ZAHRABAL BOHUMILA |
ZAHRABAL BOHUMILA |
Dodnes si dokážem v pamäti celkom presne vyvolať ten úžas a slasť, keď som približne vo veku už nie dieťa, ešte nie dospelá, čítala možno najvydarenejší opus Bohumila Hrabala, novelu Obsluhoval jsem anglického krále (1980).
Traduje sa, že ju – po náhodnom rozhovore nad kríglom piva s hlavným čašníkom v hoteli v mestečku Sadská – napísal za osemnásť dní.
Onedlho potom sa rozpútal doslova boj o autorské práva na sfilmovanie Hrabalovej predlohy.
Trval dlhé roky, dotkol sa všelijakých režisérskych (a produkčných) mien. Napokon dostal šancu Jiří Menzel. Musela to byť pre neho obrovská výzva, po tých mnohých nesporných hrabalovsko- menzelovských úspechoch: Smrt pana Baltazara (z poviedkového filmu Perličky na dně), Ostře sledované vlaky (ocenené Oscarom), Skřivánci na niti (dlho trezorovaní) či Postřižiny. Vyzeralo to, že autorom filmovej adaptácie sa stáva autorita. Očakávania boli veľké.
Próza Obsluhoval jsem anglického krále rozpráva životný príbeh drobného chlapíka zo zapadákova, obdareného malým menom – Jan Dítě – a veľkými plánmi. Z pikolíka, čo šikovne predáva párky na staničných perónoch, sa chce stať hoteliérom a milionárom. Je húževnatý, ide za svojím cieľom – nezastavia ho nijaké prekážky ani prevratné spoločenské zmeny, ani pán hlavný Skřivánek, ktorý vie všetko o remesle a hosťoch, veď obsluhoval anglického kráľa, ako nikdy nezabudne podotknúť. Zastavia ho až tí, ktorým sme po druhej svetovej vojne trestuhodne dovolili, aby nás všetkých zastavili na nekonečné (alebo: nekončiace sa?) štyri desaťročia.
Scenár Obsluhoval jsem anglického krále stavil na dve roviny rozprávania: farebne chudobnú súčasnejšiu a farbami hýriacu retrospektívnu.
Film Obsluhoval jsem anglického krále akoby celú svoju metráž retušoval chyby, ktoré spôsobil práve tento dvojnápad. Film, rozkúskovaný pomerne pravidelným striedaním dejových línií, nedokáže byť plynulý, negraduje, len zliepa viac či menej vydarené scény do mozaiky, ktorá síce diváka neotrávi na smrť, ale ho ani nenúti pohnúť rozumom. Ale vlastne nie je to tak, že nehýbanie rozumom je nuda a nuda je malá smrť? V niektorých pasážach a záberoch či spod niektorých hereckých kreácií presvitá ozajstný Hrabal a jeho niekdajší skvelý dvorný filmový adaptátor. Ale je toho málo, aby z toho bol dobrý film.
Dodnes vo vnútornom uchu celkom zreteľne počujem to jemné šušťanie, ktoré spôsobovali tenké prieklepové papiere so sotva viditeľnou piatou kópiou samizdatovej rozmnoženiny komunistami zakazovaného diela i autora. Bol to literárny zážitok par excellence. Film, čo podľa tej novely vznikol, kríva na obidva svoje najpodstatnejšie údy – scenáristický aj režisérsky. Nie je tam obzor mihotajúci sa od slnka a horúčosti veteránskych vehiklov, nikto tam nikomu neštempľuje riťku, nikto naozaj nefilozofuje, nikto sa nenapcháva na svitaní tučnými kusmi mäsa... Menzel (za)hrabal Bohumila. Smutné. Veď vedeli byť spolu takí veselí!
Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň