FESTIVALOVÉ ECHO

Ubehlo už zopár dní od posledného premietania na ôsmom Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave a nastal čas na celkové zhodnotenie. Aký bol tohtoročný festival? Bol lepší ako minuloročné festivaly, alebo naopak horší? Čo sa zmenilo za tých osem rokov existencie?

Nedávno skončený ročník ponúkol množstvo zaujímavých titulov, z ktorých si každý dokázal nájsť svoje. Celkovo bolo premietnutých 216 filmov z 54 krajín (14 slovenských). Hrané snímky tvorili väčšiu polovicu (presne 119). Na 263 projekciách sa zúčastnilo viac ako 23 tisíc divákov. Takže, čo sa týka diváckeho záujmu, žiadny zázrak sa nekonal a festival, aj napriek prijateľným cenám vstupeniek a zlacnením niektorých druhov akreditácii, nezaznamenal žiadny posun vpred. Celkový počet divákov znamená počet vybratých lístkov na predstavenie, teda nie presný počet ľudí, ktorí boli na predstaveniach. Osobne som mal pocit, že tohto festivalu sa zúčastnilo najmenší počet ľudí, za posledné tri roky. Konečné číslo ma osobne prekvapilo.

Po technickej stránke sa organizácia podujatia každoročne zlepšuje. Vydávanie akreditácii a takisto lístkov na jednotlivé projekcie prebiehalo bez menších problémov. Jediná komplikácia tak nastala až ku koncu festivalu, kedy prišla kontrola, ktorá zistila požičiavanie staničiek na osobné doklady (pri každom festivale sa o tom diskutovalo). Neviem aké konkrétne následky to malo pre organizátorov, avšak celý systém požičiavania sa zmenil takým spôsobom, že už aj tí, čo staničku nemali, boli viazaní kartičkou, ktorú dostávali pri vstupe do sály, aby ju po skončení projekcie mohli vrátiť. Čo sa týka samotných projekcií, tak všetky prebiehali približne v stanovenom čase a iba niekedy som zažil nejakú technickú poruchu počas projekcií. Celkovo môžem skonštatovať, že išlo o technicky vydarený filmový festival, aj keď mi osobne vadilo obmedzenie počtu filmov na jeden deň, na ktoré si jednotlivec mohol vybrať lístky. Okrem toho si ľudia nemohli v prvé dni festivalu vyberať lístky deň dopredu, čo sa našťastie o pár dní podarilo organizátorom zmeniť.

Medzinárodná súťaž prvých a druhých hraných filmov

Súťažná sekcia ponúkla 18 filmov a ako pred festivalom uviedol Peter Nágel (programový riaditeľ) „je to výber, reprezentujúci takmer to najlepšie, čo nateraz v kinematografii v kategórii mladého filmu vzniklo v priebehu posledného roka“. S týmto názorom môžem len súhlasiť. Kvalita súťažnej sekcie sa z roka na rok zvyšuje, čo vlastne odzrkadľuje pribúdanie mladých kvalitných filmárov a takisto to znamená aj prísľub do budúcnosti. Táto sekcia bola najsilnejšia za ostatných pár rokov. Za víťaza bol vyhlásený singapúrsko-japonský film 4:30. Režisér Royston Tan si osobne prevzal cenu z rúk českého herca Jana Třísku.

Celý film je postavený na jedenásťročnom čínskom chlapcovi, ktorý žije sám v opustenom dome. Sám napriek tomu, že tam býva aj mladý kórejský muž. 4:30 je čas, kedy sa chlapec vydáva do mužovej miestnosti spoznávať svojho spolubývajúceho, aby si našiel niekoho blízkeho. Netúži po priateľstve kvôli priateľstvu samotnému, ako skôr z dôvodu samoty. A o tom tento film je. O premýšľaní nad samotou, nad každodennou prázdnotou, o kontemplácii nad absenciou niečoho konkrétneho, niečoho podstatného pre náš život. Zároveň však je aj o hľadaní a túžbe vymaniť sa z neradostnej situácie. Absencia slov je nahradená „komunikáciou“ tiel; mimikou, malými, avšak nie bezvýznamnými gestami, vyjadrujúcimi všetky emócie. Skvelá atmosféra snímky je vytvorená na základe statických záberov, dobrom hereckom výkone malého chlapca a výtvarným kompozíciám. Myslím, že vyhral zaslúžene (môj tip od prvého dňa), aj keď niektorí namietali, že je z neho veľmi „cítiť“ Kim Ki-duka.

