JE TO CHLAPSKÝ FILM ... |
JE TO CHLAPSKÝ FILM ... |
Do kín prichádza nový slovenský film Pokoj v duši, ktorého reklamná kampaň a počet nasadených kópii hovoria jasnou rečou – slovenský divák ho jednoducho musí vidieť. O živote a filme, čo to prezradí, jeho režisér, debutant - Vladimír Balko.
Prečo ste sa rozhodli nakrútiť film o mužoch štyridsiatnikoch? Čím vás lákala táto téma?
Dôvod bol veľmi jednoduchý. Mám krátko po štyridsiatke. Po mnohých dokumentoch, televíznych seriáloch, či programoch je toto môj vstup na teritórium hraného filmu, na ktorý som čakal 20 rokov. Preto som chcel začať tým, čo mám prežité a zároveň nakrútiť slovenský film o Slovensku. Príbeh mužov tejto vekovej kategórie ponúka možnosť čo najpresnejšieho obrazu našej reality. Nemoralizujeme ani nekritizujeme, nezosmiešňujeme ani neplačeme. Ide nám o autentickosť. Dnešní štyridsiatnici sú presne tí, čo si pamätajú na staré „zlaté“ časy socializmu a zároveň sa museli konfrontovať s niečím pre strednú Európu špecifickým, vznikom tzv. karpatského kapitalizmu.
Keďže je film o mužoch, bude výhradne pre mužov a teda pánsky film?
Myslím si, že nie. Veď veľa žien žije v nejakom zväzku s takýmito pánmi, spoločne vychovávajú deti a zakladajú rodiny, tradične silnú súčasť slovenskej špecifickej reality. Je to chlapský film, ktorý sa pokúša nadviazať na tradíciu slovenských filmov režiséra Martina Hollého. Pre mňa je to veľký vzor a myslím si, že keby sa narodil v inej krajine, dnes by na jeho poličke v pracovni sadal prach na niekoľko Oscarov.
Príbeh filmu Pokoj v duši sa odohráva na pozadí drsnej scenérie hôr okolo Čierneho Balogu. Prečo ste sa rozhodli pre takéto netypické prostredie a nie povedzme pre mesto?
Pretože tam sa rodí tradícia. Napríklad v našom hlavnom meste žije málo typicky mestského obyvateľstva. Sú to ľudia z dedín či malých miest, ktorí si sem priniesli všetky svoje návyky a snažia sa prispôsobiť. Nie vždy úspešne. Drsné prostredie hôr som zvolil preto, aby sme do príbehu dostali atmosféru typicky slovenskú – a ja ju milujem – drsnosť prírody a strmosť kopcov v údoliach a zároveň baladickosť v duši.
A prečo ste si vybrali práve Čierny Balog?
Chodil som tam päť, šesť rokov za našim producentom a priateľmi. Čierny Balog je veľmi zvláštne miesto. Je iný ako ostatné dediny na Slovensku. Súčasne je v ňom čosi typicky slovenské. Filmovať som teda išiel do známeho prostredia. Poznal som nielen železničnú stanicu, ale aj miestne tradície, pravidlá. Ľudia tam majú veľmi blízke vzťahy a to som chcel dostať aj do filmu. Ľudia sú tam síce drsní a priami, ale majú veľké srdcia a nie je ľahké ich získať. Pravdaže, mohli sme nakrúcať kdekoľvek inde, ale Balog je zaujímavý aj svojim umiestnením a prírodou.
Balog je aj pretkaný tradičnými slovenskými záležitosťami – či už sú to poľovačky, obchod s drevom, chlapský patriarchát, slivovica resp. malinovica, viera.
To je každodenná realita ľudí na Slovensku. Treba si uvedomiť, že Bratislava nie je typické Slovensko. To začína až 30 kilometrov severovýchodne od nej. Robil som jeden televízny program a rok som bol vkuse na cestách po našej krajine. Objavil som dediny, o ktorých mnohí ani netušia, že existujú. Čo ma mrzí, je práve to, že veľa ľudí najmä z veľkých miest dokáže kvetnato hovoriť o nejakom malom ostrove v Indickom oceáne, ale o dedinke z ktorej pochádzajú ich rodičia, vedia akurát to, že tam nie je benzínová pumpa.
Ako sa vám nakrúcalo v lesoch?
Mal som ich celé pochodené s domácimi chlapmi. Príroda je tam taká čistá, že keď ste v nej, nenájdete tam žiadne znaky civilizácie – z lesa nevidíte vysoké elektrické vedenie či komíny, nič vás tam teda nevyruší. A toto čaro prírody vplývalo aj na nakrúcanie. Obvykle po týždni alebo dvoch vznikne na filmovačke ponorková choroba, ale tu sa neprejavila. Aj herci hovorili, že toto nezažili pri žiadnom nakrúcaní. Keď sme prešli na tri dni nakrúcať do Bratislavy, všetci ma už prosili, aby sme sa vrátili späť na Balog. A keď sme dokončili nakrúcanie, o dva dni skôr ako bolo v pláne, herci ma prehovárali, aby sme ešte dačo natočili, pretočili. Jednoducho tam ešte tie dva dni chceli zostať.
