NÁVRATY: TRI DCÉRY

Ako už bolo povedané, dcéry ako mladučké prinútil otec vstúpiť do kláštora. Najstaršia,  Marka, z kláštora odišla, vydala sa, pracuje na družstve. Otcovi však nemôže pomôcť. On je kulak, ona bývalá mníška. Navyše, sama mu nevie odpustiť, ako jej pokazil život – keď odišla z kláštora, bola už príliš stará na vlastné deti. Teraz, keď sa vydala je „len“ za macochu. Prostredná, Zuzka, ostala rádovou sestričkou v nemocnici – ústave pre postihnutých, pravdepodobne i vojnou dokaličených. Ani ona nemôže otcovi poskytnúť prístrešie.
     
Kladnej odpovede sa dočká od najmladšej, Terézie – sestry Klemencie. Klemencii je zároveň spomedzi troch sestier venovaný najväčší priestor. /Klemencia pochádza z lat. clemens = láskavý, prívetivý/ Je totiž príslušníčkou „kláštornej čaty“ – malej skupinky mníšok, ktoré boli vysťahované z kláštora na družstvo, kde sa zapojili do jeho prác. Matka predstavená, v snahe zachovať celistvosť skupinky a tiež zamedziť akémukoľvek ďalšiemu sťahovaniu mníšok, poverí Klemenciu pozitívnym vplývaním na kádrovníka – stane sa reprezentantkou kláštora.
     
Samotná kláštorná komunita predstavuje čosi ako „neprirodzený kolektív“ pre entuziastických súdruhov z družstva. Z pohľadu diváka je pendantom kolektívu predstavujúceho budovateľov socializmu, čelných predstaviteľov družstva. Bednár s Uhrom však neuprednostňujú ani jeden z táborov. Je zaujímavé sledovať konania postáv, ale aj formálne vyjadrenie (zobrazovanie) táborov: budovatelia socializmu sú ladení do rozprávky a sestry, patrične, biblicky („zvádzanie Evy“, „kameňovanie Márie Magdalény“, „Izraeliti v Egypte“, „zmŕtvychvstanie Krista“..). Na prvý pohľad by sa zdalo, že mníšky sú predsa len favorizované – sú zobrazené triezvo, ako kolektív snažiaci sa zachovať si svoju identitu v nových podmienkach. No už to, že abatiša požiada Klemenciu o vplývanie na kádrovníka naznačuje, že ani ony nemajú úplne čisté ruky. Predstaviteľka abatiše, Stanislava Strobachová, je navyše prototypom prísnej mníšky – predstavenej s tvrdou tvárou, ktorú je spočiatku možné vnímať ako autoritu, no postupne nadobúda na negatívnych rozmeroch. Asi od polovice filmu sa totiž dostávajú do priamej konfrontácie rétorické prejavy sestry predstavenej, ako je nutné udržať a posilniť seba a nedovoliť „protivníkovi“ aby ich vzťahy naštiepil, s prejavmi zo schôdzí funkcionárov o potrebe posilňovať vlastný kolektív a nedovoliť „kláštornej čate“ osamote praktikovať a učiť nevedno čo. Oba systémy fungovania sú v celej svojej kráse rovnako rigidné a rigorózne; len stoja na opačných stranách politického spektra. Čokoľvek obdobné, resp. rovnaké, čo (u)robí druhá strana, je neprijateľné. (doslovne podľa hesla: keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.) Navyše, aby toho nebolo málo obe strany si spomedzi seba vyvolia obetného baránka zodpovedného za všetky negatívne dopady na to či ono spoločenstvo. Zatiaľ čo výber sestry predstavenej je zastretý dobrým úmyslom zachovať celistvosť, straníci otvorene priznávajú, že súdruha Demka urobia zodpovedným za všetky problémy, ktoré s kláštornou čatou majú a ešte len mať budú.

Reprezentanti budovateľskej triedy sú zastúpení najmä trojicou dedinských strýcov, ktorí možno vedia čo – to o gazdovaní, ale o vedení družstva sa cítia neveľmi isto. Ďalej je to súdruh kádrovník a súdruh Demko. Konanie budovateľov je ovplyvňované úvahami o tom „čo na vec povedia tí hore“, ale aj potrebou dokončiť žatvu a usporiadať zábavu. To ale nič nemení na fakte, že sú v pozícii tých mocných, tých, ktorí rozhodujú o osudoch ľudí. Na rozdiel od vznešene pôsobiacej sestry predstavenej pôsobia komicky. Jednak svojím výzorom rozprávkových ujkov, jednak absurditou konania. Absurditou pritom myslíme konanie na základe nejakej myšlienky bez toho/a miesto toho/, aby sa o tomto konaní vopred uvažovalo. Už samotné špekulovanie, kam presťahovať mníšky, výmena drevených priční za spružinové (tiež drevené dosky sú potrebné na stoly), blamážou končiaci nákup látky na nové, neuniformné šaty pre mníšky reflektujú komicko-smutnú tvár doby. Všetko vykonávajú v mene dobra – len chcú, aby sa úbohé mníšky stali plnohodnotnými občiankami. Zabúdajú však pritom, kam vedie cesta dláždená dobrými úmyslami. Za seba hovoriace je aj vyhováranie sa na abstraktné faktory „oni“, „nie sú ľudia“, „nie je tovar“ (predstavitelia ústrednej štátnej moci sú označovaní ukazovacími zámenami). V každom prípade je im jasné, že sa s nimi (mníškami) nesmú dlho zahrávať,  nakoľko majú s nimi vlastné skúsenosti: tí sa s nimi nepárali a kuchajú a podrývajú ešte aj teraz. Vzťah ku „kláštornej čate“ je na druhej strane určovaný aj potrebou dokončiť žatvu a mníšky sú disciplinované a pracovité. /Minimálne v dvoch scénach „vymenia“ mníšky SZM – Demko ponúkne Klemencii odvoz, pričom mladú dámu pošle peši; mníšky nakladajú na nákladiak a v pozadí prechádzajú z poľa idúce mládežníčky./
     
Zaujímavou postavou na strane družstva je aj Jano Hop! Pomocník, tak trochu miestny blázon, ktorý svoje meno získal vďaka zvyku vyskočiť, keď ho niekto osloví. Jeho postava slúži ako kondenzácia našich budovateľov – vyskočí, keď mu zavelia, urobí, čo mu prikážu, na nič sa nepýta, nič ho netrápi. V tomto smere je výrečná scéna, kedy sa súdruhovia odporúčajú na pána predsedu a v obraze si povyskočí Jano Hop!. Až po švenku sa dostávame k predsedovi.  Jano dokáže existovať a byť akceptovaný oboma svetmi – klerikálnym (kláštorným) i svetským (straníckym). V jednej z úvodných scén pije vajíčka (pôvodne 4) priamo vybrané z hniezda, pohvizdujúc si „tú jeho“ – baladu o troch dcérach. Stáva sa tak tichým pozorovateľom a pre baladu aj akýmsi rozprávačom tak, ako ním býva gašparko v bábkovom divadle.
     
Súdruh Demko, miestny odborník na ženské kolektívy s úprimnou radosťou pomáha a radí sestre Klemencii, keďže za to očakáva protislužby. Súčasne prichádza s „kreatívnymi“ nápadmi pre súdruhov budovateľov. Aj napriek tomu, že jeho úmysly smerujú k prilepšeniu výlučne vlastného životného prostredia, dostáva sa prístupom kolektívov na oboch stranách na úroveň Klemencie – ako už bolo povedané, je a bude zodpovedný za všetky problémy s „kláštornou čatou“. Stáva sa ale tiež „vyslancom“ snažiacim sa Klemenciu získať na svoju stranu – akýmsi diablom pokušiteľom. Jeho „triky“ sú v konečnom dôsledku účinné – na oslave po žatve vyzve sestru Klemenciu tancovať. Ona, v obave, že by vyzradil ukrývaného otca, prijme. Víťazný krok Uher podporil kompozíciou postáv: do prvého plánu umiestnil vyplašenú Klemenciu, do druhého nesúhlasne zazerajúcu matku predstavenú. Medzi ne zľava vchádza do záberu Demko. Navyše, pri tanci strhne Klemencii čepiec.
     
