rozprávačov mýtov. Obsahujú všetky vedomosti o ľudskej podstate a vzťahu ľudstva k bohom. Mýty sa postupne vplížili do filmu. Nimi si divákov získate zaujímavým spôsobom. Dotknete sa ich podvedomia."
John Boorman
John Boorman sa narodil 18. januára 1933 v meste Epsom vo Veľkej Británii. Vyrastajúc v Sheppertone, mieste kde sídlia najznámejšie filmové štúdiá Británie, bol už od útleho detstva fascinovaný a priťahovaný svetom filmu. V šestnástich odišiel zo školy, aby sa spolu so svojim kamarátom dal na podnikanie. Po neúspešných pokusoch s biznisom v obore chemického čistenia si vybral "konvenčnejšiu" cestu ako sa dostať k filmárskemu remeslu. Začínal ako novinár, písal filmové recenzie do časopisov, pracoval v rádiu BBC až sa postupne prepracoval do televízie. Keď sa snažil dostať k filmu, mal skromné ašpirácie, o ktorých hovorí: "Chcel som iba robiť prácu človeka, obsluhujúceho klapku. Nemyslel som to vo význame prvej pozície na kariérnom rebríčku, z ktorej by som sa potom posunul ďalej. Stačilo mi, ak by som to robil stále, bez nejakého ďalšieho postupu." V 50tych rokoch bolo komerčné televízne vysielanie v Británii ešte v plienkach, a tak nebol problém získať zamestnanie v televízii. 18 ročný John dostal prácu učňa v strižni ako asistent strihu. Rýchlo sa sám stal strihačom a začal nakrúcať dokumentárne filmy pre britskú televíziu BBC v Bristole. Postupne sa vyprofiloval ako invenčný a originálny dokumentarista. V roku 1962 sa stal vedúcim oddelenia dokumentárnych filmov v Bristolskej pobočke televízie BBC. Nakrúcal štúdie ľudí v ich vlastnom prostredí. Vždy sa snažil ukázať kontrast medzi tým čo ľudia hovoria a ako konajú - kontrast medzi tým ako vidia samých seba a akí reálne sú. No jeho umelecké ambície boli čoraz vyššie a vyššie a Boorman začal byť frustrovaný obmedzeniami dokumentárneho filmu. Podľa neho "sa najzaujímavejšie veci odohrávali práve vtedy, keď tam nebola filmová kamera". Napriek zo začiatku skromným ambíciám, mladý dokumentarista získaval nezaplatiteľné skúsenosti v televíznej branži, aby ich neskôr zúžitkoval na pľaci ako filmový režisér.
V roku 1965 sa mu naskytla príležitosť naplniť si svoje ambície režiséra hraných filmov. V jeho rodnej Británii mu producent David Deutsch ponúkol, aby nakrútil film o vtedy veľmi populárnej britskej skupine, konkurentovi megaúspešných Beatles, Dave Clark Five. Producenti chceli vyťažiť a zviesť sa na úspechu beatlesáckeho filmu Ťažký deň (A Hard Day's Night, Richard Lester, 1964), a tak dali Boormanovi úplne voľnú ruku. Malo to však jeden malý háčik. Vo filme samozrejme musela hrať skupina Dave Clark Five. A tak nakrútil Chyť nás ak to dokážeš (Catch Us If You Can, 1965), skôr pesimistický čiernobiely film, cestu napriek Anglickom 60tych rokov. Putovanie krajinou plnou rozčarovania, väčšinou obývanou takými typmi ľudí, akých zobrazoval vo svojich dokumentoch. Publikum očakávalo úplne niečo iné od filmu s populárnou skupinou. Neboli v ňom skoro žiadne herecké výkony, bol niečím na pomedzí hraného filmu a dokumentu. Film svojou originalitou a inovatívnosťou zaujal pozornosť producentov za oceánom, ktorí o mladého britského režiséra prejavili záujem a pozvali ho do Hollywoodu. Mali pocit, že mladý európsky režisér zo "swingujúceho" Londýna 60tych rokov je to pravé orechové čo hollywoodsky film potrebuje. To čo pritiahne divákov a naplní kinosály.
