KULT: MONTY PYTHON'S MEANING OF LIFE

Čo je zmysel života? Existuje vôbec nejaký? Riadi naše životy Boh, alebo sme iba zbytočne zložitá chemická zlúčeniny vydaná napospas záhadnému vesmíru? Všetky dôležité otázky, priam bazálne a banálne otázky ohľadom existencie a jej princípov nastolí hneď titulná pieseň. Pieseň tiež sľubuje, že všetky odpovede sa počas večera (teda počas sledovania filmu) divák dozvie. Dozvie sa ich naozaj? Skôr, ako sa pustíme do samotného „Zmyslu života“ nemôžeme opomenúť „The Crimson Permanent Assurance“, 16minútový predfilm, ktorý zrežíroval Gilliam a ktorý hrá kľúčovú úlohu v hlavnom filme. Po tom, čo sa dozvedáme, že moderné teórie o tvare sveta zlyhali a pravdu mali predsa len pravekí laici, tvrdiaci, že svet je doska, čo nadznačí akýsi kľúč, s ktorým musíme pristupovať k celému Pythonovskému výkladu zmyslu života, sme pripravení na „skutočnú“ pravdu ohľadom základných vecí v živote.

V siedmich kapitolách (pričom prvá má časti I. a II. a šiesta časti A, B) Monty Pythoni svojou osvedčenou formou a pre nich typickým humorom vybrúseným v niektorých momentoch až na maximálnu únosnú hranicu rozoberajú celý ľudský život – od narodenia, cez školské časy, vojnu, vzťahy až po smrť. Na rozdiel od „Svätého grálu“ a „Života Briana“ nemá „Zmysel života“ základný dej ani hlavného hrdinu, s ktorým by sa divák stotožnil. Zjednocujúcim faktorom, stmeľujúcim jednotlivé kapitoly dokopy, je okrem samotného hľadania „zmyslu života“ aj šestica akváriových rybičiek s hlavami šiestich monty pythonov, ktoré film otvárajú a z ktorých perspektívy sa na celé hľadanie pozeráme. Zmysel ľudského života vlastne hľadajú ryby, ktoré sa na to odhodlali po zistení, že jednu z nich práve skonzumovali (akvárium sa totiž nachádza v nóbl reštaurácii). Epizodický charakter dovoľuje autorom podobne ako v rovnako koncipovanom 40dielnom seriáli „Flying Circus“ pomocou jednotlivých skečov pristupovať k témam voľnejšie a pustiť svoju divokú predstavivosť za hranice bežného filmového rozprávania (čo dokazuje napríklad vsuvka „Find the fish“). Pythoni si berú na mušku svoje kmeňové a osvedčené témy ako náboženstvo, školstvo, súdnictvo, televíziu, lekárske prostredie, sex. „Meaning of Life“ je však prekvapivo aktuálny film, ktorý má navyše jednu tému prítomnú (niekde viac, niekde menej a niekde veľmi silne) počas celého filmu. Je to téma konzumu. Hneď na začiatku sa dozvedáme, že jeden z rozprávačov filmu (rybka) je skonzumovaný a keď sa zvyšné ryby pozerajú na konzumenta v reštaurácii, pozerajú sa priamo na diváka. Po úvodnej piesni sa staneme svedkami pôrodu, pri ktorom nie je dôležité dieťa ani rodičia, ale všetka tá drahá technika, ktorá častokrát nerobí nič, iba ak „ping!“. Podľa slov samotných doktorov ani pôrod nie viac braný ako „miracle of birth“ (ako hlása titulok kapitoly) ale ako choroba, keď pacientke hovoria – nebojte sa, o chvíľu vás vyliečime, a tiež keď vysvetľujú riaditeľovi nemocnice, čo vlastne pôrod znamená, riaditeľ s úžasom povie: „úžasné, čo všetko dnes už medicína dokáže!“