Sestra Klemencia sa tým, že bola vyvolená spomedzi všetkých mníšok, dostala do nazávidenia hodnej pozície. Sama sa ako cudná zvodkyňa cítila nepríjemne. Nadbieha jej súdruh Demko – najvýraznejšie v scéne večernej schôdzky, elegantne sa obtáčajúc okolo stromov ako had. Klemencia však verí v zmysel rádu, zžila sa s ním a matku predstavenú rešpektuje a verí jej. Z pohľadu mníšok pričastý kontakt so svetským láka Klemenciu, začínajú šíriť klebety o jej možných hriechoch. Pritom Klemencia by najradšej, pri dodržaní kláštorného poriadku, vyhovela všetkým. Aby splnila príkaz matky predstavenej, doslova slúži – obsluhuje súdruhov pri „schôdzi“. Ako jediná z troch dcér sa ujíma svojho otca, potajme ho ubytuje na družstve a nosí mu i jedlo. Snaží sa vyhovieť Bohu, strane i pomôcť vlastnej rodine. Keď ju napokon sestra predstavená obviní zo zrady a súdruhovia odmietnu pomoc prisľúbenú Klemencii kádrovníkom (čím naplnia obavu najstaršej zo sestier – bývalá mníška a otec kádrovník), ostáva jej jedine otec, ktorý sám potrebuje jej pomoc. Ako jediná z postáv koná v mene dobra dobro, kŕmi funkcionárov rovnako ako aj strážnych psov, a „odmenou“ je jej vyhnanstvo. Z vyvolenej ovečky sa stáva prašivá ovca. Pre vôľu pomôcť otcovi – kulakovi opúšťa spoločenstvo mníšok, no nemá kam ísť, pretože kulak a bývalá mníška nemajú moc miesta ani v svetskom režime fungovania.
     
Bednár s Uhrom rozvinuli rozprávanie v relatívne úzkom časovom rozpätí niekoľkých týždňov trvania žatvy, ale reflektuje oveľa širší rámec niekoľkých rokov. Pre rozvinutie jednotlivých línií a motívov sú využité všetky možné prostriedky filmového rozprávania – postavy, dialógy, obrazové kompozície vrátane ich symbolickej skladby, strih, hudobnú zložku – najmä samotnú „titulnú pieseň“. Videný časový rámec je následkom minulých dejov, ktoré sú vo filme priamo alebo nepriamo reflektované. Začnime (opäť) líniou gazdu Majdu. Jeho rozhodnutie poslať dcéry do kláštora bolo motivované túžbou zachovať pôdu a majetky v celku, aby ich bez vyčlenenia prípadného vena mohol nadobudnúť syn Jozef. Následkom toho boli poznačené nielen životy jeho dcér, ale aj jeho vlastný – po vojne mu pôdu zabrali do družstva. Nástupom komunistov k moci sa aj on, aj dcéry stali osobami s vadou v kádrovom posudku. Na druhej strane, ani klérus nie je v rámci dejín Slovenska bez šrámu. Film to reflektuje v postoji súdruhov – v už spomenutej replike o „vlastných skúsenostiach s klérom“. Máme tu teda pravdepodobne medzivojnové obdobie, a isto obdobie 2. svetovej vojny a koniec 40. rokov (resp. prelom 40. a 50. rokov) 20. storočia.