V snímke účinkujú herci zo Slovenska, Česka aj Poľska. Prečo ste sa rozhodli pre takýto mix?
Bola to nevyhnutnosť. Na Slovensku je hercov okolo štyridsiatky ako šafranu a tí, ktorí sú, nám nemusia vyhovovať charakterovo k danej postave. No ako hovorím, my štyridsiatnici sme vzácny druh. Analyzovali sme tento problém s dramaturgičkou filmu Janou Skořepovou a myslíme si, že je to spôsobené faktom roku ´89. Vtedy prišli zásadné zmeny a s nimi spojené neistoty, ktoré poznačili hlavne kultúru. Veľa hercov sa pod tlakom zmien vrhlo na podnikanie. Skončili školu a ich záujmom prestala byť neistá kariéra v divadle. Tak sa vrhli napríklad do reklamných agentúr.
Ako ste sa dostali k poľskej hereckej hviezde Robertovi Więckiewiczovi?
Do Poľska sme sa pôvodne vybrali na stretnutie so známym hercom Olafom Lubaszenkom. On má však okrem herectva aj režisérske ambície a deň pred našim stretnutím mu pridelili grant na film, takže v dobe, keď sme my mali naplánované nakrúcanie, on pracoval na svojom filme. Boli sme z toho smutní a pýtali sme sa, čo teraz? A ako sme boli v kastingovej agentúre, pozeral som sa cez plece jednej pracovníčke, ktorá si v počítači listovala medzi fotkami poľských hercov. Zrazu som z diaľky uvidel tvár, a povedal som si, to je teda výzor! Tá pani sa na mňa udivene pozrela a opýtala sa ma: „Vy ho nepoznáte? Veď to je Robert Więckiewicz!“ V Poľsku je obrovskou hereckou osobnosťou.
Ako teda reagoval na vašu ponuku?
Tým, že si váži svoju prácu a dáva si pozor na to, aby neúčinkoval reklamách, ale aby čisto pracoval len na svojom hereckom postavení, dal si podmienku, že chce vidieť scenár. A keďže sa mu páčil, ponuku prijal.
Kam všade ste mali na pláne ísť hľadať hercov pre Pokoj v duši?
Chcel som ísť k našim susedom, ku ktorým máme blízko, aby pochopili, o čo vlastne v našom filme ide. Nechcel som ísť na Západ. Chcel som nájsť tých pravých hercov a ukázať, že aj takéto osobnosti tu, v strednej Európe, máme.
Vyberali ste plánovane herecké tváre, ktoré nie sú až také známe verejnosti, aby mohli čisto stvárniť vašu postavu?
Vo filmoch chcem autenticitu. Sú dva druhy filmárov – tí, ktorí robia film pre film, hrajú sa s filmom, vytvárajú nový filmový jazyk, a potom sú režiséri, ktorí majú film radi ako skutočnosť, ukazujú realitu. Ja som v tej druhej kategórii. Mne išlo o to, aby diváci hercom verili, aby herci nielen dobre hrali, ale aby sedeli do prostredia, aby mali autentický prejav.
Ako ste sa k tomu s hercami prepracovali?
Napríklad herec Attila Mokos sa musel okrem iného pre hlavnú postavu Tóna naučiť strieľať z ozajstnej poľovníckej pušky. Chcel som totiž, aby herci zažili drsnosť prostredia, v ktorom sme nakrúcali a v ktorom sa dej odohráva. Chcel som, aby sa pred kamerou správali ako skutoční miestni ľudia. Aj preto som Attilu poslal do lesov, poľovníci ho naučili, ako správne držať pušku a ako z nej strieľať. On ju vo filme drží ako ozajstný chlap, a nie ako človek z mesta. Takže keby sa dnes z Attilu stal poľovník, ja by som sa tomu nečudoval...
VLADIMÍR BALKO
Absolvent Vysokej školy ekonomickej a Filmovej a televíznej žurnalistiky v Bratislave. Od roku 1988 pracoval v Slovenskej televízii ako redaktor, dramaturg, režisér a producent. Od roku 1996 tvorí ako režisér v slobodnom povolaní, spolupracuje s viacerými produkčnými spoločnosťami na rôznych zábavných, publicistických a hraných televíznych formátoch. Podieľal sa na cykloch dokumentov Redline, Čas M či TUCET. Jeho dokumentárny film Hľadám opatrovateľku zn. Agent Orange získal v roku 2003 Cenu za najlepší dokumentárny program na 38. ročníku festivalu dokumentárnych filmov Academia film Olomouc.