VEČNE ŽIVÁ FONTÁNA?

Fontána stojí na veľmi svojských a krehkých pilieroch. Aronofskemu nemožno uprieť odvahu, s ktorou sa púšťa do hľadania odpovedí na otázky, čo ľudstvo zamestnávajú celé tisícročia. Ako sa však ukazuje, odvaha neznamená zákonite úspech a aj odvážny bojovník môže skonať pod rukou presily, ak si nepremyslí stratégiu do najväčších detailov. Nechajme teraz bokom obrazné vyjadrenia a prejdime k podstate problému. Režisér a autor scenára vychádza pri komponovaní príbehu z viacerých náboženských smerov, vyberá si z nich niektoré elementy a spája ich dokopy. Ako to však funguje vo výsledku? Kým kolega Žiška sa domnieva, že ide o kompaktný a ucelený myšlienkovo-filozofický koncept, presahujúci hranice tradičných náboženských systémov, ja tvrdím opak. Iste, myšlienka o transcendentálnej podstate presahujúcej všetky náboženské systémy je pekná, no nijako prevratná, a v Aronofskeho poňatí dokonca až príliš vágna. Dospeje k nej totiž príliš tézovito, pričom hlavnou tézou sa tu stáva idea o „smrti ako prirodzenej súčasti života“.

Iste by bolo zaujímavé film analyzovať z religionistického hľadiska, viacero motívov a momentov filmu si to priam vyžaduje. Spomeňme jeden za všetky – použitie citátu z knihy Genezis (1). V tomto citáte sa jasne akcentuje entita Boha (vyhnal Adama a Evu z Raja...), no v ďalšom priebehu filmu sa nijako nespomína, nedochádza k pokusu o predstavenie určitej koncepcie. Religionistické hľadisko však teraz necháme bokom: dobrovoľne sa priznávam, nemám dostatočné znalosti náboženských systémov na takúto analýzu. Avšak „mix“ náboženských náuk nepovažujem za jediný problém Fontány. Dokonca ani za hlavný, ten vidím niekde celkom inde.

Hlavným problémom filmu je spôsob narácie, ktorý Aronofsky volí, a jeho vyjadrovanie prostredníctvom filmu. Už vo svojich predchádzajúcich snímkach sa režisér predstavil ako osobnosť, ktorá sa pomerne výrazne vymyká z rámca štandardizovanej žánrovej produkcie. To potvrdzuje aj vo Fontáne, bohužiaľ, tentoraz trochu násilne a samoúčelne. Narácia sa tvári komplikovane: spájanie troch etáp v rámci ľudskej (mikro- či makro-) histórie je však jednoduchšie, než sa na prvý pohľad zdá. Čo sa týka príbehu, ten je rozvinutý v rámci tradičnej melodrámy. Žánrové presahy sa uskutočňujú vďaka prelínaniu etáp, v ktorých sa príbeh odohráva. Aronofsky ignoruje v podstate akékoľvek iné žánrové postupy a stereotypy, takže historická a „sci-fi“ časť sú z tohto hľadiska celkom bezpríznačné. Ako podotkli niektorí diskutujúci pri Adriánovej recenzii, ide tu o efektné maskovanie a hru s divákom: mainstreamovému divákovi určený film (prakticky nič nenasvedčuje opaku) sa snaží tváriť ako umenie a tento typ diváka mu to s najväčšou pravdepodobnosťou „zhltne aj s navijakom“. Problém je, že Fontána nie je ani zďaleka skutočným umeleckým filmom. V istom zmysle klame telom. 

Na vytváraní dojmu „umenia“ sa vo veľkej miere podpisujú dva spomenuté faktory: spájanie rôznych náboženských a filozofických koncepcií a zdanlivé žánrové presahy. Áno, toto všetko vo Fontáne prítomné je, no v konečnom dôsledku nič nie je dôsledne dopracované. Technické postupy sú používané mimoriadne samoúčelne (napríklad vertikálne prepojenia, celková výtvarná štylizácia futuristickej časti, opakovanie a prestrihávanie jednotlivých scén/sekvencií, prakticky neustála prítomnosť hudobného „podmazu“  a pod.), nepodieľajú sa na vysvetľovaní jednotlivých myšlienok. Rovnako je to aj s opakovanou prítomnosťou náboženských symbolov vo vizuálnom poli (hviezda pri Tomasovej modlitbe v minulosti, rovnaký symbol na nemocničných dverách a baliacom papieri v prítomnosti a pod.).