Aj v ďalších kapitolách predkladajú dnes až mrazivý pohľad na už vtedy začínajúcu a stále sa stupňujúcu problematiku konzumu. Najlepšie scény sú legendárny skeč s Mr. Kreotzotom, ktorý sa prežerie do prasknutia, scéna, keď si v reštaurácii starý manželský pár objedná „konverzáciu na tému filozofia“ alebo scénka „živí darcovia orgánov.“ Originálne a vtipne nám vlastne Pythoni servírujú obraz spoločnosti, ktorá povrchne konzumuje všetko, čo sa ešte konzumovať dá („I never knew that Schopenhauer was a philosopher.“ „Yes, He's the one that begins with an S.“), ktorá nejde hlbšie ako pár centimetrov pod povrch, ktorú zďaleka nezaujíma zmysel života. Z tohto hľadiska samotné hľadanie zmyslu života vo svete, kde zmysel života nikoho (okrem tých rýb) nezaujíma, vyznieva paradoxne. Diváci oveľa radšej hľadajú „rybu“ v bizarnom intermezze v strede filmu. Kričia „Pozri sa mu do chobota, prezrite skrinky, má ju v rukáve!“ namiesto toho, aby zistili, že ryba je ukrytá za plátnom – je rozprávačom príbehu. V scéne z bojiska vojakom oveľa viac ako na vlastných životoch záleží na koláči a hodinkách, ktoré kúpili svojmu veliteľovi. Aj odhryznutá noha Britského dôstojníka je braná ako uhryznutie, žiadna strata. Ak sledujeme scénu v nóbl reštaurácii, kde medzi samými zazobanými hosťami tróni klavirista, hrajúci svoj najnovší kúsok plný chlípnych a vulgárnych slov (celý text je o penise), na myseľ nám prijme snaha dnešného umenia šokovať, byť silou mocou kontroverzným a latentné prijímanie hocičoho, čo je šikovne odprezentované ako umenie. Najvýstižnejšie to pomenuje sám tlstý Mr. Kreotzot, ktorý si objedná tie najvyberanejšie lahôdky a dá si ich podávať všetky zmiešané vo vedre. Ak konzumujeme takýmto spôsobom, je vylúčené, aby sme sa z toho skôr či neskôr nepovracali (poprípade neexplodovali). Až pri spätnom interpretovaní niektorých momentov filmu si človek uvedomí skutočnú genialitu skupiny Monty Python, ktorí boli nielen bezkonkurenční humoristi a originálni zabávači, ale aj nekompromisní kritici.

Aj miestami prvoplánovo vyzerajúca kritika takých opôr spoločnosti akými sú náboženstvo („Every Sperm Is Sacred“) alebo školstvo (scéna, kde učiteľ povie len tak mimochodom jednému zo žiakov, že jeho matka umrela) je pri pozornom vnímaní oveľa hlbšia. Navyše svoj kabaretný ohňostroj skečov a scénok nám päť britov a jeden „ukecaný“ Američan predvázdajú s takou dávkou originality, že človek pri prvom sledovaní stihne odvnímať celú plejádu postavičiek a „fígľov“ a až pri druhom pozretí si začne uvedomovať tú druhú, mrazivejšiu stránku filmu. Pritom je tento film, odhliadnuc od drsnej kritiky spoločnosti a jej základov, odtabuizovávania niektorých ešte neodtabuizovaných konvencií a občas hrubozrného humoru (ktorý si dokážu naplno vychutnať len naozaj skalní fanúšikovia MP) stále nevšednou komédiou plnou (ba až preplnenou) inteligentného humoru a slovných hračiek, ktoré pre nás vytvorili ľudia so zrejme najlepším zmyslom pre humor v celom 20. storočí. (Moja obľúbená je scénka, keď učiteľ ukazuje študentom pohlavný styk za pomoci svojej ženy, a keďže predohru mali na minulej hodine, opýta sa manželky: „Nevadí, ak predohru preskočíme, zlatko?“)