|
TÉMA: BITKA PRI THERMOPYLÁCH |
TÉMA: BITKA PRI THERMOPYLÁCH |
300 od Zacka Snydera (a Franka Millera) nie je historicko - dobrodružným filmom. Ani takým nikdy nechcel byť. Je to voľná štylizácia inšpirovaná dejinnou udalosťou. Inšpiroval vás film a chceli by ste vedieť niečo viac? Nech sa páči.
Héros
Pár riadkami textu sme sa posunuli o 2600 rokov dozadu. Pyramídy sú už stará známa vec, ale čo si budeme nahovárať, Európa je ešte sto rokov za opicami. Zatiaľ čo Čína, India, Mezopotámia a Egypt majú už čo to za sebou (niekedy aj všetko podstatné) v Európe sa civilizácie ešte len začínajú rodiť. Etruskovia na Apeninskom polostrove a hlavne a v prvom rade grécke kmene na Peloponéze.
Minojci, Mykénčania, Achájci, Dóri, Ióni.... Jednotlivé obdobia antickej gréckej kultúry sú spájané s príchodmi nových a nových kmeňov, ktoré si hľadali na pomerne nevľúdnom a hornatom Peloponéze svoj kúsok sveta. Niet sa čo čudovať, že nikdy necítili nejakú vzájomnosť, či spoločnú gréckosť. Vždy to boli „my“ (naše mesto) kontra „oni“ (ostatné mestá). Takto začali vznikať polis – mestské štáty. Mykény, Sparta, Atény, Théby, Korint vládli svojmu okoliu a vytvárali si svoj vlastný model organizácie.
Tak ako pribúdalo ľudí a kúsky ornej pôdy patrili stále menšiemu počtu aristokratov, vznikala v jednotlivých polis neúnosná situácia. Ľudia, ktorí sa cítili slobodní nemali šancu nájsť pre seba v rodnom meste obživu a tak museli zdvihnúť kotvy.
Jednotlivé mestá začali organizovať výpravy ľudí, ktorí sa rozhodli nájsť pre seba novú zem a novú obživu. Takejto výprave velil vodca – héros (odtiaľ anglické hero). Lode s vysťahovalcami mierili do Iónskeho mora a postupne stále Ďalej na všetky brehy Stredozemného mora. Všade tam kde pristali zakladali vlastné mestá. A keďže si priniesli remeslá a obchod z materských miest a našli úrodné polia, veľmi rýchlo začali tieto mestá zásobovať Peloponéz surovinami a tým pádom bohatnúť.
|
Najstaršie derby na svete
Sparta a Slávia? Sa zobuďte. Reč je pochopiteľne o Aténach a o Sparte. Rozvoj nových miest viedol k rozvoju pôvodných bášt. Každé mesto bolo svojské, žiadne dve však nereprezentovali tak odlišný svet ako Sparta a Atény. Sparta bola „starý“ klasický štát postavený na monarchistickom princípe. Dvaja králi a ďalší muži z privilegovaných rodov vládli mestu. Symbolom Sparty bola disciplína a neporaziteľná pechota. Vyplývalo to z okolností, pretože vládnuca skupina Lakediamoňanov (ako sami seba nazývali) tvorila v Sparte výraznú menšinu, ktorá sa držala u moci silovými prostriedkami. Každý plnoprávny Sparťan mal o svojej budúcnosti jasno – bude z neho vojak.
Naproti tomu Atény boli symbolom spoločenských zmien. Pod tlakom rýchlo sa vyvíjajúcich udalostí postupne opúšťali aristokratické zriadenie a postupnými reformami smerovali k prvej verzii demokracie akú poznáme. Plnoprávni občania sa živili obchodom (a teda námorníctvom, keďže Stredozemné more bolo hlavnou diaľnicou vtedajšieho sveta) a pre definovanie pozície v spoločnosti teda nebola dôležitá rodová príslušnosť, ale majetok.
Obidve mestá postupne získavali prevahu a boli akýmisi prirodzenými konkurentmi v pozícii o hegemóna (lídra) medzi všetkými mestami. Ak povieme, že sa nemali radi - budeme veľmi mierni, ak povieme, že sebou navzájom pohŕdali - nebudeme ďaleko od pravdy.
|
Grécko – Perzské vojny
Práve spomínané bohaté grécke polis roztrúsené kde kade po Stredomorí a špeciálne na pobreží Malej Ázie (dnešné Turecko) začali byť časom veľmi lákavou korisťou v očiach okolitých mocností. Osobitne Perzská ríša, ktorá od 6. storočia BC zažívala obrovský územný rozmach, hľadela na tieto mestá ako na kôpky zlata, ktoré treba jednoducho pozbierať a vhodiť do vlastnej truhlice.
