JIHLAVA PLNÁ DOKUMENTOV

Samozrejme, na festivale nechýbali ani hostia. Za najväčšie „hviezdy“ (ak sa o niečom takom v súvislosti s dokumentárnym filmom dá hovoriť) boli Fernando Solanas a Naomi Kawase. Režisér Solanas sa vo svojich filmoch venuje zobrazovaniu politickej a sociálnej situácie vo svojej krajine – Argentíne. Jeho filmy sú výrazne politicky angažované, vyjadrujú sa k zložitým otázkam a divákovi príliš neuľahčujú prístup k svojmu obsahu. Snímka Hodina vyhne z roku 1968 bola na festivale premietaná rozdelene. Pri minutáži 255 minút sa vari niet čomu čudovať (priznám sa, sám som ju celú nedopozeral). Po prvých dvoch hodinách projekcie na pódium vystúpil sám režisér a bol priestor na diskusiu s ním. Ako divákovi, ktorý o historickej situácií Argentíny toho veľa nevie, sa mi film zdal presýtený informáciami, ktoré som jednoducho nestihol spracovávať. Režisér pri diskusii pripomenul, že jeho film (keď mohol byť uvedený v Argentíne), bol premietaný práve takýmto spôsobom (teda prerušovane s diskusiami o videnom). Solanas zároveň nepopieral politickú angažovanosť, sám tvrdil, že svojimi filmami chcel niečo zmeniť. Napriek kvalitnému formálnemu spracovaniu však ostáva otázkou, či takýto film môže pôsobiť a má dosah aj mimo danej krajiny. Sám za seba tvrdím že nie. Už pri projekcii Solanasovho filmu z roku 2005 s názvom Spomienky na drancovanie som mal problém zachytiť všetky informácie, ktoré mi chce režisér zdeliť. Následne, pri Hodine vyhne už bolo jasné, že režisér za takmer 40 rokov nezmenil svoj štýl (po formálnej stránke boli filmy veľmi podobne s tým rozdielom, že starší bol čiernobiely a novší farebný). Kapitola menom Fernando Solanas teda ostala  (myslím, že nielen pre mňa) uzatvorená ako remeselne a formálne kvalitne spracované témy, ktorých národnostný rámec zväzuje natoľko, že ich dosah sa v iných kontextoch vytráca, nie je natoľko univerzálny, aby fungoval kdekoľvek.

Druhým významným hosťom Jihlavského festivalu bola japonská režisérka Naomi Kawase. Kawase bola prezentovaná ako autorka, ktorá vo svojich filmoch stiera hranice dokumentu a fikcie, často do takej miery, že divákovi je ťažko ich rozlíšiť v rámci jedného diela. Odkaz žltému kvetu ponúkol pohľad na posledné chvíle muža ležiaceho na smrteľnej posteli. Kawase fascinujúcim spôsobom vizualizuje blízkosť a prítomnosť smrti v živote človeka. Časté využívanie veľkých detailov mužovej tváre nás skutočne dostáva do jeho blízkosti a tým pádom približuje aj smrť. Kawase sa týmto filmom vydáva na tenký ľad, je dosť možné, že pre niektorých divákov môže byť takto zobrazená smrť nepríjemná, no na druhej strane však práve intimita a komornosť prostredia a vedomie uzamknutosti muža v priestore nemocničnej izby sú veľmi silné, pôsobivé.  

Ďalšie Kawasine filmy, ktoré som mal možnosť na festivale vidieť, však podľa môjho názoru už natoľko pozoruhodný diváky zážitok nepriniesli. Napriek tomu si Kawase z Jihalvy odniesla cenu za prínos svetovej kinematografii. Už pri projekciách, resp. následných diskusiách s tvorkyňou o jej filmoch pôsobila autorka veľmi príjemným, pomerne skromným dojmom. No na záverečnom ceremoniáli sa jej podarilo zabaviť plnú veľkú sálu DKO, keď po príchode na pódium pri preberaní ceny vyhlásila, že sa práve zobudila a poriadne nerozumie tomu, čo sa práve deje.  Následne sa poďakovala a tým sa uzavrela ďalšia kapitola tohto ročníka Jihlavského festivalu.

