|
RECENZIE TOHO NAJ Z MFF BRATISLAVA 2008 |
RECENZIE TOHO NAJ Z MFF BRATISLAVA 2008 |
Medzinárodný filmový festival v Bratislave priniesol tento rok 206 filmov z 36 krajín. My vám ponúkame krátky prehľad toho najlepšieho, čo ste mohli – a snáď niečo z toho aj v bežnej distribúcii ešte bude môcť vidieť.
|
|
SIEDME NEBO (Wolke 9)
Láska kvitne v každom veku! Toto porekadlo si vzal nemecký režisér Andreas Dresen ako látku pre netradičnú komornú love-story, ktorej hlavnými protagonistami sú – dôchodcovia. Krajčírka Inge, jej manžel Werner a milenec Karl tvoria klasický milostný trojuholník, ibaže na romantiku sa zdá byť už trochu neskoro. Inge je nečakanou sexuálnou energiou zaskočená rovnako, no má v sebe vášeň, ktorá sa nevybije v unavených staromanželských etudách.
Film ocenený na MFF v Cannes 2008 v sekcii Týždeň kritiky nie je „pornom pre starých“, hoci erotiku zobrazuje nečakane otvorene a bez príkras. V prvej polovici je to až metafyzická meditácia o konflikte dvoch večných protikladných princípov – bezpečného pokoja staroby a túžby po milostnom výboji, ale takisto o vzťahu dvoch bytostí, definovanom nielen pohlavne. Obmedzená na čisté, takmer prírodne tiché a minimalistické zobrazenie jeho základných podôb od živočíšneho sexu, hraničného napätia tajných schôdzok spojeného s predstavou nemožnosti a nevyhnutného konca, až po intímny rozhovor na brehu jazera. Potom však nastupujú u ženskej hrdinky výčitky svedomia a morálna poctivosť ju napriek dcériným radám prinúti, aby skrývaný pomer odhalila manželovi. Dramatický zvrat prináša žiarlivosť, obviňovanie, zatrpknutosť, stratu dôstojnosti... Ako sa s touto hraničnou situáciou hrdinovia vyrovnajú?
Režisér pristupuje k tabuizovanej téme s neurážlivou prirodzenosťou, nesnaží sa za každú cenu šokovať, ale zachytáva postavy s ľudským porozumením a miestami až humorom. Dokumentárnosť obrazu (ručná, subjektívna kamera využívajúca detail, prirodzené ostré svetlo) v kontraste s rozprávaním dramatického príbehu a výraznými hereckými výkonmi pripomínajú poetiku Dogmy 95, ku ktorej sa Dresen hlási.
PÁTRANIE (A nyomozó)
Môžbyť najlepší festivalový film, ktorému sa však od poroty dostalo uznania len cenou pre hlavnú mužskú rolu (Zsolt Anger). Patológ Tibor je ochotný pre umierajúcu matku aj vraždiť. Jeho uzavretosť a minimálna komunikácia však prezrádzajú jemnú a čistú nevinnosť dieťaťa. Po vražde na objednávku sa dozvedá, že mŕtvi bol jeho nevlastný brat a zaplieta sa do siete rodinného sprisahania, v ktorom ide o veľké dedičstvo. Inteligentný Tibor sa rozhodne pátrať po skutočnom „vrahovi“ – napriek tomu, že technicky je ním on sám.
Prepracovane zauzlená zápletka netradičného krimi režiséra Attilu Gigora odkazuje diváka na postupy filmu noir s jeho tajuplným pozadím zločinu. Pátranie je však predovšetkým paradoxným príbehom čistej duše, ktorú okolnosti vtiahnu do špinavej hry. Hoci za ním zostáva hŕba mŕtvol, jeho hlbokej ľudskosti ovládanej láskou k matke sa to nedotkne. V podtexte však zároveň cítiť odľahčujúci, humorný tón vyjadrený absurdnou nadsadenosťou niektorých scén, ktorá robí z Pátrania viacvrstevný palimpsest (text) a pridáva mu na mysterióznej atmosfére. Hoci sa napokon zdanlivo všetko vysvetlí...
|
|
BASTARDI (Los bastardos)
Ako návštevník festivalu ste si tento kúsok mladého mexického režiséra Amata Escalanteho jednoducho nemohli nechať ujsť. Jesús a Fausto, dvaja ilegálni prisťahovalci z Mexika prežívajú ako robotníci bez pracovného povolenia v novodobom Babylone – Los Angeles. Jedného dňa sa len tak rozhodnú vlámať do náhodne vybraného domu. Rozpútajú tým špirálu existenciálne intenzívnych zážitkov, v ktorých sa citová prázdnota a smrť spája so zúfalým hedonizmom. Snímka veľmi naliehavo rieši problém hodnôt, ktoré už viac nie je možné vyjadriť inak ako kvantitatívne – čo najviac si užiť, kým všetci zomrieme. Ťaživú atmosféru duchovne vyprázdneného materializmu v blahobytnej spoločnosti nasal Escalante z dojmov, aké v ňom zanechali ulice Los Angeles, kde žil 10 rokov. Svojim snímkom evokuje atmosféru zombie gore horrorov a výjavy z nočnej mory. Používa techniku dlhých, neprerušovaných záberov-sekvencií „na jeden dych“, implicitné, úsporné vyrozprávanie súvislostí, časovo uzavretú formu (príbeh sa odohráva takmer dôsledne počas 24 hodín), čím navodzuje dojem nedostatku informácií o pozadí konania postáv a bráni tak ich emocionálnemu pochopeniu. Dosahuje tým až zarážajúcu surovosť výrazu. Snímka využíva len elementárne výrazové prostriedky v precízne naplánovaných záberoch, pričom celý účinok spočíva až v ich skladbe do vyššieho celku.
