OHLAS Z MFF BRATISLAVA - BASTARDI

„Bezprostredne“ znamená vidieť, ako sa hlava ľudskej bytosti, ktorej drámu sme predtým celý čas sledovali a tým sa s ňou do istej miery stotožnili, rozprskne po stene a zostanú z nej len beztvaré franforce! Podstatným je spôsob, akým je smrť zobrazená. „Vražda je čosi komplikované, čosi, čo sa vzpiera jednoduchým vysvetleniam,“ povedal Escalante. „V Batmanovi zomrie 200 ľudí, ale nič z toho divákom nepohne tak, ako smrť mojich dvoch postáv.“ Vidno tu vskutku všetko, každý drobný detail, na ktorý si aj po čase spomeniete ako na výjavy z nočnej mory. Čierne bodkované stopy na stene, ovísajúce mäso odľudštenej tváre, postoj ženy, ktorá akoby sa premenila na nedokončenú voskovú figurínu. A kamera ju zaberá dlho, akoby sme pred ňou nemohli zavrieť oči, a znovu sa k nej akoby len mimochodom vracia. Podobnú naturálnosť dosahujú len zombie horrory, v nich ale telesnému rozkladu podliehajú už predtým zdeformované bytosti, preto sa na nich možno aj zasmiať. Escalante uplatňuje žánrové postupy ako tento vo svojich filmoch programovo. 
 
Bastardov uvádza minimalistické jednofarebné plátno celé pokryté agresívnou červeňou a jednoduchý, priamočiaro ostrý gitarový rif, ktorý sa zarýva do kože ako oceľový drôt na hraničnej línii, aký určite museli prekročiť aj hrdinovia snímku. Minimalistický je aj celkový štýl, akým je príbeh rozprávaný i zobrazovaný. Už úvodný záber naznačuje, akým smerom sa bude uberať: dlhý, niekoľkominútový statický pohľad zachytáva pomalé približovanie dvojice postáv v akomsi obrovskom betónovom žľabe. Režisér ho vyriešil tým najmenej očakávaným a najjednoduchším spôsobom – namiesto strihu z celku na bližší pohľad nechal neznáme postavy zdĺhavo dôjsť až miestu, kde stojí kamera, oko diváka. Podobné dlhé, jednoliate zábery v uzavretých sekvenciách charakterizujú celkovú estetiku snímky.

Príznačným pre tento minimálny štýl je použitie len najzákladnejších, úplne elementárnych výrazových prostriedkov v precízne naplánovaných záberoch, pričom celý účinok spočíva až v ich skladbe do vyššieho celku. V rozprávaní zasa nič nevynecháva ani nedodáva, neurýchľuje, vyhýba sa skratkovitosti či naratívnej elipse. Príbeh je rozprávaný pomalým, pozvoľne rozvláčnym až ubíjajúcim tempom, spôsobom, ktorý sa zdá pre súčasný arthouse typický – snaha ukázať a zobraziť všetky detaily prostredia či situácie takmer v reálnom čase. Pri scénach s prácou na stavbe to funguje bezchybne a režisér detailmi dosahuje nebývalú empatiu a „prítomnosť“ diváka. Problematickejšie chvíle nastávajú po tom, ako sa príbeh preklenie cez vlámanie do druhej polovice. Zdĺhavé etudy kúpania v bazéne, opakovaného užívania drog a desivého pohrávania sa so sexualitou akoby strácali rytmus a vnútorné napätie – na rozdiel od pracovných sekvencii sa zdá, že nič nerozprávajú, neprehovárajú k divákovi a ten sa pýta: načo potrebujem toto všetko vedieť, akú to nesie informáciu? 

No keď film vyvrcholí šokujúcim výstrelom z brokovnice, náhle si uvedomíme, že katastrofa tu bola prítomná od samého začiatku, ustavične sa vznášala vo vzduchu a hoci nám rozprávač dával neklamné náznaky, že sa to skončí presne takto, podvedome sme vďaka tým scénam takmer akoby ľudského zblíženia dúfali, že najhoršie sa nestane. Márne! Escalante nedáva žiadnu nádej a nie je to póza! Najprv nechá rozvíjať sa náhodný vzťah vlamačov a citovo vyprázdnenej ženy, aby divákovi vsugeroval predstavu, že násilie tu predsa logicky nemôže vyplynúť – aby následne jasne demonštroval absurdnú dialektiku, s ktorou pasívne postavy nedokážu nič urobiť. Spôsob, akým k vražde napokon dôjde, je psychologicky vyhrotený a „re-produkovaný“ (áno, naozaj musíme veriť, že také niečo, hoci nezmyselne kruté a zbytočné, sa naozaj mohlo stať!) tak presvedčivo, s vierohodnou presnosťou na milimetre, že hoci ide o čistú fikciu, pripomína to titulky z novín. Bastardi sú silný film, ale ich sila sa ukrýva v odstupe.
 
Až keď pochopíme, prečo k tomu, k čomu sa miestami až vleklo schyľuje, muselo dôjsť, odhalí sa existenciálna intenzita oných scén v bazéne, v ktorých sa skutočnosť odpútava od gravitácie logiky, realita sa spája s fantastickou snovou sugesciou a obraz dosahuje až metafyzickú filmovú transcendenciu. Nápad priviesť postavy k bazénu, kde sa vyzliekajú a teda odhaľujú svoje obnažené jadro, sa spätne javí ako geniálna metafora. Hoci sa tu v podstate nič nedeje, neprestajne cítime mŕtvolný pulz blížiacej sa smrti, spojenej s obrazmi tejto nahoty, drogového opojenia a sexuálneho vzrušenia. Smrť je tu ale všeobecná – nejde o to, že jedna či viac postáv následne zomrie, ale že ľudské bytosti tu pred našimi očami podliehajú hnilobnému zániku svojej ľudskosti.

Sex a drogy predstavujú v kontexte očakávanej vraždy existenciálne znaky – je to zúfalá beznádej, vyprázdnenosť. Obe totiž majú mať presne opačný zmysel, tu sú však použité zvráteným spôsobom. Dvaja vrahovia si chcú pred zločinom ešte užiť (či skôr iba jeden z nich), nabádajú k tomu aj svoju obeť! Je to obraz sveta, v ktorom neplatia nijaké zákony a hodnoty, ani elementárn ľudské emócie. Pre imigrantov je to len príležitosť, ako získať to, k čomu vo svete organizovanom peniazmi nemajú legálny prístup (jedlo, sex, drogy, kúpanie sa v bazéne...); žena na druhej strane síce nechce zomrieť ale zároveň vo svojej vyprázdnenej existencii nenachádza žiaden dôvod žiť. Dokonca možno celú situáciu interpretovať ako moralitu o tom, kto si zaslúži život a kto nie. Ťažko povedať, či je to jej vina, ale jej smrť nami neotriasa viac, ako jej život; brutálny spôsob, akým zomiera a život, akým žije sa v sebe vzájomne zrkadlia.