Okrem dvoch zahraničných filmárov, prišiel do Jihlavy aj režisér zahranično-domáci, a síce Vojtěch Jasný. Okrem toho, že sa na festivale dali vidieť jeho filmy (sám som mal možnosť vidieť „audiovizuálnu báseň“ Stromy, ptáky a lidé), bol Jasný aj jedným z členov poroty súťaže Česká radost (ktorej víťazom sa stalo 6 tvorcov so svojimi filmami, pričom tento verdikt sa ukázal ako výrazne diskutabilný).

Dramaturgia Jihlavy sa však netočila iba okolo festivalových hostí. Zbytok programu bol vyplnený naozaj kvalitne. Dokumenty Jean-Luc Godarda boli síce tiež výrazne politicky angažované a miestami skrz tento moment aj zdĺhavé až nudné (česť výnimkám), avšak možnosť vidieť aj takúto súčasť kinematografie na veľkom plátne sa nenaskytne každý deň. Ďalším (vari stráviteľnejším pre širšie publikum) tvorcom, ktorého filmy sa vyskytli v programe bol americký avantgardista Bruce Conner a jeho found-footagové diela. Tvorbu tohto u nás pomerne neznámeho tvorcu predstavil lektorskými úvodmi William Wees, filmový teoretik a pedagóg, zaoberajúci sa tvorbou avantgardných filmárov a jedným z nich je v jeho prípade aj Bruce Conner.

Aj festival takých rozmerov a takej úrovne (medzinárodnej), akým je Jihlava, sa nevyhne určitým technickým či realizačným ťažkostiam. Pri niektorých projekciách došlo k technickým poruchám, prípadne sa občas menili miesta jednotlivých projekcií či sa presúvali v rámci časového harmonogramu. Napriek všetkým týmto drobným chybičkám krásy, festival si stále udržal vysoko nastavenú latku počas celej doby svojho trvania.

Súčasťou festivalu bolo aj takzvané East European Forum, na ktorom sa mohli filmoví tvorcovia stretnúť s producentmi zastupujúcimi rôzne krajiny a mohli bojovať o zahraničné granty na svoje filmy. Aj toto je jedna z podôb Jihlavského festivalu. Vytváranie vlastnej tváre orientovanej na stranu dokumentu vytvára rozhodne priestor pre realizáciu zaujímavých projektov, ako aj možnosť raz do roka stretnúť sa so zaujímavými ľuďmi a vidieť mnoho dokumentov na veľkom plátne. Z určitého uhla pohľadu sa dá povedať, že Jihlavský festival začína tam, kde ostatné končia: úmyslom jeho organizátorov nie je len odprezentovať niekoľko desiatok dokumentov, ale vytvoriť v našej lokalite kontinuálne fungujúce fórum zamerané na prezentáciu a tvorbu dokumentárnych filmov. A kto v Jihlave bol, snáď organizátorom odpustil zopár chybičiek, ktorým sa nevyhli.

Ak teda máte chuť vidieť dokumenty na veľkom plátne, rozprávať o nich (aj s ich tvorcami), či sa zúčastniť rôznych panelových diskusií, prípadne sa pokúsiť o získanie zahraničného grantu na svoj dokumentárny projekt, Jihlavský festival je ten správny priestor pre vás a je vám otvorený aj na budúci rok, konkrétne v termíne 24. – 29. 10. 2006

Na záver už len zoznam ocenení:

Súťaž Mezi moři:

(Zloženie poroty: Štěpán Benda, Jean-Pierre Gorin, Angus Reid, Jean-Pierre Rhem, Terez Vince a William Wees)

Hlavná cena: Csigavár (Hlemýždí pevnost, r.: Desző Zsigismond)

Zvláštne uznanie: Darwin´s Nightmare (Darwinova noční můra, r. Hubert Sauper)

Súťaž Česká radost:

(Zloženie poroty: Vojtěch Jasný, Vít Klusák, Petr Král, Filip Remunda, Martin Ryšavý a Veronika Reynková)

ocenených 6 filmov:

Vierka (Miroslav Janek)

Návrat Jana z pařížského exilu do Prahy v létě 2003, S Janem na Sicílii v létě 2004 (Kateřina Krusová)

Soukromé století: Král Velichovek, Tatíček a Lili Marlén (Jan Šikl)

Manželské etudy po 20 letech: Ivana a Václav (Helena Třeštíková)

Prodáno (Lucie Králová)

Zdroj (Martin Mareček)

(Poznámka: film Zdroj Martina Marečka si z Jihlavy odniesol aj cenu divákov)

Za prínos svetovej kinematografii si ocenenie vyslúžila Naomi Kawase.