Zo súťažnej sekcie ma zaujali ešte dve snímky: Khadak a Zbohom, Falkenberg. Druhý menovaný mi v mnohom pripomenul filmy Gus Van Santa (aj keď, uvedomujem si, že takéto prirovnanie nie je až tak na mieste, pretože, čo sa týka vizualizácie, ťažko by sa táto snímka porovnávala práve so Santovými dielami). Zbohom, Falkenberg je o dospievajúcich kamarátoch, ktorých zastihneme práve v momente rozhodovania sa v otázke budúcnosti. Impresívny pohľad zobrazujúci každodennú všednosť, nešokuje pointou, ktorá je viac-menej od začiatku jasná. Prekvapí až zarážajúcou jednoduchosťou s takmer vyprázdnenou naráciou. Osobne mi to pripadalo ako filozofická esej či skôr úvaha o tom, prečo ďalej žiť, alebo, čo potrebuje mladý človek k naplneniu svojho života.

Belgicko, Nemecko, Holandsko sa spolupodieľalo na vytvorení filmu Khadak, zobrazujúcom pomalé zanikanie tradičného kočovného spôsobu života v Mongolsku, ktoré má na svedomí mongolská „vyššia moc“. Khadak režírovala dvojica dokumentaristov (Peter Brosens a Jessica Woodworth), ktorým sa podarilo vytvoriť výbornú fikciu. Pritom zanechali  prostredníctvom tohto filmu akési posolstvo a to, že každý človek má právo vybrať si svoje miesto na život, miesto, ktoré môže nazývať svojim domovom a nebude pritom stíhaní ani politickou ani inou mocou. Zaujímavým sa mi javilo predovšetkým vizuálne stvárnenie komparácie urbanistického a „prírodného“ spôsobu života.

Ostatné filmy
Pred začiatkom 8.MFF Bratislava 2006 sa ku mne dostalo niekoľko klamných informácií o filmoch, ktoré by mali byť premietnuté. Veľmi som sa potešil najmä informácii (aj, keď som ju bral s rezervou), že na festivale má byť projekcia Inland Empire Davida Lyncha a The Black Dahlia Briana De Palmu. Ani jeden, ani druhý sa nekonal. Našťastie sa bolo načo pozerať. Uvediem teraz zopár filmov, ktoré sa podľa môjho názoru oplatilo vidieť, napríklad aj preto, že sa na Slovensko asi nikdy nedostanú.

Shortbus (Shortbus, r. Cameron Mitchel, USA, 2006, 102 min.)
Film oslobodzujúci sexuálny život protagonistov od rôznych nánosov, ktoré sa mu pokúša vštiepiť pornografia. Veľmi provokujúca snímka prejavujúca sa navonok pornograficky; v skutočnom jadre však sledujeme veľmi emocionálne a smutné príbehy jednotlivých protagonistov, hľadajúcich životné šťastie, ktoré sa môže skrývať napríklad aj v dosiahnutí orgazmu. Shortbus jednoznačne láme hranice medzi umením a pornografiou a dokazuje, že zmysluplné využitie erotiky môže posúvať hranice filmu ďalej.