Pri komponovaní záberov je v potrebné brať do úvahy aj Somolányiho preferencie dlhých a viacplánových záberov s možnosťou vnútrozáberového strihu, ako aj jeho oko pre presné rámovanie. Markantné je to najmä pri snímaní otca odmietnutého Markou – v druhom pláne za stenou cez okienko pôsobí viac ako zavesená fotografia alebo pri rozhovore s Klemenciou, kedy obaja stoja v bráne. Sestra predstavená a „kláštorná čata“ sú snímané s úctou, statickejšie zábery sú komponované do obrazu (plátna)./sestra predstavená v štýle vermeerovskej busty, usporiadanie mníšok v štýle: delacroixovho obrazu „Sloboda vedie ľud na barikádach“, „kaplnkové“ priestory karantény/ Často pritom cituje, resp. parafrázuje biblické výjavy, resp. obrazy inšpirované bibliou. Ako príklad môže slúžiť proces šitia šiat, kedy sestra predstavená zaujíma postoj ako Kristus v deň zmŕtvychvstania /zaujímavá je tiež paralela so sochou štátnika v Panne zázračnici/; zaháňanie Klemencie odkazuje na zaháňanie Márie Magdalény. Vnútrozáberový strih vynikne nielen v obrazoch družstva – dvora, podlubí, maštali – pri prechodoch z a do uzavretého priestoru, ale aj pri výlučnom snímaní v interiéri – schôdza, resp. pri báznivých pohľadov do okien soka.
     
Tri dcéry sú vďačnou pôdou pre využitie rôznych figúr – či už v obraze a/alebo dialógu, ale aj dvojzmyslov (kláštor presunieme do karantény). V rámci nich sa, aj napriek postojom predstaviteľov oboch strán, prelína svetské a sväté, akcentuje sa absurdnosť striktného pridržiavania sa zásad na oboch stranách (na slávnosti si babička uctí sestru predstavenú; manželka jedného z funkcionárov sa pýta ich dieťaťa, či sa už pomodlilo). Zaujímavá je paralela (metafora) so psami a ich menami: zatiaľ čo pes je na svoje meno zvyknutý, nech je akokoľvek zvláštne, mníšky by sa mali prinavrátiť k pôvodným. Súčasne zastávajú viaceré reprezentačné funkcie: sú jednak tými, čo brešú (a nedajú spať) družstevníkom, ale aj tými, ktoré si žrádlo vezmú len od dobrého človeka. Jednotlivé spôsoby čítania zobrazeného dostávajú iný význam v jednotlivých rovinách – či sú dané do súvisu s kláštorom, družstvom, súkromným vzťahom.
     
Hoci som si vedomá, že tento text neobsiahol spôsob, akým štvorica Bednár-Uher-Szomolányi-Zeljenka uchopili tému situácie po 2. svetovej vojne v Československu, verím, že poskytol aspoň podnety pre spôsoby, ktorými Tri dcéry pozerať a čítať. Pre podrobnejšie rozpísanie by bol vhodný väčší priestor, nakoľko film obsahuje viacero naračných rovín, ale aj významových, na vyjadrenie ktorých využíva všetky prostriedky použiteľné pre filmové rozprávanie. Pri istej miere tolerancie (a novinárskeho prístupu) môžeme naratívno-formálnu štruktúru označiť za mix Organu (nazeranie na dejinné cez rodinné vzťahy a spätne, juxtapozícia svetského a religiózneho) odľahčeného formálnou hravosťou a trochu rozprávkovosťou Panny zázračnice. Koniec-koncov sú Tri dcéry pokladané za zavŕšenie pomyslenej trilógie: Organ – 2.svetová vojna, Panna zázračnica – koniec vojny, Tri dcéry – po 2. svetovej vojne.
     

Tri dcéry (SR, 1967, 94 min.)
Réžia: Štefan Uher. Námet: Alfonz Bednár. Scenár: Alfonz Bednár. Kamera: Stanislav Szomolányi. Hudba: Ilja Zeljenka. Hrajú: Alžbeta Štrkulová, Stanislava Strobachová, Alžbeta Bárthová-Pietrová, Ivan Rajniak, Hana Slivková, Mária Sykorová, Jozef Čierny