Keď však Perzská expanzia dorástla až k týmto mestám, tie nesklonili hlavu a čoskoro po anektovaní pripravili povstanie. Hlavou tohto povstania bol Milétos jedno z najbohatších miest vtedajšieho sveta. Rebelujúce mestá požiadali o pomoc svoje „materské základne“ tie však (aj na popud Sparty) odmietli pomoc. Jednak sa ich vzdialené mestá až tak netýkali, jednak sa obávali, že sa tým zatiahnu do vojny s obrovskou Perziou. Milétu nakoniec poslali pomocné sily len dve mestá (jedno z nich boli Atény) a povstanie bolo porazené.
Kráľ kráľov (skromný to titul perzského vládcu) sa však rozhodol pre revanš. Možno pre to, že sa chcel pomstiť, možno pre to, že jednoducho chcel ovládnuť ďalšie územia.
Tak začal jeden z najkrajších príbehov o tom, ako Dávid porazil Goliáša. Prvá výprava perzského loďstva stroskotala skôr ako došla do cieľa, druhá vyústila do výsadku Peržanov na planine neďaleko Atén pri mestečku Marathón. Prekvapivé víťazstvo aténskych kopijníkov nad perzskými lukostrelcami a jazdou (Aténčanom sa podarilo zaútočiť skôr ako Perzia vylodila všetky svoje sily a ťažkí kopijníci doslova zahnali Perzských lukostrelcov do mora) sa stalo veľkým triumfom odvahy a nezlomnosti. Peržania stiahli chvosty a ustúpili. Význam bitky a beh vojenského posla plných 42 195 metrov sa stal symbolom, ktorý žije dodnes.
|
300
Nasledovalo desať rokov pokoja. Všetky grécke mestá verili, že senzačné víťazstvo Atén im doprialo mier. Jedine Atény tomu neverili. Stratég Themistoklés (niečo ako dnešný premiér) napriek všeobecnému odporu tvrdo trval na tom, aby sa štátne peniaze použili na budovanie obrany. Prístav Pireus a Atény dostali nové hradby a stavalo sa množstvo nových lodí. Kupci boli proti. Museli platiť vysoké dane a lode ktoré sa stavali neboli vhodné na obchodovanie. Desať rokov to všetko vyzeralo ako mánia jedného muža, až prišla správa, že nový kráľ kráľov Xerxés sa rozhodol pomstiť za všetky príkoria.
Peržania tentoraz vyviedli obrovskú armádu, ktorá (zabudnime na čísla milión) mohla reálne obsahovať stotisíc mužov (možno trochu viac). Xerexés svoju armádu rozdelil na pešiu, ktorej velil osobne a námornú. Pešia armáda išla severnou cestou, prekročila Hellespont a vpadla do severnej časti Balkánu. Veľmi rýchlo si podrobila drobné grécke mestá na severe a postupovala ďalej na juh. Až pod týmto drvivým vpádom sa grécke mestá prvýkrát zjednotili a začali postupovať jednotne. Ich základný plán bol vlastne veľmi jednoduchý a v mnohom sa podobal obrane Rusov pred Napoleonom. Gréci sa rozhodli ustúpiť, zjednotiť a sformovať. Aby to však stihli bolo potrebné Peržanov čo najdlhšie zadržať. Za tento bod obrany bola vybraná Thermopylská úžina. Z jednej strany skaly, z druhej močiare. Úzky priestor, ktorý sa dal brániť veľmi dlho.
Úloha držať Thermopyly a Peržanov ako dlho sa dá padla na plecia Spartanov. Spartský kráľ Leonidas a jeho 300 mužov velili obrane. Spolu s nimi tam boli tisíce Thébčanov a Thespíjčanov, ale na nich história neprávom trochu zabudla. Celkovo teda priesmyk držalo okolo 5 až 7 tisíc Grékov proti dvestonásobnej presile. Hrdinský boj v ktorom Gréci prehrali až po zrade dal dostatok času ostatným Grékov evakuovať sa na blízke ostrovy a zveriť sa tak pod ochranu Aténskeho loďstva. Peržania tak nakoniec došli až k Aténam (a vyrabovali ich), ale nemali koho zajať a poraziť.
Naopak Aténske loďstvo následne v dvoch veľkých bitkách pri Plataji a Salamíne rozdrvilo Perzské a stanovilo tak definitívu v tomto konflikte. Gréci sa ubránili a porazili veľkého súpera. Atény a Sparta sa stali najsilnejšími mestami a najmä Atény sa vďaka svojmu loďstvu stali veľmocou. A ako to býva, dočasní spojenci sa stali nepriateľmi a Sparta začala bojovať s Aténami. Ale to už je iná vojna....
