|
ROZHOVOR NIELEN S VÍŤAZOM MFF 2006 |
ROZHOVOR NIELEN S VÍŤAZOM MFF 2006 |
Royston Tan (1976, Singapur) už vyše desať rokov nakrúca krátke a dokumentárne filmy. V roku 2001 bol ocenený cenou „Ázijský režisér roka“ a o rok neskôr ho Singapurská národná umelecká rada zvolila za „Mladého umelca roka“. Jeho hraný debut napriek zásahom cenzúry získal na festivale v Singapure Cenu NETPAC (najlepší ázijský film). Na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava 2006 prišiel ukázať svoju najnovšiu snímku 4:30.
Je to príbeh neobyčajného vzťahu medzi čínskym chlapcom a mladým kórejským mužom. Skôr osamelosť než priateľstvo spája 11-ročného Xiao Wu s tridsiatnikom Jungom. Jedného dňa je táto rutina narušená príchodom nájomníka, ktorého sužuje neznámy žiaľ. Ich cesty sa prekrížia len v jedinom okamihu. Chlapec, túžiaci po ľudskom kontakte, sa pokúša všetkými možnými spôsobmi o spojenie cez fyzické a metaforické bariéry, v čase na prelome noci a dňa.
|
Práve sa skončil záverečný ceremoniál. Ako sa cítiš po odovzdaní víťaznej ceny pre najlepší film?
Bol to prekrásny večer a nádherná skúsenosť. Som veľmi rád, že som mal tu česť a mohol sa tu osobne zúčastniť a samozrejme som veľmi rád, že som vyhral. Som potešený, ale aj príjemne prekvapený, pretože som to vôbec neočakával.
Na čo si chcel vo filme poukázať?
Je to príbeh o okamihu, ktorý sa chlapec pokúsi udržať a uniknúť z reality. Mojím zámerom bolo ukázať, že osamelosť je univerzálna, preto som zvolil tak málo dialógov. Emócie hrdinov sú podané v jazyku tela, napríklad očí a v mimike tváre, alebo v pohyboch rúk. Toto otvára väčší priestor významu filmu aj pre divákov.
Aký je tvoj plán do budúcnosti? Máš už námet na nejaký ďalší film?
Ak mám povedať pravdu, tak aj áno. Zajtra odlietam naspäť do Singapuru na tlačovú konferenciu ohľadom môjho najnovšieho filmu, ktorý bude mať prvky hudobnej prezentácie.
Nakrútil si už veľmi veľa dokumentárnych i hraných filmov. Máš nejakú predstavu, že by v tvojom filme mohli hrať aj známe hollywoodske hviezdy? Koho by si chcel vo svojom filme najradšej režírovať?
Určite by to bol Jack Nicholson. Mám rád jeho charakter, postavy. Je to neobyčajne skvelý herec a urobím maximum práce, aby som s ním niekedy mohol pracovať. Teda aspoň dúfam (smiech...)
V Bratislave si len jeden deň. Ako na teba zapôsobilo hlavné mesto spolu s nádychom prestížneho filmového festivalu?
Bratislava je veľmi krásne mesto a sú tu vynikajúci ľudia, ktorí sa za ten jeden deň o mňa postarali a spríjemnili mi chvíle. Za to im ďakujem a rozhodne sa na Slovensko vrátim, možno nakrútiť aj nejaký film...
Máš na svojom konte veľa filmov s rôznym tematickým prednesom. Chcel by si nakrútiť niečo, čo si ešte neurobil?
Áno, budeš sa čudovať, ale chcel by som nakrútiť pornofilm. Nechcel by som nakrútiť len nejaký film o sexe, ale film, ktorý by hlavne hovoril o láske. Moja predstava spočíva v psychickej, ale aj umeleckej kráse, ktorú by som chcel odprezentovať. To je pre moju inšpiráciu v tomto smere veľmi dôležité.
Zatiaľ si nakrúcal len na území svojej krajiny. Máš sen navštíviť nejakú inú krajinu za účelom nakrúcania?
Veľmi rád by som chcel nakrúcať v Nemecku alebo Poľsku, pretože tieto krajiny ma veľmi lákajú a skrývajú v sebe ešte veľa nepoznaného, čo by som chcel následne poukázať vo svojom filme.
Je o tebe známe, že rád spíš. Je to pravda?
Áno a až príliš. Keď nakrútim nejaký film a trvá to dlho, po jeho skončení mám taký týždeň, kedy spím aj 19 hodín denne. Istým spôsobom ma to upokojuje a dáva mi to silu do ďalšej tvorivej práce.
Kde berieš inšpiráciu na témy svojich filmov?
Je to veľmi rôznorodé. Nemávam nejaké rituály, aby som niečo dokázal nakrútiť, niekedy mi jednoducho stačí prečítať dobrú knihu, alebo sa zviesť metrom plných ľudí a námet je na svete (smiech...)
Čo by si odkázal bratislavčanom a Slovensku?
Chcel by som ich všetkých pozdraviť a poďakovať im za starostlivosť počas festivalu. Rozhodne sa sem plánujem vrátiť...
|
Rozhovor s Janom Třískom
„Myslím, že som celý život pokorný človek“.