Spolu so svojim blízkym priateľom, hercom Lee Marvinom sa pustil do riskantného projektu, ktorý sa neskôr tučnými písmenami zapíše do histórie modernej kinematografie. Bol ním neo-noir film, ovplyvnený vizuálnym štýlom filmov francúzskej Novej vlny, Bez okolkov (Point Blank, 1967). Walker (Lee Marvin) je muž, ktoré podviedli všetci. Zločinecký syndikát ku ktorému patril, jeho najlepší priateľ spolu s jeho manželkou. Keď si Walker šiel prevziať svoj podiel z lúpeže na ostrov Alcatraz, jediné čo dostal boli dve guľky do chrbta. Nechaný napospas smrti ostáva ležať na zemi, zatiaľ čo jeho priateľ a manželka svorne odchádzajú aj s jeho podielom. O rok neskôr sa vracia z hrobu, aby sa pomstil a získal späť svoj podiel - 93 000 USD. Nemilosrdne prenasleduje všetkých, ktorí ho zradili a nechali zomrieť. Nevynechá ani svoju manželku Lynn (Sharon Acker), ani kedysi najbližšieho priateľa Mala Reeseho (John Vernon) a postupne stúpa po rebríčku zločineckej Organizácie, likvidujúc všetkých, ktorí ho kedysi škaredo zradili. Walker si hľadá svoje miesto vo svete, do ktorého už dávno nepatrí. Je mužom, ktorý už viac nie je človekom a všetkými prostriedkami sa snaží získať späť svoju ľudskosť. Boorman vyjadruje extrémne násilie vo filme nepriamo. Walker na plátne nikoho nezabije. Rozstrieľa posteľ svojej manželky, zničí auto, ktorého majiteľ je zapletený do podrazu, rozstrieľa telefón. Rozpracováva jednu zo svojich obľúbených tém - konflikt človeka s prostredím do ktorého už viac nepatrí. Bez okolkov je film, ktorý započal novú éru gangsterských noir filmov, tzv. neo-noir. Svojím lyrickým prístupom, roztrieštenou chronológiou deja a vrstvením významov inšpiroval mnohých súčasných režisérov ako sú napr. Quentin Tarantino, Bryan Singer, Christopher Nolan alebo Steven Soderbergh.
Z blízkeho priateľstva medzi Johnom Boormanom a Lee Marvinom vzniklo v roku 1968 ich druhé spoločné dielo pod názvom Peklo v Pacifiku (Hell in the Pacific, 1968). Film sa odohráva v roku 1944 počas 2. Svetovej vojny na malom opustenom ostrove v Pacifiku. Americký pilot (Lee Marvin) stroskotá na ostrove. Na tom istom ostrove žije takisto stroskotaný japonský vojak, kapitán Tsuruhiko Kuroda (Toshiro Mifune, dvorný herec Akiru Kurosawu). Boorman tu rozohráva príbeh dvoch nepriateľov, akúsi vojnu v malom. Nestavia sa na stranu ani jedného z nich. Sústreďuje sa na vzájomný psychologický a fyzický konflikt oboch postáv. Zbavuje ich politických pohnútok a redukuje ich na mužov riadiacich sa prastarými inštinktmi prežitia. Obidvaja nepriateľskí vojaci potom, ako proti sebe a nehostinnej prírode ostrova urputne bojujú, pochopia, že jeden bez druhého nemajú žiadnu šancu na prežitie. Film je prakticky nemým filmom. Nie sú v ňom skoro žiadne dialógy. A ak sú, tak jednotlivé postavy rozprávajú svojim rodným jazykom, ktorému ten druhý nerozumie.
Po nezhodách s producentmi ohľadne záveru vojnovej drámy Peklo v Pacifiku sa naštvaný Boorman vracia na starý kontinent, aby nakrútil film na míle vzdialený od predstáv veľkých hollywoodskych štúdií. Je ním Leo the Last (Leo the Last, 1970) v hlavnej úlohe s Marcellom Mastroiannim. Film o strete kultúr a odcudzení človeka v spoločnosti. V roku 1970 ním získal na Filmovom festivale v Cannes Cenu za najlepšiu réžiu.
V roku 1971, už ako zrelý a úspešný filmár opäť vstupuje na americkú pôdu, aby na filmové plátno pretavil román amerického spisovateľa a básnika Jamesa Dickeyho Vykúpenie. Nakrútil tak jedno zo svojich divácky a kriticky najúspešnejších diel s rovnomenným názvom Vykúpenie (Deliverance, 1972). Štyria mestskí ľudia Ed Gentry (John Voight), Lewis Medlock (Burt Reynolds), Bobby Trippe (Ned Beatty) a Drew Ballinger (Ronny Cox) sa namiesto pravidelného víkendového hrania golfu vyberú na kanoe splavovať dravú rieku Kahulawassee, predtým než na nej postavia priehradu a premenia ju na mŕtve jazero. Spočiatku romantický výlet sa postupne mení na brutálnu nočnú moru, pri ktorej ide nielen o život. Postavy sa vracajú späť k prírode, avšak extrémnym spôsobom a na vlastnej koži poznávajú že tam už vôbec nepatria. Až mystická krása a sila nedotknutej, no pomaly a nenávratne miznúcej, prírody je tu v ostrom kontraste s jej odvrátenou, temnou stránkou. Samotný titul filmu odkazuje na bibliu, kde sa hovorí o vode, ktorá jedného dňa príde a spláchne všetky hriechy sveta.