Príbeh je rozprávaný pomalým, pozvoľne rozvláčnym až ubíjajúcim tempom, ktorý sa zdá pre súčasný arthouse typický – snaha ukázať všetky detaily prostredia či situácie takmer v reálnom čase. Prináša zrozumiteľné posolstvo o svete, kde neplatia nijaké zákony a hodnoty, ani elementárne ľudské emócie.
SVIATOČNÝ AUGUSTOVÝ OBED (Pranzo di Ferragosto)
Sviatočný augustový obed je skrátka pôvabný. Okrem toho, že vyhral hlavnú cenu je to aj neuveriteľne zábavný a civilný film, aký sa dá prirovnať len k Formanovmu Hoří, má panenko. Čaro tohto lahodne osviežujúceho počinu spočíva v zastavení sa a vychutnávaní pohárika vína a tichého rímskeho leta, keď všetci odišli na dovolenku a mesto je prázdne. Je to oslava krásy „ľahkého“ bytia a obyčajného života, v ktorom nemá zmysel sa za čímkoľvek hnať.
Deň starého mládenca Gianniho (režisér a scenárista Gianni Di Gregorio v hlavnej úlohe), ktorý žije len so svojou matkou, ubieha zakaždým svojim pokojným, stereotypne prirodzeným rytmom. Keď mu priatelia zveria na dva dni aj svoje vlastné matky, pretože potrebujú odísť z mesta, je to malá pohroma. Veď štvorica hyperaktívnych dám, vôbec nepodliehjúcich zádumčivosti staroby (jedna z nich si napríklad len tak vyrazí do mesta na pohárik ako pubertiačka!), vie človeka poriadne unaviť. No Gianni je z iného cesta a všetky ich zvláda s hlboko ľudským flegmatizmom a láskavosťou, ktorá dojme. Nie je nič, čo by pre ne neurobil. A staré dámy sú mu vďačné – hoci sa zdá, že predsalen už celkom nerozumejú všetkému, čo sa okolo nich deje a občas pôsobia mierne naivne až detinsky. Pôsobia ako v dokumente, kde si voľne spomínajú na roky mladosti a veľké lásky svojho života. Autor v nich spodobnil jedinečnú spomienkovú patinu pôsobiacu ako na starých zažltnutých fotografiách.
|
|
VEĽKÝ REŠPEKT
„Respect!“ je fráza, ktorá má pôvod medzi hrdými rude boymi na Jamajke. Používajú ju napríklad v situáciách, keď jeden na druhého vytiahne nôž. Rešpekt ako hodnotu prijali za svoju aj hip-hoperi a slovíčko sa stalo až okrídlenou floskulou, patriacou k ich subkultúre. Snímka Viktora Csudaia, rozkladá tento pojem na úsmevné čiastočky a v komických zápletkách svojich nielen s hip-hopom spätých hrdinov si z neho neurážlivo ale schuti uťahuje.
Príbeh Petra, ktorý práve schytal kopačky, pretože napriek deklarovanej heterosexualite nosí ženské župany a izbu má plnú plyšákov, jeho kamaráta Miša, zdanlivého samca v raperskej šiltovke, jeho pohľadnej sestry Veroniky, ktorá svoje srdce opatruje pre „ťažkého“ freestylera Slinu, a napokon okradnutého maďarského turistu Zoltána, privádza na scénu pestré panoptikum drobných postavičiek reprezentujúcich život na najväčšom slovenskom sídlisku. Večné súrodenecké hádky dospievajúcich deciek, ktoré si lezú na nervy ako Tom a Jerry a ich matka je z toho zúfalá, hrajú na priamočiaru komunikatívnosť a živelnú civilnosť typického scenára slovenských TV seriálov o medziľudských vzťahoch. Avšak obrazoborectvo a demontáž mytológie dáva snímke dôležitý nadhľad a sebaironický odstup. Nie je to veľa ani málo. Csudai priznáva, že jeho film žiadne „umelecké“ ambície nemá, „je to len remeselne urobená žánrovka“, no prináša aspoň tú, na Slovensku tak potrebnú, novú estetiku a závan sviežosti. A superstáristka Dáša Šarkózyová je v tých plavkách skutočne neodolateľná!
