VĎAKA STRACHU CÍTIM ŽIVOT

Študovali ste herectvo?

Zapísal som sa do divadelnej školy a po jej skončení som sa pokúšal nájsť si hereckú prácu. V škole som veľa získal, no s učením som nikdy neprestal. V podstate sa učím neustále. Ak mám povedať pravdu, nikdy som si nemyslel, že sa stanem medzinárodne známym hercom. Dúfal som, že budem divadelným hercom v Anglicku a o filme som na začiatku vôbec nerozmýšľal.

Ako sa stane neznámy divadelník medzinárodne uznávaným hercom?

Pracoval som v divadle na predmestí Londýna, až kým som si neuvedomil, že takto nikdy nebudem dostatočne zarábať na to, aby som mohol mať dom a rodinu. Uvedomil som si, že buď sa stanem úspešným divadelným hercom v londýnskom West End, alebo to skúsim vo filmoch. Vedel som, že dostať sa do filmu je skutočne náročné. Takže som začal chodiť na konkurzy a verte, prešiel som ich snáď všetky. Popritom som si zarábal upratovaním a tiež som sa ľuďom staral o záhrady. Robil som to len preto, aby som mohol platiť účty, no naďalej som skúšal šťastie na konkurzoch. Po čase som konečne dostal ponuku z divadla vo West End. Tam som sa trocha zviditeľnil a krátko nato som začal pracovať v televízii. Prvú malú filmovú úlohu som dostal vo filme Nijinski, ktorý režíroval Herbert Ross.

A potom prišli hviezdne úlohy...

Keď v roku 1981 režisér Karel Reisz plánoval nakrútiť film The French Lieutenant´s Woman, oslovil ma a ponúkol mi spoluprácu. Neskôr som začal hrať v úspešných televíznych seriáloch. Reisz obsadil do hlavnej úlohy americkú filmovú hviezdu Meryl Streepovú. Po jej boku som hral v tomto filme ako ešte neznámy herec. Na základe tohto úspechu som sa dostal aj do medzinárodného povedomia. Keďže v Anglicku je veľmi veľa dobrých hercov, získať medzinárodný úspech je veľmi náročné. Myslím, že k tomu mi pomohli tieto dva úspešné projekty. Jedným boli televízne seriály a tým druhým medzinárodne úspešný film. A práve to ma dostalo do medzinárodnej stratosféry, v ktorej som sa stal filmovou hviezdou.

Pomohli vám k filmovej kariére príbuzní či ľudia z blízkeho okolia?

Nemám žiadnych príbuzných, ktorí by boli úspešnými hercami ani umelcami. Mám len príbuzných, ktorí sa umelcami chceli stať, no nemohli si to dovoliť. Ľudia zo strednej vrstvy sa nestávali umelcami. Potrebovali si nájsť „skutočnú“ prácu. Byť umelcom bolo luxusom. Môj starý otec sa veľmi túžil venovať tesárčine, bol výborným tesárom, avšak potreboval uživiť celú rodinu, preto začal pracovať v banke, ale celý život to potom ľutoval. Aasi tak pred štyrmi generáciami som mal jedného predka, ktorý pracoval v divadle ako garderobier. Ale to je asi tak všetko.

Ako reagovali vaši rodičia, keď ste im povedali, že sa chcete stať hercom?

Matka bola nadšená, otec až tak nie. V našej rodine som bol druhým synom a môj starší brat neuspel a zlyhal. Takže čo sa týkalo mňa, keď som povedal, že sa chcem stať hercom a že toto je povolanie, ktoré chcem robiť, otec bol značne opatrný. Viete, životy hercov sú často hrozivé. Napriek tomu mi vtedy povedal: „Ak to neskúsiš, budeš to vždy ľutovať a vždy ma budeš odsudzovať za to, že si to neskúsil. Tak choď a skús to. A ak sa ti podarí dostať do divadelnej školy, zaplatím ti výdavky.“ Našťastie, ešte predtým, ako otec zomrel, som sa stal úspešným hercom, takže zažil moju kariéru a bol na mňa hrdý.

Úspešný príbeh. Ale mnoho ľudí má pocit, že sa im niečo také nikdy nepodarí...