Svoje nasledujúce dva filmy Boorman nakrúca v Británii a opäť v USA. Bizarné filozofické sci-fi Zardoz (Zardoz, 1974), nakrútené v Írsku, v hlavnej úlohe so Seanom Connerym je pesimistickou rozprávku o konci civilizácie. V roku 1977 má v kinách premiéru jeho najväčší prepadák, pokračovanie úspešného hororu Williama Friedkina Vyháňač Diabla (The Exorcist, 1973). Vyháňač Diabla II: Kacír (The Exorcist II: The Heretic,1977) v kinách doslova vybuchol a Boorman bol nútený postupne stiahnuť všetky jeho kópie z kín a prestrihať ich.
V polovici 70tych rokov sa Boorman pokúšal do jedného filmu adaptovať trilógiu J.R.R. Tolkiena Pán prsteňov. Napriek neúspechu zúročil tieto skúsenosti pri nakrúcaní svojej celoživotnej filmárskej ambície, legendy o Kráľovi Artušovi a rytieroch okrúhleho stola Excalibur (Excalibur, 1981). Artušovský mýtus je preňho nevyčerpateľným zdrojom, inšpirácie. Hovorí: "Vždy keď pracujem na filmovom scenári, rozmýšľam, "Ak by bol tento príbeh jedným z príbehov v artušovských legendách, kým by tieto postavy boli a čo by robili, ako by sa správali?"" Okázalá, vizuálne ohromujúca výpravná adaptácia starodávneho mýtu o hľadaní Svätého grálu priniesla Boormanovi pozitívne prijatie filmovej kritiky aj diváckej verejnosti.
Po ekologickom westerne z amazonského pralesa The Emerald Forest (The Emerald Forest, 1985), o strete kultúr, Boorman v roku 1987 prichádza so svojím najosobnejším projektom, vtipnou nostalgickou autobiografiou Nádej a sláva (Hope and Glory, 1987). Divákom tu predstavuje dôležitú kapitolu zo svojho života - dospievanie v Londýne počas 2. svetovej vojny. Zobrazil v ňom ťažké vojnové obdobie, počas ktorého sa v mladom chlapcovi prebúdzalo umelecké cítenie, ktoré ho viedlo na cestu stať sa umelcom. Z jeho bohatej a rôznorodej filmografie stojí za zmienku film z roku 1998 Generál (The General, 1998). Čiernobiela kronika života Martina Cahilla, írskeho kriminálnika a ľudového hrdinu. Martin Cahill (Brendan Gleeson) je írsky Robin Hood, len s jediným malým rozdielom - okráda síce bohatých, no akosi zabúda dávať chudobným. Dostáva sa do konfliktu so spoločnosťou v ktorej žije. Nielen s políciou, ktorá sleduje každý jeho krok, ale aj s oveľa nebezpečnejšou militantnou IRA, ktorá sa mu stane osudnou. Boormana na príbehu zaujali rôzne spôsoby akým sa Cahillove zločinecké aktivity dotýkali spoločnosti a odhaľovali jej pokrytectvo a korupciu. Za tento neprikrášľovaný portrét dublinského zločinca, portrét muža versus spoločnosť, si Boorman znova, po 28 rokoch, odniesol z Filmového festivalu v Cannes najcennejšiu trofej - Cenu za réžiu.
Boormanove filmy kedysi jeden filmový kritik označil za "umelecky nepredvídateľné, komerčne neisté". Jeho kariéra je plná umelecky hodnotných, vizuálne a tématicky invenčných, kritikou aj divákmi oceňovaných diel, ale aj vyslovených prepadákov. Jeho filmy sú plné mystických obrazov. Nakrúca divácky prístupné filmy, a podobne ako John Sayles, využíva jednotlivé filmové žánre na vyrozprávanie svojich drsných existenciálnych príbehov. Používa artušovské mýty ako šablónu pre každý zo svojich ambicióznych projektov. Vplieta do nich niť svojich nosných tém, ako sú odcudzenie človeka v prostredí do ktorého nepatrí, jeho konfrontácia s inštinktívnym, primitívnym Ja v primárnom prostredí prírody. Fascinuje ho boj človeka proti prírode, proti človeku a dokonca aj proti svojmu vlastnému Ja. V jeho filmoch proces deštrukcie nekompromisne predchádza procesu stvorenia. Na vysvetlenie dodáva: "Musíte riskovať úplne všetko, otestovať sa prostredníctvom vlastnej deštrukcie, aby ste nej vyšli očistení a začali nový život."
Boormanov pohľad na filmárske remeslo najlepšie ilustruje jeho výrok: "Filmárčina je v podstate premena peňazí na svetlo a svetla späť na peniaze. Ak na konci tohto procesu máte rovnaké množstvo peňazí ako keď ste začali, môžete nakrútiť ďalší film."
mrvertigo
autor je koordinátorom filmových projektov
poďakovanie lucmik