... NIE JE MOŽNÉ USPOKOJIŤ VŠETKÝCH

Aké sú podľa vás rozdiely medzi filmovou a divadelnou réžiou? V ktorej z polôh sa cítite viac doma?

To je ťažké pomenovať rozdiely pár slovami, ktoré aj tak vyznejú asi banálne. Môžem povedať, že fáza prípravy a samotnej výroby je v podstate podobná. No tam, kde divadlo končí premiérou, film pokračuje postprodukciou. Strih, zvuk, obraz ... A potom „alea acta est“, už nič neprerobíte, nezmeníte. Divadelná inscenácia ostáva živá aj po premiére a ešte stále sa dá dolaďovať a vyvíja sa, kým nie je stiahnutá z repertoáru. Je to ako, keď poviete v atletike, že „to je bežec“. Ale jeden behá šprint na 100m a druhý behá maratón. Pritom obaja rovnako sú bežci. Divadlo má z tohto pohľadu dynamickejší charakter, režisér môže reagovať na spoločenské udalosti oveľa pružnejšie, môže oveľa viac a častejšie experimentovať, hľadať, skúmať, meniť žánre, štýly, formy. Film je maratón, od štartu do cieľa je ďalej a pretečie viac času a prebehne sa viac kilometrov. A je neporovnateľne drahší, preto i miera zodpovednosti je vyššia. Nehovorím o umeleckej zodpovednosti, tá je v oboch prípadoch rovnaká. Samozrejme, že lepšie sa cítim v divadle, ktoré milujem a ktoré napĺňa môj život a robí ma šťastným človekom. Je mi živou vodou so všetkým, čo k nemu patrí. Musím však jedným dychom dodať, že obdobie, ktoré som strávil s tými skvelými ľuďmi pri práci na našom filme, bolo jedným z najkrajších v mojom živote.

Ako vnímate pomerne kritické prijatie vášho filmu domácimi recenzentmi? Aké úlohy by podľa vás mala plniť filmová kritika?

Pomerne kritické prijatie, vnímam úplne v pohode. V tejto súvislosti by som rád povedal, že si mimoriadne vážim postrehy pána Stanislava Párnického a prof. Václava Maceka. Boli pre nás veľmi cenné, poučné a inšpiratívne. „Plniť úlohy“ to môjmu uchu znie hrozivo (až boľševicky). Nijaké mimoriadne. Filmová kritika a kritika vôbec, by asi mala robiť to, čo robila a robí doteraz. Robiť a písať. A to bez ohľadu nato, čo od nej mnohí, či niektorí očakávajú. Slobodne a zodpovedne. 

Je podľa vás cestou pre slovenský film žánrová produkcia s výraznou orientáciou na diváka, alebo naopak umelecké vízie autorov, ktoré zaujmú minimálne percento diváckej obce? Vy ste zvolili v podstate druhú cestu. Prečo?

Som presvedčený, že jedinou správnou cestou je produkcia ako taká. Slobodná a rozmanitá, štátna i súkromná, komerčná aj nekomerčná. Všetko ostatné závisí od umeleckých, či iných ambícií jednotlivých tvorcov. Stačí 10 filmov ročne a divák má ponuku a možnosť výberu. Spoločnosť je pestrofarebná s množstvom vkusov, nárokov, potrieb, očakávaní... Niekto čaká Rafťákov, iný Pelíšky, ďalší Matrix, či Denník Bridget Jonesovej, jeden komédiu, druhý horor a tretí do kina nepôjde na nič lebo býva v Martine a chrčia tam repráky, tak nebude predsa platiť. A ak tu niekto urobí film raz za čas, tak sa celkom prirodzene ocitne uprostred týchto očakávaní. Uspokojiť všetkých, myslím, nie je v silách nijakého filmu. Je klamné, myslieť si, že príde jeden film, ktorý (daj Boh) bude mať svetový úspech a potom už bude všetko zachránené. Tých filmov musí byť ročne niekoľko a viac a viac. A z takejto pôdy sa potom môže zrodiť naozajstný úspech slovenskej kinematografie, podobne ako v susednom Česku. Alebo tak ako je to na Slovensku v divadle. A čo sa nás týka, my sme si nijakú cestu nevolili. My sme len urobili to, čo sme sami chceli a cítili. Bez ohľadu na čokoľvek. S ničím sme nekalkulovali. Chceli sme zistiť, či je naozaj také nemožné natočiť na Slovensku film a niečo tým dokázať, predovšetkým sami sebe. Ako sa ukázalo, nie je to také nemožné. Od prvej myšlienky po finálnu realizáciu uplynulo len niečo málo vyše roka. 10. februára 2006 sme začali točiť a 12. februára 2007 sme boli s filmom v Berlíne.

Svojim filmom ste ukázali, že aj v dnešných podmienkach sa dá nakrútiť celovečerný projekt. Môžete tak ukázať nádej mnohým tvorcom, ktorí považujú boj za dopredu prehratý. Ako sa cítite v tejto úlohe?

Roman Polák, riaditeľ činohry SND, mi povedal, že si možno ani neuvedomujeme aký dôležitý signál sme vyslali, keď sme ukázali, že sa to dá a možno sme tým, v dobrom slova zmysle, vyprovokovali filmárov i vznik ďalších projektov a posmelili iných tvorcov. A s úsmevom dodal, medailu za to nečakajte :). Pán Párnický to nazval „lekciou“ divadelníkov filmárom. Viete, my budeme šťastní, ak by to tak bolo. Od počiatku sme tú ambíciu mali, veď keď sa to podarí nám, musí sa to podariť aj iným. A nemyslím, že ide iba o nádej. Spôsob a technológia akou sme film vyrobili, ukazuje reálnu cestu. A toto sa určite nášmu filmu vyčítať nedá. Práve naopak. Medailu veru žiadnu nečakáme. Podstatné predsa je, aby sa vyrábali filmy. Neurobia sa samé, lebo ako všetci vieme: pečené holuby nepadajú do huby z neba.

Okrem vášho filmu by sa v kinách malo tohto roku objaviť ešte niekoľko celovečerných diel. Ide o šťastný rok, keď to naozaj vyzerá, že viacero filmov bude úspešne dokončených a uvedených. Tešíte sa na niektorý z našich nových prírastkov?
 
Teším sa všetky. Ale najviac asi na film Martina Repku – Návrat bocianov. Prajem mu úspech a veľa divákov.

Chystáte nejaký nový projekt?

Áno. Dostali sme viacero konkrétnych a veľmi zaujímavých koprodukčných ponúk. A už na budúci rok by sme mali začať točiť náš druhý film, opäť v produkcii spoločnosti FARBYKA.

Úspechy slovenského filmu v posledných rokoch zabezpečovali hlavne dokumentárne snímky (Iné svety, Nicholas Winton: Sila ľudskosti) a podobne. Myslíte, že táto forma je nášmu divákovi bližšia?

Ja by som ešte doplnil dokument Jara Vojteka „My zdes“ alebo vynikajúce filmy Petra Kerekesa. Nerád by som zovšeobecňoval. Skutočne neviem, či je forma dokumentárneho filmu nášmu divákovi bližšia. Skôr si myslím, že tento dojem vzniká preto lebo M. Škop, P. Kerekes, J. Vojtek, či M. Mináč a ľudia, ktorí s nimi spolupracujú, sú naozaj dobrí.