Jednoducho treba chcieť. Myslím, že sme schopní úplne všetkého. Skutočne tomu verím. Jediné, čo treba urobiť, je presvedčiť samého seba, že na to máš. No keď si budeme neustále opakovať, že nie sme schopní, a hľadať rôzne výhovorky, tak to nezvládneme. Samozrejme, aj ja mám niekedy strach. Ale hlboko v srdci cítim, že život, ktorý žijeme, je len raz. A ak si človek jednoducho povie, že to nedokáže, že má strach, tak fajn – nechaj to tak, kašli na to, ale uvedom si, že táto šanca sa už nikdy nezopakuje. Ja však nechcem svoj život premárniť, chcem neustále skúšať, chcem riskovať a žiť s pocitom, že môžem zlyhať. Zbožňujem ten strach, pretože mi umožňuje cítiť život. Niekedy sám seba prekvapím a pomyslím si, ako som také niečo mohol zvládnuť.

Máte niekedy strach, že zlyháte?

Samozrejme. Mám strach z neúspechu, ale rád riskujem. Vždy, keď dostanem ponuku, mám obavy, či ju zvládnem. Napriek tomu si myslím, že je lepšie žiť v neistote, snažiť sa strach prekonávať a pokúšať sa ho zvládnuť. Je to oveľa rozumnejšie ako zvoliť si alternatívu bez rizika. Bol som vychovávaný veľmi jednoducho a vo svojej kariére som mal veľmi veľa príležitostí robiť prácu bez väčšieho rizika. Často dostávam ponuky, ktoré viem, že by som bez problémov zvládol, avšak zároveň si uvedomujem, že by pre mňa neboli skutočnou výzvou, hoci by som na nich mohol dobre zarobiť. Viem, že by ma vôbec neuspokojili, nemal by som ten fantastický pocit, ktorý človek má len vtedy, keď cíti, že môže zlyhať. Ak potom nezlyhá, má zaručený úspech.

Podľa akých kritérií si vyberáte filmy, v ktorých hráte?

Kritériá sa neustále menia. Je to ako chuť do jedla. Ak človek je veľa ovocia, zrazu dostane chuť na dobrý steak. Ak je veľa mäsa, žiada sa mu dobrej zeleninovej polievky – a v živote je to podobné. Aj u mňa sa kritériá časom menili. Prechádzal som obdobím, keď som si potreboval zarobiť: založil som si rodinu, musel som platiť výdavky spojené so školným pre svoje deti. Vtedy boli hlavným kritériom peniaze. Potom prišlo obdobie, keď som už nepotreboval toľko zarábať a mohol som premýšľať o iných kritériách. Ale stále sa snažím pracovať s ľuďmi, ktorých obdivujem. Vtedy môžem pracovať s najväčším nasadením na príbehoch, ktoré by som aj sám chcel poznať. Je to veľmi inštinktívne, dostanem scenár a keď cítim, že toto je príbeh, ktorého chcem byť súčasťou a toto je postava, ktorá je zaujímavá, tak to zoberiem. No ak je to postava, ktorú som už hral, tá práca by ma už nenapĺňala, tak to odmietnem. Takže je mnoho kritérií, podľa ktorých si vyberám. Napríklad keď skončím s prácou na tomto filme, vrátim sa do Londýna a budem asi polroka hrať v divadle. Veľmi sa na to teším, pretože v divadle som nehral už 14 rokov.

Ako by ste porovnali divadlo a film?

Divadlo je pre herca veľmi „výživné“, pretože po každom predstavení je tam spätná väzba od obecenstva. Táto priama odozva vo filme nie je. Napríklad na filme Eragon robíme už asi 6 mesiacov, a to bez akejkoľvek odozvy. Celú svoju prácu a tiež aj svoj celkový výkon vnímam, až keď si sadnem do kina, kde je obecenstvo. Vtedy vidím, ako to na nich pôsobí, ale určite to nie je také isté, ako keď som na javisku a komunikujem s nimi priamo. Divadlo a film sú dve odlišné rutiny. Divadlo robíte každý večer, v prípade úspechu aj niekoľko mesiacov. To znamená, že okrem toho nemôžem robiť už takmer nič, pretože musím byť každý večer pripravený. Herec musí byť o siedmej večer v najlepšej forme a pracovať s nasadením a obrovskou energiou asi dve a pol hodiny. Potom sa musí dobre vyspať a od chvíle, keď sa zobudí, je opäť celý deň sústredený len na večerné dve a pol hodiny. Je to úplne odlišný rytmus. Tento rytmus mi za posledných 14 rokov nevyhovoval, a preto som radšej pracoval na filmoch. Pri filmovaní pracujete niekoľko mesiacov, potom nasledujú 3-4 mesiace voľna a máte čas aj na iné veci.