Osamelý Jim (Lonesome Jim, r. Steve Buscemi, USA, 2005, 95 min.)
„Stratený“ syn sa po určitom čase vracia ku svojej nudnej rodine, do ešte nudnejšieho mestečka, kde „zdochol pes“. Buscemimu sa podarilo vytvoriť príbeh muža veľmi pripomínajúceho  postavy zo stredného obdobia tvorby Jima Jarmuscha. Film je plný stratených existencií, ktoré nevedia, aký je zmysel ich života. V ich každodennosti kraľuje nuda a neschopnosť s ňou niečo spraviť. Z toho (aj keď sa to môže zdať divné) vzniká veľké množstvo (trpko)komických situácii. Aj napriek nie  veľmi vydarenému záveru, film príjemne prekvapí.

Miestnosť (Room, r. Kyle Henry, USA, 2005, 83 min.)
Príbeh ženy hľadajúcej tajomnú miestnosť skutočne šokuje každého, najmä svojim záverom. Hlavná postava vidí vo svojich snoch rôzne (svetlom) deformované obrazy. Neskôr ich začína vidieť aj v bdelom stave, avšak keď ich vidí, zakaždým omdlie. Rozhodne sa preto nasledovať svoje nutkanie a snaží sa hľadať obraz zo svojich predstáv. Postupom času zisťujeme, že ide o miestnosť.
Film je zaujímavý svojou temnou atmosférou a napätím, ktoré vyvoláva v každom divákovi. Ten je „ťahaný za nos“ od začiatku až do konca a záver si fakt nikto nedokáže ani len predstaviť.    

Ázijské filmy
Každoročne má na MFF v Bratislave zastúpenie aj ázijská kinematografia. Tento rok bolo vybraných viac ako desať filmov ázijskej proveniencie, z ktorých zhruba polovica predčila všetky ostatné snímky.

Vydedenci (Fong juk, r. Johnnie To, Hongkong, 2006, 100 min.)
Vrcholné dielo geniálneho Johnnie To. Macao 1998, chaos a korupcia vládne na každom kroku. Každý sa snaží získať čo najviac, kým sa všetko neocitne pod čínskou nadvládou. „Limonáda“ o mafiánoch z rôznych gangov, ktorých spája spoločná minulosť, s príchuťou porušenia mafiánskeho ortieľu, všetko dokopy premiešané s westernovými prvkami (a predovšetkým atmosférou), dochutené čiernym a miestami až absurdným humorom. (Nebudem vstupovať do Adrianových vôd a preto iba takto stručne)

Nechcem spať sám (Hei yan quan, r. Tsai Ming-liang, Tchajvan/Fr., 2006, 115 min.)
„Smutný príbeh štyroch osamelých ľudí, túžiacich po láske a porozumení.“ V podstate sa dá súhlasiť s uvedenou anotáciou, aj keď kto pozná Tsai Ming-liangove filmy tuší, že to nebude až také patetické ako to znie. Veľmi pomalé tempo filmu dáva vyniknúť obrazovej kompozícii. Divák má dostatočné množstvo času kontemplovať nad „filmovou akciou“, ako aj nad skutočným významom filmu. Táto snímka ponúka veľmi silný zážitok.

Čas (Shi gan, r. Kim Ki-duk, Južná Kórea, 2006, 96 min.)
Emocionálny príbeh o žiarlivej žene, ktorá sa pokúša zachrániť svoj vzťah k milovanej osobe tým, že podstúpi plastickú operáciu. Jej láska však nie je opätovaná, pretože muž nedokáže zabudnúť na milovanú osobu. Dej sa ďalej ešte viac zamotáva, pribúda plastických operácii a takisto sĺz. Každopádne Kim Ki-duk sa snaží zobraziť komplikovanosť lásky, ktorá môže nadobúdať veľa podôb. Niekedy je pekná, inokedy šialená a slepá. Možné posolstvo: Čas nemožno zastaviť zmenou identity. Nejde o žiadny „zázrak“ v autorovej tvorbe, ale badať v ňom aspoň minimálnu zmenu (už len to ako je ukecaný).

Apropo: Sklamaním pre mňa boli filmy známych režisérov, či už Woodyho Allena, Stevena Soderbergha alebo Roberta Altmana (česť jeho pamiatke).