Jeho herecký talent objavili Karel Höger a Otomar Krejča, ktorí mu po absolvovaní DAMU ponúkli angažmán v Národnom divadle. „Bol som hlúpy a drzý mladík“, spomína na svoje začiatky. Práve pod Krejčovým vedením sa z neho stal jeden z najvýraznejších hercov 60.rokov a už vtedy patril medzi vysoko hodnotiacich hercov. Po napätých spoločenských udalostiach sa však rozhodol emigrovať do USA, kde sa ako herec ihneď uplatnil. Už za pár mesiacov pobytu hral v New Yorku v divadelnej adaptácii Majster a Margaréta. V jeho začiatkoch mu v Amerike pomáhala legenda českej kinematografie Jiří Voskovec. Na svojom konte má tento veľmi príjemný, charizmatický človek niekoľko významných filmových či divadelných rolí ako Obecná škola, Lid versus Larry Flint, Želary, Jedna ruka netleská, Horem pádem, Šílení či Rómeo a Júlia, Višňový sad, Král Lear. Práve pri príležitosti 8.ročníka Medzinárodného filmového festivalu Bratislava 2006 sa mu dostalo veľkého ohodnotenia ako hlavného festivalového hosťa. Spolu s týmto uznaním mu bola z rúk prezidenta festivalu Milana Kňažka predložená cena za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii.
V ťažkých časoch ste opustili svoju krajinu a zamierili ste do Ameriky. Žijete tam už vyše 35 rokov, zmenila Vás táto krajina v niečom?
Áno samozrejme. Cítim sa byť Američanom a čo je hlavné, Amerika je ako stav myslenia. Prisťahovalci sú vítaní s otvorenou náručou v momente, keď je im najhoršie. Za to som Amerike povďačný, pretože ona zo mňa urobila to, čo som teraz.
Máte na svojom konte viacero významných filmov. Čo Vás prvé upúta resp. presvedčí o akceptovaní danej úlohy vo filme, či divadle?
Najdôležitejší je samozrejme scenár, ten príbeh je to najdôležitejšie. Ak to zaujme divákov, je to prvý úspech k jeho úspešnej adaptácii. Pre herca je takisto veľmi dôležitá aj stránka charakteru úlohy...
Podľa čoho sa teda vlastne rozhodujete o prijatí úlohy?
Rozhodnutia sú pekné, hlavne keď máte z čoho vyberať. Keď máte veľa scenárov a ponúk od režisérov, tak sa vyberá omnoho ľahšie, ako keď ich máte málo alebo je len jedna. A máte ponuku len jednu, to vaše rozhodnutie je 50:50. Buď ju vezmete alebo nie. A potom už záleží iba na vašom vkuse a chuti, či to chcete robiť alebo nie. Ale v zásade je to najdôležitejšie práve tá kvalita toho filmového či divadelného scenára.
Pripravujete sa v týchto dňoch na nejaký nový projekt v divadle či na filmovom plátne?
V pláne mám dve divadelné hry, na ktorých som už aj začal pracovať. Momentálne sa už učím texty k týmto hrám. Ide o Shakespearovu Búrku, ktorú budem hrať na letných shakespearovských hrách v Prahe, kde budem spolupracovať s mojím kamarátom Martinom Hubom, s ktorým som už spolupracoval na hre Kráľ Lear. Druhú hru pripravujem opäť v Prahe a to v divadle Na Jezerce, kde sme už začali skúšať jednu veľmi známu francúzsku hru Art (Umenie), ktorú bude režírovať Jan Hřebejk.
Kde sa Vám hrá lepšie? Na divadelnom javisku alebo pred filmovou kamerou?
Je mi to jedno, kde hrám. Pre mňa sú tieto dve média úplne rovnaké a nerobím medzi nimi žiadne rozdiely. Ja si myslím, že musíte mať nejakú profesionálnu zručnosť ako sa tváriť, keď je pred vami kamera alebo divadelné publikum, ale pri troške skúseností zistíte, že oboje si vyžaduje rovnakú intenzitu. Zistíte, že herectvo je len jedno. Média sa síce líšia, ale herectvo je v konečnom dôsledku stále len to jedno.
Počas svojej kariéry ste sa stretli s veľkými osobnosťami filmu. S kým sa Vám pracovalo najlepšie? Na koho máte pekné spomienky?
Ľudia sa v tejto práci nestretávajú preto, že je im spolu dobre, ale preto, pretože majú spoločný cieľ. Sú ako rodičia, ktorí sa musia starať o svoje dieťa, vychovávať ho a to je aj s filmom a vzťahmi okolo neho. Takže keď sa stretnete s režisérmi, hercami, musíte si uvedomiť jedno a to, že ste boli do tejto úlohy najatí odniekiaľ. Vám ide o to, aby ste do dielo profesionálne zahrali a nie aby ste spolu chodili na pivo (smiech...). Samozrejme, že je dobré, keď sa na „pľace“ stretnete so svojim kamarátom alebo známym, ale niekedy vznikajú aj napätia a o to je to potom ťažšie lepšie uhrať.
Každý sa Vás pýta na veľa otázok. Mňa by však zajímalo, ako vyzerá váš bežný deň?
Môj bežný deň? Ráno vstanem a idem behať. Robím si srandu, pretože mojej ženy sa vždy opýtam: Vieš prečo idem behať za tmy? Aby ma nikto nevidel, ako behám pomaly (smiech...). Ďalej si sadnem k počítaču a riadim svoj prácu. Počas celého dňa sa neskôr učím texty alebo odletím niekam filmovať. Takže môj typický deň je vlastne netypický. Jediné čo je na ňom rovnaké je to, že ráno behám a večer spím. Myslím, že som celý život pokorný, no nie?