ZÓNA (La zona)
Mexický režisér Rodrigo Plá si za svoj debut Oko na zátylku (2001) vyslúžil študentského Oscara. Tentoraz prišiel so sociálnou drámou o dvoch svetoch, ktoré oddeľuje vysoký múr. Zóna je názov exkluzívnej obytnej štvrte uprostred Mexico City, určenej pre bohatú vyššu triedu. Život tu pripomína rozprávku a ľudia reklamné plagáty zobrazujúce dokonalú rodinu. No za ostnatým drôtom, ktorý chráni túto ilúziu bezkonfliktnosti pred vonkajším svetom, sa rozprestiera údolie hladu, zločinu a každodennej biedy. Keď sa lúpežné dobrodružstvo trojice mladých vydedencov z ulice, ktorí prenikli do Zóny, skončí krvavo, obyvatelia sú pobúrení. Jednému z votrelcov sa podarí ujsť a okamžite sa rozpúta hon, v ktorom vyplávajú na povrch predsudky a najhoršie ľudské pudy.
Opevnenie Zóny je symbolom sociálne rozdeleného sveta. Kamera nás sugestívne zavedie do tohto lživo pokojného, sladkastého sveta v úvodnej pomalej jazde z pohľadu jedného z hrdinov, tínedžera Alejandra. Jeho otec je vo vzniknutej situácii rozvážny, no naivne veriac, že ľudia nepodľahnú túžbe lynčovať nedokáže zabrániť katastrofe. Keď jeho syn objaví v pivnici ich domu ukrývajúceho sa hladného votrelca, vytvorí sa medzi chlapcami solidárny vzťah. Ako dlho však dokáže Alejandro tajiť svoj objav pred rozhnevaným davom?
Film bol ocenený ako najlepší debut na MFF Benátky a na festivale v Toronte získal cenu FIPRESCI.
ŽIARA NAD OCEÁNOM (Yi ban hai shui, yi ban huo yan)
Existuje skutočný láska? Prečo sa človek vždy zamiluje do toho nepravého? Na tieto otázky sa pokúša odpovedať poeticko-meditatívna snímka honkongského režiséra Liu Fendoua Žiara nad oceánom. Pôvodom scenárista debutoval ako režisér snímkou Zelený klobúk. Aj teraz sa pohráva s otázkou viny a spásy, vykúpenia dosiahnutého láskou. Čašníčka Lichuan podlieha agresívnemu osobnému čaru sebavedomého mladého gangstra Wang Yao. Ten z nej však neváha urobiť prostitútku a poučiť ju tak o tvrdosti skutočného života. Lichuan je vo svojej nekonečnej zamilovanosti ochotná zájsť až na hranicu seba popretia a podarí sa jej pripútať si Yaa pomocou žiarlivosti tým, že sa vzoprie jeho vôli a vydá sa za jeho najlepšieho priateľa. Obe postavy tak postupne strácajú vlastnú dušu a spejú k tragédii...
Hoci sa zdá že Wang sa k oddanej žene správa panovačne, aj on podlieha zničujúcej sile lásky a zápasí s ňou. Keď sa mu Lichuan odmieta podriadiť, zisťuje, že doterajší život plný dobrodružstva preňho zrazu nemá žiadnu cenu.
Film sa končí tam, kde sa začal – na pláži. More tu vystupuje ako symbol konečného očistenia v smrti a jeho obrazy sa v rôznych variáciách ustavične vracajú. Je vonkajším obrazom vnútorného princípu. Fendouov snímok reprezentuje typickú podobu súčasnej východoázijskej kinematografie – abstraktnú psychologickú meditáciu o subtílnych zákutiach emocionálnej krajiny, rozprestierajúcej sa vo vnútri postáv – a vyniká silným, expresívnym spojením vizuálnej a hudobnej atmosféry.
MEDZI STENAMI (Entre les murs)
Toto nie je žiaden dojímavý príbeh idealistického učiteľa v štýle Pánu učiteľovi z lásky, ktorý vychová slušných občanov z bandy drzých deciek! Tohtoročný víťaz z Cannes ponúka naopak celkom realistický obraz multikultúrneho projektu francúzskeho školstva. Trieda plná imigrantov rôznych národností robí vrásky na čele učiteľovi francúzskeho jazyka Francoisovi. Občas to nezvláda a my vidíme jeho hnev, prejavy moci, urážky a zosmiešňovanie ignorantských študentov. No popri tom sa úprimne snaží prebudiť ich záujem o literatúru. Zvolí však neobvyklú metódu, na ktorú frustrovaní žiaci reagujú s nevôľou... „Ako sa môže chlapec, ktorý nepočuje doma francúzštinu, naučiť správne hovoriť?“ pýta sa režisér Laurent Cantet.
Do filmu podľa knihy Francoisa Begaudeaua obsadil skutočného učiteľa a skutočných žiakov. Bez budovania dramatickej zápletky a klasického stupňovania udalostí podáva presný popis každodenných ťažkých situácií na bojisku zvanom škola. Ručná kamera vykresľujúca drobné detaily zároveň pútavo zachytáva špecifickú atmosféru prostredia.
